Štefan Berhedi: Keď sa baby nadchnú, sú ešte väčšie bojovníčky ako chalani

ŠPORT - Softbal | 9.9.2023, 07.00, Ján Král

Štafetový beh Od Tatier k Dunaju absolvovalo tento rok 191 tímov. Zložené boli zo šiestich až dvanástich bežcov, každý z nich absolvoval tri približne desaťkilometrové úseky. Pod hlavičkou AT&T RUNNING CLUB zvládol etapy trate vedúcej z Demänovskej doliny až na Tyršovo nábrežie v Bratislave druhý rok po sebe aj Trnavčan Štefan Berhedi (39). S trénerom najmladších softbalistiek Panthers Trnava sme hovorili o bežeckom výkone aj o práci s mladými talentami.

Štefan Berhedi počas nedávneho softbalového turnaja v Podunajských Biskupiciach. Foto (4x): Ján Král

reklama

Ako sa zrodil nápad zapojiť sa do behu Od Tatier k Dunaju?

- Jeden z kolegov v práci navrhol, že by sme si mohli vyskúšať niečo takéto a spojiť to s benefičným rozmerom. Zúčastnili sme sa minulý rok a teraz druhýkrát. Vďaka účasti na behu sa nám podarilo tentoraz získať peniaze od našej firmy, aby sme mohli pomôcť tým, ktorí to potrebujú.

Vyzbierali sme zhruba 5000 eur pre nadáciu Liberi Semper, ktorá sa stará o pohybovo znevýhodnené deti. Sumou podporíme päť detí, ktoré si budú môcť čiastočne zlepšiť život a absolvovať potrebné zdravotné procedúry. Dôvod účasti teda nebol len si zabehať, ale aj niekomu pomôcť. V našom tíme nás bolo dvanásť, každý z nás odbehol tri úseky.

reklama

Trať meria celkovo 345 kilometrov, čo je najťažšie na takomto štafetovom behu?
- Veľmi dôležitá je príprava. Keď ide do toho človek prvýkrát, nevie, čo ho čaká. Človek absolvuje tri desaťkilometrové behy za 34 hodín. Nezdá sa to, ale je to veľmi náročné. Máte málo času na regeneráciu, beží sa v rôznych časových intervaloch, o štvrtej popoludní, o druhej ráno, potom zase cez deň. Človeka testuje únava, kopce, na ktoré nie je pripravený, prídu krízy.

Spali ste medzi behmi?
- Možnosť vyspať sa sme mali na karimatkách a v spacákoch pod holým nebom na futbalovom ihrisku. Na spanie sme mali tri hodiny, aj to ste museli okamžite zaspať. Predstavte si však, že na ihrisku spí dvesto ľudí a zrazu prichádzajú ďalší, rozprávajú sa medzi sebou a ruší vás to v snahe oddychovať.

Aké podmienky ste mali?
- Cez deň bolo 35 stupňov, v noci príjemných 22. Beh po zotmení si ľudia užívali, aj pre mňa bol nočný beh najpríjemnejšou etapou.

Tím AT&T RUNNING CLUB na štarte behu Od Tatier k Dunaju. Štefan Berhedi vľavo. Foto: archív ŠB

Mali ste chuť to niekedy na trati vzdať?
- Nie. Už keď sa človek prihlási, hovorí si, že to dobojuje, aj keby mal pokračovať chôdzou. V hlave vám skôr víria myšlienky, či sa necháte na toto nahovoriť aj o rok. Nejdete si to užiť, zabaviť sa, počas fáz štafety sa fyzicky trápite. V tranzitnom aute sa počas dňa poriadne spať nedá, telo dostáva zabrať.

Na konci dňa ale zistíte, že niekomu pomôžete a môžete to opäť urobiť aj budúci rok. Preto pôjdem znova, dokonca v tíme uvažujeme, že absolvujeme preteky z Košíc do Bratislavy, v ktorých čakajú na každého člena štyri behy.

Pre tento beh mám zároveň dôvod sa viac pripravovať a urobiť tak v konečnom efekte aj niečo pre seba.

Poďme k softbalu. Prečo ste sa dali na prácu práve s najmenšími dievčatami?
- Hrával som bejzbal až do mojich osemnástin, potom som mal pauzu, ale stále som bol myšlienkami pri tomto športe. Keď som sa vrátil zo zahraničia, hrával som rekreačné turnaje, chodieval som trénovať.

Nikdy som to ale nebral profesionálne, skôr rekreačne. Keď sa nám s manželkou Ivkou narodili dvojičky Barborka a Oliver, sníval som, že raz možno budú hrávať bejzbal alebo softbal.

Vravel som si, že by bolo fajn, keby som si s nimi mohol zahádzať, prihlásiť ich na tento šport. Keď mali štyri roky, oslovila ma Lucia Chrvalová z Panthers a spýtala sa, či by som nešiel trénovať deti. Odpovedal som jej, že pôjdem do toho, až keď tam budú chodiť moje deti, pretože čas, ktorý by som venoval iným deťom, by som uberal mojim.

Keď mali päť rokov, prihlásil som ich do klubu a vtedy mi ponúkli trénovať prípravku. Dostal som na starosť dievčatá, čo bolo celkom prekvapenie, ale bolo to zároveň niečo nové a pre mňa veľmi dobrá skúsenosť.

