Viliam Vadrna: Keď politici rozhodnú o novej nemocnici, v Trnave budeme pripravení

RELAX - Rozhovory | 24.10.2023, 14.42, Ján Král

V roku 2004 nastúpil do trnavskej nemocnice ako úrazový chirurg, od roku 2010 vedie oddelenie urgentného príjmu ako primár. Viliam Vadrna je zároveň medicínskym riaditeľom a vídať ho aj na zápasoch futbalového Spartaka Trnava, kde plní v realizačnom tíme funkciu lekára. V rozhovore pre náš portál sme sa ho pýtali aj na to, čo by podľa neho potrebovalo slovenské zdravotníctvo, čo si sľubuje od optimalizácie siete nemocníc či v akom stave je projekt novej trnavskej nemocnice.

Viliam Vadrna pracuje v trnavskej nemocnici už takmer dve desaťročia. Foto: Ján Král

reklama

Pri Spartaku ste v úlohe lekára od roku 2010. Aký najzložitejší prípad ste riešili s hráčmi Spartaka?
- Spomeniem, paradoxne, ten najľahší. Hráčovi vypadla cez zápas plomba zo zubu a chcel to cez polčas vyriešiť priamo v kabíne. Nebudem toho hráča menovať, ale bolo to veľmi zaujímavé a povedal som odtiaľ potiaľ... Inak som riešil u hráčov bežné športové úrazy.

Pre lekára je najdeprimujúcejšie, keď sa hráč uzdraví po zranení, vráti sa k výkonu a následne sa opäť zraní. To zasiahne športovca aj lekára, keď sa futbalistovi venujete, no výsledok sa nedostaví v takej kvalite, akoby sa očakávalo.

Aký bol váš najlepší zážitok so Spartakom?
- Asi ako pre každého Trnavčana - zisk titulu. Všetci sme si užili aj pohárové triumfy. Pamätných zápasov bolo viac, najčerstvejší top zážitok bolo domáce finále pohára so Slovanom, kde sa v jednom zápase rozhodlo o všetkom.

V trnavskej nemocnice pracujete takmer dvadsať rokov, o jej potrebách máte podrobný prehľad. Zdravotníctvo je na Slovensku veľká téma, čo by podľa vás pomohlo, aby sa pohlo dopredu?
- O zdravotníctve sa hovorí dlhú dobu a najviac pred voľbami. Vtedy všetci dávajú múdre riešenia. Stačí sa však len pozrieť do histórie. Štrajk lekárov, ktorý bol pred desiatimi rokmi, aj minulý rok bol o tom istom a vždy sa to zjednodušovalo vo verejnej diskusii na tému, že lekári a zdravotníci chcú viac peňazí.

Ten štrajk ale nebol o tom. Najpodstatnejšie je, aby sa nastavil systém, aby si aj zdravotníctvo na seba vedelo zarobiť, aby aj ľudia vedeli, prečo v zdravotníctve pracujú. Keď ste stále len v práci a počúvate ako čo nefunguje, nastupuje apatia.

V memorande z posledného štrajku bolo viacero bodov. Z môjho pohľadu bol najpodstatnejší prvý, teda ten o reálnom financovaní zdravotníctva.

Ako by ste to riešili?
- Stačí odstrániť tento problém, aby bolo zdravotníctvo financované za reálny výkon, ktorý spravíte a potom sa môžeme baviť aj o platoch a vzdelávaní personálu. To pôjde ruka v ruke. Treba však nastaviť ohodnocovanie nemocníc za prácu, ktorú v skutočnosti robia.

Kúpili sme klasifikačný systém hospitalizačných prípadov DRG, ale ako to už u nás býva, vložili sme doň slovenskú konštantu a už to nie je také, ako by malo byť. Kúpime niečo výnimočné, čo vo svete funguje, ale upravíme sme si to na slovenské pomery...

Platba za diagnózu preto nie je taká, aká by mala byť, tým pádom sú všetky nemocnice zadĺžené a zdravotníctvo je v bludnom kruhu.

Pri vjazde do areálu nemocnice. Foto: Ján Král

Čím to je, že súkromné kliniky vyzerajú na pohľad fungujúco a pohľad na štátne nemocnice býva rozporuplný?
- Každá súkromná klinika je založená na zisku. Či už ide o malú jednodňovú chirurgiu, alebo iné plánované výkony, dokážete si ľahko spraviť ekonomiku. Operujete a liečite toľko pacientov, koľko vám poisťovňa zaplatí.

Fakultná nemocnica Trnava je najväčšia nemocnica v kraji, musíme vyriešiť toľko prípadov, koľko k nám príde a koľko k nám po správnosti preložia z menších okresných nemocníc. Musíme to vyriešiť, no nevieme kedy čo príde, v akom rozsahu, no musíme byť permanentne pripravení.

