Čert aby vzal lacné ázijské obchody

RELAX - Reportáže | 8.10.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Nezarábajú milióny ani tisíce. Niektorí nad prítomnosťou len pokrčia plecami a spomínajú na staré časy, keď malo remeslo zlaté dno. Iným sa darí obstojne, ak sa obracajú.

Nenápadný ošarpaný dvor na Zelenom kríčku sotva vyzerá, že tu niekto pracuje. No dve rovnako nenápadné a ošarpané tabule hovoria, že je tu oprava obuvi aj brašnárstvo.

Juraj Krumpál (67) pochádza zo Zlatých Moraviec. Šustrom je, ako hovorí, od „okocená“. Dnes už iba opravuje podrážky, remienky, opätky – čo príde. „Nové topánky nevyrábam. Nie sú kvalitné veci. Materiál, stroje ani kopytá,“ povzdychne si. Jeho služby využíva stále dosť ľudí. Vďaka typickej čiapke, zástere a okuliarom zaveseným na jednom uchu je neprehliadnuteľný. Časy sa zmenili. Ľudia kupujú lacné šmejdy, tie sa opravujú ťažko. Za desať minút, ktoré strávime v jeho miniatúrnej dielničke, sa tam vystrieda niekoľko zákazníkov. „Od septembra sa nezastavím, roboty mám vyše krku,“ hovorí majster. „Opravím všetko, po tých rokoch sa nečudujem ničomu. Len tomu, prečo tých šustrov, čo teraz pracujú v továrňach, voľakto nepozabíja.“ 

 Alfonz Magula (79) je v Trnave brašnárom od nepamäti. Nemá problém s ničím a neodmietne nikoho. Ani zákazku za dvadsať centov, keď treba len vyraziť dierku na opasku. „Len mi je smiešne, keď sa mi zákazníci snažia radiť, ako by som to mal urobiť,“ usmeje sa. Tašky, brašny a inú galantériu nielen opravuje, ale aj vyrába nové kúsky. Z koženky aj z kože. „Kryty na stroje, montážne brašny, kabelky... Raz som ušil aj tašku na motorku. Robím to už šesťdesiat rokov, ale stále sa vyskytne niečo nové. Záujem? Je, ale poskromný. Paseku tu robia Číňania so svojimi lacnými obchodmi. Ženy si u nich kupujú kabelky, a potom mi ich len nosia na opravu,“ zamračí sa. 

Hodinárstvo na Hviezdoslavovej ulici. Kraľuje tu blondínka Helena Belková (52). Nad otázkou, či to naozaj všetko robí sama, sa len zasmeje. „Každý by čakal, že tu bude robiť nejaký starý pán. Ja to robím už pätnásť rokov.“ Kšefty dnes nejdú tak, ako kedysi. Každý má mobil a väčšina iný merač času nepotrebuje. Hodinky sú lacné, a drahé sa nekazia. „Najčastejšie mením baterky, remienky, sklíčka. Opravovať si ľudia dávajú skôr také srdcové záležitosti po starých rodičoch – budíky, nástenné hodiny. Horšie je, že nie sú dostať náhradné diely. Všetko veru neviem opraviť. Rozobrať, to je najmenej, ale zložiť späť je už ťažšie.“ Na jej práci ju baví najmä to, že niečo je pokazené a o chvíľu to opäť funguje. Stačí na to lampa, pinzeta, skrutkovač, malé kladivko... a zručnosť hodinárky.

Nájdete ho v jednom z trnavských hypermarketov. Pracuje v kľúčovej službe, no okrem kópií kľúčov tu aj gravírujú, brúsia korčule či opravujú topánky. Stano Miklovič (35) z Červeníka je vyučený mechanik a opravár koľajových vozidiel. „Je to určite lepšie, ako keď som robil na železnici. Hlavne je tu stála teplota,“ hovorí. Prakticky neexistuje kľúč, ktorý by nevedel vyrobiť, či už na počkanie, alebo
na objednávku. Vyrobiť kópiu klasického FAB alebo hrubšieho dózického kľúča trvá len tri-štyri sekundy. Výroba špeciálneho kľúča od bezpečnostných dverí trvá dlhšie a treba, aby zákazník priniesol aj kartu. Bez nej mu kópiu neurobia. Ani Stana pri práci neminuli kuriozity. „Raz za mnou prišiel majiteľ veterána z roku 1930. Chcel zachovať starú spínaciu skrinku, tak som mu vyrobil kľúč podľa nej. Všetko sa dá,“ usmieva sa kľučiar, ktorý popri svojej práci spieva v punk-rockovej skupine. 

Na jednom z trnavských parkovísk v maringotke pracuje a prechodne žije Ján Hubáček (28). Zastupuje rodinnú firmičku na čistenie peria. Potrebujeme ho najmä dnes, keď sa ľudia vracajú k perovým vankúšom a paplónom. „Ľudia mi sem prinášajú staré podušky a prikrývky. Perie vyberiem, starú látku zahodím a zašijem ho do novej látky. Niekedy ho mám všade, vo vlasoch aj na tvári. Preto tu mám zrkadlo.“ Perie sa čistí horúcim vzduchom v prístroji, ktorý pripomína pec na pizzu. Za hodinu až dve je to hotové. „Roboty mám dosť. Ľudia zistili, že v protialergických perinách je viac bordelu ako v klasických.“ Zákazky má najmä od jari do jesene. „Na Slovensku je takýchto prevádzok 20 až 30. Ja pokrývam tri mestá. V karavane musím aj bývať, lebo by ma vykradli. Už sa to stalo.“ Otázka, či ho robota baví, ho rozosmeje. „Koho by to bavilo? Ale niečím sa živiť musím...“

FOTO: VLADIMÍR KAMPF