Trnavské rybníky
reklama

Miloš Hačko: Sme lokálpatrioti, v Trnave žijeme a chceme mesto skrášľovať

RELAX - Rozhovory | 31.3.2023, 07.00, Ján Král

Bol výborným hádzanárským brankárom, dotiahol to do reprezentácie, chytal aj v najuznávanejšej súťaži na svete - v nemeckej Bundeslige. Miloš Hačko je jeden z vlastníkov developerskej spoločnosti púpava development s.r.o. V rozhovore sme sa bavili o oboch zásadných etapách jeho profesného života.

Miloš Hačko: Sme lokálpatrioti, v Trnave žijeme a chceme mesto skrášľovať

Miloš Hačko.


O vás je známe, že k trnavskej hádzanej máte blízko, čo vás však presvedčilo, aby ste pomohli s jej financovaním?
- Som veľký patriot. Trnava a okolie je pre mňa otázka hrdosti. Keď som žil v zahraničí, videl som, ako funguje prepojenie medzi športom, mestom a podnikateľmi. Viem, že bez podpory zo súkromnej sféry sa mestu a športovým klubom dariť nebude.

 

Keďže sme vybudovali firmu do súčasných rozmerov, rozhodli sme sa, že okrem futbalu pomôžeme aj trnavskej hádzanej, ktorá bola roky na kolenách. Som rád, že sa môžeme pričiniť aj my o to, aby vstala z popola a mala budúcnosť.

 

 

Spomeniete si ešte na svoje brankárske začiatky v Trnave?
- Prišiel som do tímu, ktorý viedol František Šulc starší, dodnes jedna z najväčších persón slovenskej hádzanej. Mal som len 17 rokov, keď sa zranil druhý brankár Trnavy a vytiahli ma z dorastu.

 

Robil som dvojku Petrovi Mesiarikovi, vtedy reprezentačnému brankárovi a olympionikovi. Neskôr som sa stal súčasťou tímu, ktorý získal prvý titul v samostatnej slovenskej lige.

 

V bránke stál Saša Voroncov, mojou úlohou bolo robiť mu podporu a vytvárať mu ideálne podmienky na prípravu. Veľa som sa od neho naučil a neskôr v hádzanej zužitkoval.

 

Počas aktívnej kariéry to dotiahol až do Nemecka.

 

 

Hovoríte síce o účasti v majstrovskom tíme skromne, ligový titul v roku 1994 však bol určite aj pre vás obrovským mementom.
- Vždy som bol svoj najväčší kritik, nemám problém pomenovať veci tak, ako sú. Aj keď sme vyhrali zápas a podal som priemerný výkon, vedel som, že sa musím zlepšiť a vedel som, kde boli moje rezervy a v ďalších zápasom som spravil všetko preto, aby som sa tomu vyhol.

 

Titul bol pre mňa neskutočne emotívny. Aj keď som vedel, že moja zásluha je na ňom minimálna, cítil som sa ako súčasť tímu, všetko som prežíval, nasával som atmosféru pri veľkých hráčoch. Bola to pre mňa veľká česť.

 

 

Ako vyzeral váš prvý krok medzi vtedy popredných hádzanárov?
- Pamätám si, že keď som vstúpil prvýkrát do kabíny, hráčom som vykal. Keď som sa spýtal, kde si môžem sadnúť, prejavil sa klasický športový kolektív, v ktorom sú bežné srandičky.

 

Spýtali sa ma, či mám prísavky, ktoré sa nalepia na obkladačky a na ktoré by som si zavesil veci. Keď som povedal, že nie, poslali ma do sprchy, že tam mám voľné miesto. Kabína následne vybuchla smiechom...

 

Pre mňa to boli páni hádzanári, na ktorých som sa predtým pozeral len z tribúny... Ani som v ich spoločnosti nedýchal.

 

Chytal aj najvyššiu nemeckú súťaž.

 

 

Vaša kariéra sa vyvíjala, po Trnave ste zamierili do Nových Zámkov, aké to tam bolo?
- Po tom ako sme sa stali majstrami Slovenska som narukoval na ročnú vojenčinu. Po návrate som sa ocitol v pozícii štvrtého brankára. Tréner Ernest Gubrický mi cez svoje kontakty vybavil skúšku v druholigových Nových Zámkoch, ktoré chceli postúpiť.