Keby bol systém funkčný, zohľadní aj toto a tým pádom by naša nemocnica nebola stratová, ale zisková a ruka v ruke by išla aj personálna politika, rekonštrukcie budov a vzdelávanie pracovníkov. Ak máte peniaze, všetko ide.

Lenže v súčasnom stave jediné, čo  viem predpovedať je, že máme pripravených kvalitných ľudí - lekárov, sestry, sanitárov... Zo západných krajín dokážeme zohnať aj kvalitné prístroje, keď to ale nemáte čím zaplatiť, narážate na problém.

Skúsme byť konkrétny. V čom vidíte riešenie? Malo by prísť k zmene komunikácie s poisťovňami?
- Ako hovorím, potrebujeme reálne platby za to, čo nemocnica vyprodukuje. V súčasnosti sú zmluvy s poisťovňami nastavené tak, že máte balíkové ceny a systém DRG ešte nie je v plnej miere zohľadnený.

Od 1.1.2024 by mali nastať reálne platby za pacientov. Vtedy sa ukáže, ktorá nemocnica aké výkony robí a bude mať reálne platby. Teraz je systém nastavený tak, že čím menej robíte, tým viac zarobíte. A to nedáva logiku.

V našej nemocnici tvoria 84 percent všetkých hospitalizácií akútne stavy. Ako si potom môžeme manažovať ekonomiku nemocnice, keď neviete, s akými problémami pacient príde. Naproti tomu, súkromné kliniky dokážu dokonale plánovať.

Na urgentnom oddelení riešia život ohrozujúce stavy. Foto: Ján Král

Ovplyvňuje časté posúvanie plánovaných operácií na neskôr práve tento fakt?
- Keď pacient ide na súkromnú kliniku, vie kto a kedy ho bude operovať, všetko nastavíte do bodky. Keďže trnavská nemocnica rieši drvivú väčšinu akútnych stavov v kraji, prichádza nespokojnosť od pacientov, že si výkony nevieme manažovať.

Platí však, že akútny pacient musí mať vždy prednosť. Preto u nás operácie neraz odkladáme a posúvame, pacient v život ohrozujúcom stave vždy musí dostať prednosť. Ak by poisťovne prehodnotili, že treba platiť reálne za akútnu starostlivosť, o onkologickej sa ani nebavme, a potom by povedali, že majú peniaze ešte na taký a taký objem zákrokov, dokážeme to realizovať.

Ľudí na to máme, našťastie sa personál lekárov a sestier podaril po štrajku stabilizovať. Keď ale iba čakáte, aký vám príde akútny stav a jeho liečbu nemáte z poisťovne ani plnohodnotne vykrytú, točíte sa stále v jednom kruhu. Preto štátne nemocnice vyzerajú ako vyzerajú.

Čoraz viac sa hovorí aj o tom, že nás čaká problém s obvodnými lekármi, ktorých populácia starne.
- Nemocnica si ide svojím životom, reformy pre ústavnú zdravotnú starostlivosť boli, trochu sa ale zabudlo a teraz to dobieha všetkým, že je obrovský problém s primárnou sférou. Týka sa to nielen pediatrov, ale všetkých lekárov, ktorých populácia je prestarnutá a primárna sféra postupne kolabuje.

Súčasné nastavenie primárnej sféry nie je dostatočné, nielen po finančnej stránke. Pre pacienta je navyše zjavne problém toto nastavenie pochopiť a tým pádom aj včas diagnostikovať jeho problém. Pri reformách sa zabudlo na ambulantnú starostlivosť a to teraz všetci pociťujeme.

Čo by bolo teda treba spraviť?
- Ide o beh na dlhú trať. Vzdelávanie lekárov je veľmi komplikované a zdĺhavé, v poslednom čase ani je motivácia pre mladých lekárov pracovať v ambulantnej sfére. Kým získajú špecializáciu, trvá to päť až desať rokov.

Ísť pracovať do ambulantnej sféry nie je také lukratívne ako kedysi. Pred možno 15 - 20 rokmi sa lekári v tejto oblasti mali lepšie, po štrajkoch lekárov sa nastavil systém, že lekári v nemocniciach sú už na slovenské pomery solídne ohodnotení.