Chcem pri tomto športe zostať, niečo mu vrátiť. Navyše sa okolo družstva dala dokopy výborná komunita rodičov a celého organizačného tímu, čo je ďalšie veľké plus.

Spokojný tréner.

Vyzerá to, že vaše deti sa potatili. Na ihrisku im to s pálkou aj rukavicou na ruke ide...

- S pálkou doma „búchali“ už od troch – štyroch rokov. Niektoré deti mali prvé fotenie v rôznych zavinovačkách. Moje mali na fotografii pálku, rukavicu a to ešte ani netušili, o čo ide.

Keď deti vidia, že ich otec robí nejaký šport, chcú obvykle po ňom opakovať. Trénovať aj vlastné deti je náročné, občas skúšajú moje nervy, cestu si však našli k softbalu už sami a chcú pokračovať, z čoho mám radosť. 

Vidíte šancu, že v Trnave vyrastie solídna softbalová generácia?
- V našom tíme máme veľký vekový rozdiel, pracujeme s deťmi od 5 do 10 rokov. Máme deväťročné dievča, ktoré už má vytrénovaný dobrý švih a zároveň päťročné dievčatko, ktoré sa ešte musí učiť základy. Je veľmi náročné spojiť to, aby to dokopy ladilo a bola tam súhra.

Keď som sa začal venovať trénerčine, cítil som najprv veľký rešpekt. Rodičia odovzdajú deti na dve hodiny, idem ich trénovať hru s pálkou a tvrdými loptičkami a mám ich vrátiť celé a zároveň ich niečo naučiť. V úvode som si hovoril, čo to tu vlastne vystrájam?

Je to však krásna práca v tom, ako vidíte progres detí. To, že dnes ešte dieťa nezvláda potrebné športové návyky, neznamená, že ich nebude mať o rok. Tento proces ma na tom celom baví najviac.

Keď sa človek pozrie, v akom stave dieťa prišlo a čo vie o rok, je to paráda. A to sa ešte len dostávam do fázy, keď moje zverenkyne budú mať 9 – 10 rokov, začnú telo chápať inak a to ešte len bude bomba.

Dievčatám, ktoré zvádzajú zápasy zatiaľ proti chlapčenským tímom, udeľuje počas zápasov a tréningov rady, ako napredovať.

Na nedávnom turnaji v Podunajských Biskupiciach už dievčatá dokázali uhrať body aj proti favorizovaným a starším chlapcom. Hoci napokon prehrali, súperov poriadne potrápili. Ako ste to prežívali?
- Bolo to super. Samozrejme, ešte nám chýba veľmi veľa vecí k tomu, aby sme ukázali, o čom reálne softbal je. Hráme ešte len základné veci, nekradneme méty, nerobíme signály a taktiky. Postavíme sa a snažíme sa niečo uhrať.

Keď však vidíte tím, ktorý je vekovo inde a trápite ho s mladučkými dievčatami, je to zadosťučinenie za prácu. Naše dievčatá trénujú spolu len rok, aj to nie všetky, pretože do kádra prichádzali postupne, niektoré len pred letom.

Pri tíme som pochopil, že síce chalani majú možno k športu všeobecne bližšie, keď sa však baby nadchnú a zapália pre svoju vec, sú ešte väčšie bojovníčky.

V akom stave je softbal v Trnave a na Slovensku?
- Úprimne, potrebovali by sme lepšiu základňu hráčok, aby bola medzi dievčatami aj rivalita, aj súdržnosť, aj aby bolo z čoho vyberať. Hráčka nesmie mať istotu, že príde do klubu a zahrá si, lebo je nás málo. O pozíciu v tíme musí bojovať a potom bude schopná podávať lepšie výsledky.

Na Slovensku chýba vyššia konkurencia, softbalových klubov je pomerne málo a keďže nie je dostatočná konkurencia, nedokážu kluby poskytnúť skúsenosti, akými by sa ženy dokázali posúvať až do zahraničia a hrať softbal na vyššej, možno profesionálnej úrovni.

Je to problém celého Slovenska, tento šport sa presadzuje pod Tatrami len veľmi pomaly. Propagácia softbalu je pomerne slabá, už len v susednej Českej republike sa liga vysiela v televízii, prezentuje v športovom spravodajstve a vidno to i na reprezentácii, ktorá je výkonnostne úplne inde. 

Bojový pokrik tímu nesmie chýbať pred ani po zápase.

Aký je váš celkový pocit z klubu Panthers Trnava?
- Jedna z vecí, ktorú sa snažím aj ja vysvetliť rodičom je, že tu nejde len o to, že sa deti niečo naučia, ale aj to, že komunita okolo bejzbalu a softbalu prináša úžasné väzby.

Dávam si záležať, aby aj rodičia boli zainteresovaní v tom, čo sa deje, aby videli, ako deti trénujú, napredujú. Chcem, aby sa v klube aj rodičia cítili dobre a boli zatiahnutí do deja, pomohli nám organizačne a napríklad aj prišli povzbudzovať.

V nedeľu hráme od rána ligový turnaj v Trnave na Cukrovej ulici, takže kto chce, sa môže prísť presvedčiť. A možno nájde aj inšpiráciu pre športový rozvoj svojich detí.