 

Po úspešnej próbe som prišiel domov a vravím rodičom, že mám možnosť síce za malý plat, ale zato pravidelne chytávať. Odpoveď bola, že im šport nič nehovorí a rozhodnutie je na mne. To je v kontraste s dneškom, keď rodičia robia okolo detí až prehnane veľa. Naši vtedy nevedeli ani ako a kam chodím na tréning. Na dnešnú dobu málo predstaviteľné, ale vtedy to tak bolo a možno to nebolo zlé.

 

V Nových Zámkoch sme hneď vybojovali postup, strávil som tam ďalších päť rokov, počas ktorých zažila hádzaná v meste obrovský boom.

 

Tri roky po sebe sme boli tretí, hala bývala vypredaná, vládla v nej fantastická atmosféra. Keď som sa prechádzal po meste, ľudia ma pristavovali a pýtali sa na hádzanú.

 

 

Do Trnavy ste sa ešte vrátili. Už nielen ako hráč, ale čiastočne aj ako funkcionár klubu...
- S Romanom Hirnerom sme tri roky viedli klub, postúpili sme do HIL-ky, mali sme veľmi dobrý mančaft, ktorý viedol najprv František Šulc a neskôr Richard Matušek.

 

Po troch rokoch sa mi ozvali z rakúskeho Gänserndorfu. V Rakúsku som strávil dva roky, keď prišla ponuka z Nemecka od bývalého hráča Trnavy Petra Dávida, ktorý ma stiahol do druholigového klubu SG Weratal.

 

Dal som výpoveď na polícii, kde som mal civilné zamestnanie, zobral manželku s polročnou dcérou a presťahovali sme sa do Nemecka.

 

Miloš Hačko bol výborným hádzanárskym brankárom.

 

 

Bol to veľký životný skok?
- Na Slovensku som chodil na šiestu na dvanásťhodinovú pracovnú službu, odtiaľ na tréning a domov som prišiel neraz až okolo polnoci. Manželka mala zo mňa akurát tak fotografiu doma na poličke...

 

V Nemecku som mal tréning až večer a cez deň som mohol fungovať s rodinou. Bol to úplne iný svet. Cítil som sa ako na dovolenke. Denne som sa tak mohol venovať obom svojim deťom, čo by na Slovensku nešlo. Spoznal som úplne nový život.

 

 

Weratal po polroku skrachoval, čo sa dialo vtedy?
- Vďaka výbornej sezóne som mal viacero ponúk. Slovenský tréner František Fabian ma stiahol do konkurenčného druholigového Obernburgu, kde som našiel druhý domov a strávil som v tomto mestečku pri Frankfurte päť rokov.

 

Spoznal som množstvo skvelých ľudí, hrávali sme v nádhernej hale. Klub nemal veľkého sponzora, ale možno dvetisíc malých. Drobní podnikatelia z mesta venovali klubu každý rok tisíc, niektorí dvetisíc eur. Tým pádom nebol klub závislý na tom, že sa nejaký sponzor zle vyspí a odskočí.

 

Klub mal aj mládežnícke celky, kde hrávali deti mnohých podnikateľov a tí ich radi podporili. Fungovalo to na rodinnom princípe. Bolo by skvelé, keby sa nám niečo podobné podarilo zaviesť aj v Trnave.

 

S majstrom sveta z roku 2007 Dominikom Kleinom hrával v jednom tíme v Obernburgu.

 

 

HSG Wetzlar bola pre vás prvá bundesligová skúsenosť. Aká?
- Postupne prichádzali ponuky z najvyššej súťaže. Keďže v Obernburgu ma brali ako kľúčového hráča, mal som výrazne lepšie podmienky ako ostatní. V klube ma brali ako kľúčového hráča. Spoliehali sa na mňa, nemal som dôvod niečo meniť.

 

Bránil som sa odchodu, pretože som rád lídrom a vedel som, že v Bundeslige nebudem mať takú silnú pozíciu. Na druhej strane som sníval, že si zahrám túto najlepšiu súťaž na svete. Napokon ma zlanárili do Wetzlaru, kde pôsobil aj môj kamarát Daniel Valo, slovenský reprezentant.

 

Po roku prišla ponuka z Bietigheimu, ktorý bol po ekonomickej stránke ešte silnejším klubom. Bietigheim sponzoroval chlapík, ktorého firma vyrába košele Olymp a je ťažkým miliardárom. Do klubu investoval obrovské peniaze, mali ambíciu postúpiť do ligy.