Viliam Vadrna ako vyštudovaný úrazový chirurg pôsobí aj ako lekár pri futbalovom Spartaku Trnava. S mužstvom bol aj na zápase Európskej konferenčnej ligy v bulharskom Razgrade. Foto: Lukáš Grinaj

V Nemecku majú problém s nedostatkom zdravotných sestier, pracovať tam preto chodia aj mnohé Slovenky. Aký je stav v tejto sfére na Slovensku?
- Kedysi dávno sme tu mali veľmi dobré vzdelávanie sestier. Teraz mi príde pridlhé, musia mať už aj vysokú školu a neprodukuje sa ich dostatočný počet. V niektorých nemocniciach a regiónoch sa boríme s nedostatkom lekárov, resp. lekárskych špecializácií, ale ešte ako vypuklejší vidím problém s nedostatkom sestier. Tie sú kľúčové pre každého lekára.

Bola by cesta zamestnávať na Slovensku napr. sestry z Balkánu, ktoré by mohli mať záujem u nás pracovať za výhodnejších podmienok ako vo svojej krajine?
- Historicky je dané, že sestry zo západného Slovenska odchádzajú do Českej republiky. Sestry z malých miest idú do väčších. V Bratislave otvorili nemocnicu Bory, kam sa presunula tiež časť personálu. Našťastie, z našej nemocnice nám tam neodišlo až tak veľa personálu.

Musíme sa ale ako krajská nemocnica snažiť sťahovať sestry či už z východného Slovenska alebo aj z menších nemocníc na pozície v Trnave. Ľudia v zdravotníctve majú tiež rozdielne predstavy o svojej práci.

My ako krajská nemocnica by sme týmto ľuďom mali ponúknuť možnosť pracovať u nás. Tak ako je 50 kilometrov z Trnavy do Bratislavy, tak z okresných miest sa dá dochádzať do Trnavy.

Samozrejme, musíme pre takýto personál vytvoriť adekvátne podmienky, či už finančné, pracovné, ubytovacie, prípadne zabezpečiť dopravu. Všetky benefity sa nám v konečnom efekte vrátia na starostlivosti.

Čo vlastne očakávate od optimalizácie siete nemocníc?
- Parlament to dávnejšie schválil, od 1. januára 2024 vstúpi do platnosti. Neudeje sa to zo dňa na deň, postupne sa bude vyhodnocovať, či nemocnice plnia kritériá na ktoré sú určené.

Nemá však význam mať malú nemocnicu, kde máte jedno špičkové oddelenie, keď tam nemáte ostatné potrebné oddelenia. Ak nie je následná zdravotná starostlivosť, musí sa presunúť pacient tam, kde to dokážu komplexne.

Pacienti do nemocníc obvykle neprichádzajú len s jednou diagnózou. A ak áno, na to budú určené práve menšie nemocnice či už župné alebo aj súkromné, ktoré budú môcť takéto veci riešiť. My ako veľká krajská nemocnica sa však musíme o pacienta postarať komplexne.

V realizačnom tíme Spartaka bol tiež pri nedávnych triumfoch v slovenskom pohári. Foto: Lukáš Grinaj

Nemocnice a ich personál dostávali zabrať počas covidovej pandémie. Ako sa toto obdobie premietlo do dnešnej doby?
- Covid priniesol nový fenomén. Počas pandémie sme mali reprofilizované oddelenia a vlastne sme mali len tri typy lôžok – necovidové, potom tie ktoré vyžadovali kyslík a nakoniec tie s intenzívnou starostlivosťou.

Aj lekári a sestry sa naučili robiť nielen tú časť medicíny, ktorú majú vyštudovanú, ale platilo, že sme všetci robili všetko. Nehovorím teraz, či to tak bolo dobré, alebo zlé, inak sme ale v danej situácii reagovať nevedeli.

Obrovským prínosom tejto inak veľmi negatívnej doby bolo, že sme sa naučili ešte užšie spolupracovať medzi jednotlivými oddeleniami.

Očakávate, že ešte môže vzniknúť taká silná pandémia, akú sme zažívali od jari 2020?
- Nikto z nás nečakal, že príde Covid. Vylúčiť, že sa také niečo môže zopakovať, nikto z nás preto ani nemôže. Po skúsenostiach z pandémie sme však na podobnú situáciu určite pripravenejší.

Pocítili ste po pandémii medzi kolegami aj určité pracovné vyhorenie?
- Nenazval by som to vyhorenie, skôr išlo o obrovskú apatiu. Súvisela s tým, že sme nevedeli, kedy príde ďalšia vlna covidových ochorení. Ľudia boli preťažení, išlo sa zo služby do služby. Teraz, keď sme sa vrátili do obdobia, v ktorom sme fungovali pred Covidom, cítim, že ľudia si vydýchli a robia svoju prácu v nemocnici opäť s chuťou.

