Anežka, dcéra majiteľky Trnavy

RELAX - Na ulici | 30.9.2011, 00.00, prispievatelia

Trasa dávnych vyberačov mestských daní doviedla skupinku milovníkov trnavských dejín k poslednému domu Halenárskej ulice. Od nárožia s vchodom do pohostinstva, nad ktorým vo výklenku bývala socha sv. Floriána, sa skupinka vydala Múzejným námestím k vchodu bývalého kláštora klarisiek.

V takýchto habitoch prežívali klarisky bez kontaktu so svetom až do smrti.

reklama

V objekte bolo v roku 1954 zriadené Krajské vlastivedné múzeum. O dva roky dostalo nový názov, ktorý nesie dodnes - Západoslovenské múzeum v Trnave. Do polovice minulého storočia budovy stredovekého kláštora slúžili ako ústav pred duševne chorých, predtým bol domovom invalidných vojakov.

Mníšky v kútiku
„Pôvodnými obyvateľkami tohto objektu boli mníšky,“ rozhovoril sa na kamennom chodníku pred múzeom náš sprievodca františkán Georgius. „Skryté v juhovýchodnom kúte Trnavy pred zrakmi verejnosti za vysokými kláštornými múrmi tu žili naše sestry františkánky. Neuveriteľných päť a pol storočia! Až do zrušenia rehole v rámci jozefínskych reforiem v roku 1782.“
V múzeu o našej návšteve už vedeli. Neponúkali nám žiadnu zo vzácnych expozícií vo vyšších poschodiach, mních nás hneď viedol cez uzavreté nádvorie do najstaršej budovy v celom areáli. Kedysi, v časoch panovania kráľa Bela IV., to bola zrejme jediná obytná budova kláštora, asi tridsať metrov dlhá, poschodová, so zahĺbeným prízemím. Niekoľkými schodíkmi sme zišli dolu. Každý z nás tu bol predtým viackrát a obdivoval staré dubové vinárske lisy a bohatú celoživotnú zbierku trnavského pekára Štefana Cyrila Parráka. Málokto si však všimol nenápadné stavebné prvky, prezrádzajúce prácu murárov 13. storočia. Napríklad otvory v stenách na odkladanie svietidla, strieškovito zakončené dvoma tehlami.

A vstával z popola
„Tu neďaleko sa môžeme pozrieť do krypty, nad ktorou bol pôvodne iba malý kostolík,“ viedol nás mních. „Kostol spolu s kláštorom počas stáročí rástol, zápasil s požiarmi a znovu vstával z popola.“
Chodbičkou vľavo z najstaršej časti kláštora sme zišli do priestrannej podzemnej chodby s valenou klenbou. Tunajšie krypty po Nežnej revolúcii osem rokov skúmali pracovníci múzea. Výklenky s hrobovými komorami po oboch stranách hlavnej chodby boli zamurované a omietnuté, nepôsobili tak pochmúrne ako tie, čo sme s Georgiom navštívili doteraz.

Jedna z najvzácnejších pamiatok mesta Kostol Panny Márie Nanebovzatej.

Biele miesta
Mních sa znovu ozval až po návrate k vinárskemu lisu. „Pôjdeme sa pozrieť aj do kostola, ktorý bol zrejme už od počiatku zasvätený Panne Márii Nanebovzatej. Máme viacero písomne doložených údajov aj z najstaršej epochy klarisiek v Trnave, no zostáva ešte veľa bielych miest. Vieme, že kláštor s kostolíkom dal stavať Belo IV. približne v čase udelenia kráľovských výsad tomuto mestu. Rád sv. Damiána usadeného v Trnave sa spomína už v listine pápeža Gregora IX. v roku 1239. Históriu tejto rehole pritom začala písať iba v roku 1212 v mestečku Assisi, rodisku sv. Františka, osemnásťročná šľachtičná menom Chiara Offreducio di Favarone, ktorá sa rozhodla žiť ako rehoľníčka – benediktínka. Vám bude známejšia ako sv. Klára.“ Keď sv. František v darovanom opustenom kostole sv. Damiána s priľahlým domom zriadil svojho času ženskú skupinu františkánok, Klára sa stala ich predstavenou – abatišou. Spísala pre ne aj podobné, veľmi prísne regule, napríklad v lete v zime chodili bosé, nesmeli jesť mäso ani vlastniť žiadny osobný majetok. Nesmeli mať žiaden kontakt s okolím. Vybavovaním svetských záležitostí boli poverení ich spolubratia františkáni.

 
Na hony od Assisi
Ich rady sa napriek prísnym pravidlám rozširovali, do kláštora po čase vstúpili aj Klárine dve mladšie sestry a ich matka. Prvá abatiša františkánok, ktoré sa podľa patróna kostola začali nazývať damiánkami, spísala aj nové pravidlá ženského rádu, schválené pápežom tesne pred jej smrťou v roku 1253. To však už skoro pätnásť rokov žili jej nasledovníčky aj uhorskej Trnave na hony vzdialenej od Assisi.

Kráľovská podpora
„Damiánky sa po Klárinej smrti začali na jej pamiatku volať klariskami,“ pokračoval Georgius. „Kráľovi Belovi IV. táto rehoľa nebola neznáma. Jeho o rok mladšia sestra Alžbeta Durínska sa stretla s františkánskymi mníchmi už v roku 1223. Nadchla sa ich ideálmi pre chudobu. Jej spovedníkom sa stal františkán Konrád z Marburgu. Po smrti manžela Ľudovíta vstúpila medzi terciárky – do tretieho františkánskeho rádu. Svätá Alžbeta ovplyvnila aj ďalšiu neskoršiu sväticu, – svoju a Belovu sesternicu Anežku Českú, dcéru Přemysla Otakara a majiteľky Trnavy Konštancie Uhorskej. Svätá Anežka Česká v Prahe založila klariský kláštor, do ktorého v roku 1234 sama vstúpila a stala sa čoskoro aj jeho predstavenou. Zachovalo sa niekoľko listov z jej korešpondencie so zakladateľkou rehole v Assisi. Belo IV. teda rehoľu dobre poznal a aj samotné trnavské klarisky veľmi podporoval.“

TEXT A FOTO: LACO ŠEBÁK