 

Strávil som tam dva krásne roky, po mojom odchode sa klubu podaril postup. Mal som ešte na rok zmluvu, už ma to však tak ťahalo späť na Slovensko.

 

 

Nerozmýšľali ste, že po deviatich rokoch v Nemecku tam aj zostanete žiť?
- Nie. Prvé roky boli pre mňa výhra v lotérii – veľmi slušný plat, dostal som byt, auto, mal som voľný čas. To človeka ale časom nenapĺňa. Keď som mal tréning len večer, nemal som, čo robiť. Manželka išla do práce, deti do školy.

 

V Bietigheime som bol jediným cudzincom, všetci spoluhráči študovali alebo pracovali v neďalekom Stuttgarte. Nemal som, s kým ísť ani na kávu. Mal som tam rodinu, áno, ale už som mal stále väčšiu potrebu sa vrátiť. Cítil som sa ako v zlatej klietke.

 

Mám v sebe organizačnú schopnosť, tak som aspoň vo voľnom čase pomáhal sprostredkovať Slovákom pôsobenie v nemeckých kluboch a manažérsky im pomáhal. To mi však nevypĺňalo všetok čas. Potreboval som už zmenu.

 

Hádzaná ma bavila, ale vedel som, že už to nevydržím. Každý voľný víkend som sa vracal do Trnavy za kamarátmi. Gro zahraničných hráčov v Nemecku zostávalo aj po kariére, ja som klub šokoval tým, že sa chcem vrátiť domov a ukončiť zmluvu o rok skôr. Napokon ma pochopili a dohodli sme sa.

 

Po športovej kariére sa začal venovať developerskej činnosti.

 

 

Nemecko je hádzanárska veľmoc. Aký bol zásadný rozdiel v ponímaní hádzanej na Slovensku a v Nemecku?
- Nefajčil som, no na Slovensku som mal spoluhráčov, ktorí si chodili zapáliť tak, aby ich nik nevidel. Pivo po tréningu nehrozilo. V Nemecku? V kabíne sme mali chladiaci box s pivami od sponzorov. Po tréningu si s nami sadol tréner a dal si s nami dve pivá.

 

Pred zápasom tréner fajčil pred halou s osemnásťročným dorastencom... Pre mňa to bol šok!

 

Zo Slovenska som bol naučený po zápasoch poukazovať na chyby. V Nemecku som začal po prehre otvorene poukazovať na chyby a častokrát som si nedával servítku pred ústa, ale začali ma upokojovať s tým, že len pozitíva ma posunú vpred.

 

Na Slovensku som chytal s teplotou, Nemci mi zakázali nastúpiť s tým, že mi to môže sadnúť na srdce a ja som dôležitejší ako klub.

 

V letnej príprave som na Slovensku od záťaže vracal, keďže som ako brankár nemohol mať kondíciu ako spoluhráči. V Nemecku som prišiel v prvý deň prípravy, že idem behať spolu s tímom a tréner ma poslal preč s tým, že som tu na chytanie, nie na behanie...

 

V Nemecku a Rakúsku som makal oveľa menej ako v slovenských kluboch. Na Slovensku nás každý tréner cez týždeň zodral, v Nemecku som mal z prvých tréningov ozaj rozpačitý dojem, hráčom vypadávala lopta, nevedeli trafiť bránku. Prišiel však zápas a trhali palubovku, boli sa schopní pozabíjať pre dobrý výsledok.

 

Na Slovensku som mal v zmluve, že do polnoci musím byť doma. V Nemecku išli niektorí hráči do noci na diskotéku.

 

Skrátka platilo: "Podaj výkon a je nám jedno, čo okrem toho robíš." Na Slovensku bol zákaz, zákaz, príkaz, príkaz. To v Nemecku nikoho nezaujímalo, ak hráč podal výkon.

 

Jeden z projektov rieši firma na bratislavskej Kolibe.

 

 

Čo vám dalo pôsobenie v nemeckom športe do podnikateľského života, ktorý teraz vediete?
- Keď ste si v Nemecku s niekým podali ruku, platilo to. Až potom sa formálne riešila zmluva. Chlapské slovo bolo najviac. Na Slovensku to bez poriadnych zmlúv nejde.

 

 

Ako brankár ste boli zvyknutí dostávať údery loptou. Posilnilo vás to aj do pracovného života a ľahšie sa tak vyrovnáte s ranami?
- Moja aktívna kariéra trvala asi dvadsať rokov, za ten čas som mal veľa zranení a musel som absolvovať aj operácie. Nadnesene zvyknem hovoriť, že som si spravil generálku tela. Aby som sa udržiaval v zdravotnej pohode, musím chodiť do posilňovne.

 

Naučilo ma to disciplíne, keďže musím chodievať pravidelne cvičiť, hoci ma to, popravde, vôbec nebaví. Futbal, hokej, hádzaná, to je moje, ale posilňovňa je ako robota.

 

V živote sa snažím byť disciplinovaný, dochviľný a keď niečo sľúbim, tak to platí. Moja pozitívna vlastnosť v podnikaní je asi tá, že keď aj v niečom nie som úplne doma, zatnem sa a napriek tomu si idem za svojím. Som znamenie Baran, tak možno to aj s tým súvisí.

 

púpava development podporila aj trnavskú nemocnicu, pre jej potreby zakúpila monitory vitálnych funkcií. Miloš Hačko (uprostred) na fotografii s bývalým riaditeľom FN Trnava Danielom Žitňanom a jeho zástupcom Viliamom Vadrnom.

 

 

V reprezentácii ste po kariére pôsobili aj ako tréner brankárov. Aké to bolo?
- Už v nemeckých kluboch som popri hráčskych povinnostiach robil aj trénera brankárov. Viedol som žiakov, dorastencov aj môjho brankárskeho kolegu. Tento post je v hádzanej mimoriadne špecifický a vtedajší reprezentačný tréner Slovenska Peter Dávid to pochopil. Povedal, že on ako tréner nemá čo brankárovi povedať. Rozumie mu iba iný brankár.

 

Stal som sa v podstate prvý reprezentačným trénerom brankárov v Európe, po nás to kopírovali aj ďalší.

 

Na zväze som mal dobré vzťahy, vedel som si predstaviť, že budem profesionálnym trénerom brankárov, vypracujem metodiku a budem zdokonaľovať gólmanov po celom Slovensku. Záujem zo strany zväzu aj bol, ale nemali na to rozpočet. Suma, ktorú som za prácu dostával, by nikoho neuživila.

 

 

Niektorí športovci po ukončení aktívnej kariéry mávajú problém zaradiť sa do bežného pracovného života. Ako to bolo u vás?
- Po návrate domov ma oslovil kamarát Roman Hirner, aby sme začali podnikať v oblasti developingu. Mal som zhruba 40 rokov. Dali sme dokopy plán aj s Pavlom Groškom a postupne vznikla na trnavské pomery veľká firma. Prvý projekt sme mali v Bernolákove, kde sme stavali rodinné domy. Neskôr v Nitre a prišli ďalšie investície, vrátane Trnavy.

 

Jeden zo zrealizovaných projektov púpava development - bytový dom Porta na Halenárskej ulici.

 

 

Čím vás oslovila práve developerská oblasť?
- Po živote v Nemecku som mal predstavu, ako by mohlo vyzerať moderné mesto, videl som rezervy v slovenských mestách. Oproti Nemecku je to úplne iné, tam nemáte šancu prísť v piatok večer do  reštaurácie bez toho, aby ste mali spravenú rezerváciu. Mesto bolo plné ľudí, pulzoval v ňom život.  V Trnave vtedy nebolo nikde nikoho.

 

Z Nemecka som bol zvyknutý na vzdušnú, otvorenú exteriérovú architektúru, v podstate bez plotov, na Slovensku sa stavali okolo domov dvojmetrové múry.

 

Túžil som, aby sa v stavebnej architektúre Trnava zmodernizovala a začali sme v tom podnikať kroky. Sme domáca firma, lokalpatrioti, žijeme tu a chceme budovať a skrášľovať okolie, robiť pekné a kvalitné stavby, ktoré sa budú páčiť ľuďom.

 

 

Na ktorý váš zrealizovaný projekt v Trnave ste najviac hrdý?
- Na všetky, ktoré sme robili v centre mesta. Tam sa dá hovoriť vyložene o skrášľovaní Trnavy, pretože na malých projektoch veľmi nezarobíte. Ak staviate novú štvrť s množstvom bytov, vtedy sú prijmy výrazne väčšie.

 

Som rád, že sa nám podarilo spraviť bytový dom Ulička pri Zelenom kríčku, byty Porta na Halenárskej ulici, finalizujeme Rezidenciu Kapitulská.

 

Mrzí ma len, že v niektorých prípadoch musíme viesť dlhé diskusie o možnosti výstavby, napriek tomu, že územný plán a regulatívy sú dané.

 

Z hádzanej som naučený držať sa stanovených pravidiel, podľa nejakých musíme žiť a tie by sa mali napĺňať aj v živote. Ak splníme normy a zákonné náležitosti, nevidím dôvod, aby sa toto dialo.

 

 

 

S akými reakciami sa stretávate?
- Developer je na Slovensku z pohľadu laickej verejnosti možno sprofanované slovo, na druhej strane, developerov každý vydiera. V podstate s kýmkoľvek prídeme do styku, niečo od nás žiada, kladie nám podmienky nad rámec bežných vecí.

 

Treba si uvedomiť, že bez developerov by ľudia nemali kde bývať. Sú samosprávy alebo štát reálne v takej pozícii, aby developovali?

 

Ide o prácu, kde potrebujete skúsený tím ľudí, denne sústredený iba na túto činnosť. To, čo dokáže súkromná firma spraviť za dva roky, bude verejnej sfére trvať možno dvanásť rokov.

 

 

Koľko ľudí pracuje na projektoch vo vašej spoločnosti?
- V našej spoločnosti zamestnávame 55 ľudí, ide o projekčný tím, manažérov, marketing, predaj a ďalšie oddelenia. Nerátam do tohto počtu stavbárov a realizátorov stavieb. Prácu dávame aj množstvu dodávateľských firiem.

 

Zo zisku sa snažíme podporovať nemocnicu, športové kluby a mnohé iné pozitívne projekty.

 

Stavby robíme so všetkými potrebnými parametrami. Nechcem zažiť situáciu, že pôjdem po ulici a niekto bude na mňa ukazovať prstom, že som mu predal niečo nekvalitné.

 

V prvom rade nám ide o to, aby ľudia boli spokojní. Chceme zarobiť, ale nie na úkor kvality, a preto ako pridanú hodnotu ľuďom ponúkame skutočne kvalitný produkt.

 

Jedným z projektov spoločnosti v centre mesta je aj Rezidencia Kapitulská.

 

 

V Trnave máte viacero projektov. Pri futbalovom štadióne aktuálne staviate projekt Púpavy residence, ktorý má podľa vyjadrenia vašej firmy priniesť kúsok Dubaja do Trnavy. V čom ste hľadali inšpiráciu?
- City Arenu považujem za modernú stavbu, ktorá dala mestu opäť nové funkcie a mestotvorný rozmer. Keď sme sa dopracovali k informácií, že projekt v jej susedstve je na predaj, kúpili sme ho s tým vedomím, že aj keď by sme na projekte nezarobili, chceme ho postaviť podľa našich predstáv a prezentovať sa ním.

 

Chceme, aby architektonicky zapadol k City Arene, pred budovou bude námestie s vysvietenými púpavami, ktoré máme aj v znaku firmy a ktoré nájdete v Dubaji pri výškovej budove Burj Khalifa. Preto zmienka o tejto krajine.

 

 

 

Púpava development má blízko aj k súkromnej základnej škole Besst, žiakom ktorej umožňujete návštevu vašich stavebných projektov. Chcete aj takto vybudovať vzťah detí k stavebníctvu?
- Deti to baví, keď vidia ako bagre kopú jamy, ako žeriav presúva veľký náklad, majú z toho zážitok. Možno to niekoho aj chytí, získa impulz a bude sa chcieť neskôr tejto oblasti venovať.

 

Keď som bol dieťa, chodil som do školy na Gorkého ulicu. Všetci sme snívali, že budeme hrať za Spartak, ale na škole bol "len" hádzanársky krúžok. Vyskúšali ma v bránke a tak ma to chytilo, že som sa neskôr športu venoval profesionálne.

 

Chceme teda takto dávať deťom impulz už v školskom veku a ktovie, možno u niektorého z nich časom táto skúsenosť prebudí aj pracovné vlohy.

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy

reklama

TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka Právne informácie | Ochrana osobných údajov | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty | Nastavenie cookies | Cookies politika
Copyright © 2010-2024. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk
Mazda na splátky
reklama