Pandémia je našťastie minulosťou. Dva náročné roky však dali nemocnici zabrať. Viliam Vadrna na fotografii počas ministerskej návštevy v spoločnosti trnavského župana Jozefa Viskupiča. Foto: Ján Král

V poslednom čase sa čoraz intenzívne hovorí o potrebe výstavby novej nemocnice v Trnave. Vedenie nemocnice podniká kroky, v schéme Plánu obnovy, z ktorej mala byť financovaná výstavba, ale napokon neuspela. Ako to vnímate?
- Myslím si, že to bolo čisto politické rozhodnutie. Asi každý občan na Slovensku súhlasí s tým, že treba postaviť národnú nemocnicu. Tak to aj všetci brali, že sa idú stavať Rázsochy v Bratislave. Popritom som očakával, že by sa mohli postaviť aj nejaké nové krajské resp. fakultné nemocnice. Všetci vieme, ako dopadol Martin.

Keď sa v druhom kole zrušili Rázsochy, uchádzali sme sa o tieto zdroje. Napriek neúspešnej žiadosti pokračujeme v príprave, ako Fakultná nemocnica Trnava spravíme všetko pre to, aby keď niekto rozhodne, že sa bude stavať na Slovensku ďalšia nemocnica, mali sme všetky potrebné dokumenty pripravené.

Na Ministerstvo zdravotníctva sme v predošlých týždňoch odovzdali projektovú dokumentáciu, budeme žiadať už iba Mesto Trnava o vydanie územného rozhodnutia, aby sme následne mohli vypísať súťaž na zhotoviteľa. Toto vieme spraviť v našej réžii.

Či niekto potom politicky povie, že peniaze sú a ukáže prstom na Trnavu, že je pripravená, alebo niekto príde s niečim lepším, to už ovplyvniť nedokážeme.

Máte informácie o tom, v akom štádiu pripravenosti sú „konkurenčné“ nemocnice?
- Nepozeráme sa na iných, zaoberáme sa tým, čo robíme my. Keď si niekto pozrie naše budovy a našu nemocnicu, tak len z urgentného príjmu na opačný koniec nemocnice, kde je neurológia, ide o vzdialenosť 1,2 kilometra. Ide o veľké presuny pacientov, navyše, niektoré budovy majú už sto rokov...

V akom stave sú budovy nemocnice?
- Narážame ani nie tak na to, že budovy ako tak ešte stoja. Doba v 21. storočí išla tak dopredu, že keď aj dokážeme zaobstarať nový moderný prístroj na vyšetrenie, narážame na kapacitu elektrickej siete budovy, problematické vodovodné rozvody a iné technické problémy.

Na nové prístroje často nestačí jednoduchá elektrická zástrčka, žiada si to často vybudovať nové rozvody a prívody. Akákoľvek takáto rekonštrukcia je finančne i časovo náročná.

Ak sa teraz nepostaví z Plánu obnovy v Trnave nová nemocnica, koľko ešte môže mať životnosť súčasná tak, aby bola schopná bežnej prevádzky?
- Myslím si, že ešte tak päť – desať rokov. Obrazne povedané, každý mesiac vznikne havária, ktorú musíme sanovať. Investovať do starého a rozpadnutého je niekedy ďaleko nákladnejšie ako postaviť nové.

Z projektu sa dostali na svetlo verejnosti zatiaľ len okrajové informácie. Čo je z vášho pohľadu najväčšou prednosťou zámeru?
- Konečne by sme mali nemocnicu, kde by všetky oddelenia boli v jednom komplexe. Už len to by bol obrovský prínos. Z pohľadu personálu nemocnice je tiež dôležité vnímanie pracovného prostredia, nehovoriac o tom, ako sa cítia pacienti.

S postupnou obnovou priestorov trnavskej nemocnice pomáhajú aj podnikatelia. Aj vďaka pomoci zo súkromného sektora vybudovali nadštandardné izby pre pacientov s onkologickými ochoreniami. Foto: Pavol Machovič

Z pozície úrazového lekára ste sa časom posunuli k manažérskej práci, máte však za sebou roky služieb. Na urgente ste často museli riešiť ťažké prípady. Čo bolo pre vás ako ošetrujúceho lekára najhoršie?
- Najťažšia situácia bola, keď sme rodinu pacienta museli informovať o tom, že zomrel. Stalo sa, že rodina prišla skôr ako pacient, ktorý skonal v sanitke, alebo pri ťažkej dopravnej nehode.

Úplne najhorší prípad bola pre mňa havária autobusov so študentami gymnázia neďaleko Piešťan v roku 2014. To neprajem nikomu.

Lekári sú v službe niekedy aj 24 hodín vkuse, regenerácia po ťažkých službách, keď človek nezažmúril oko ani na minútu, býva náročná.

Možno to vyznie fráza, ale čo odporúčíte ľuďom, ako zdravo žiť a čomu sa vyvarovať?
- Veľa športovať a zdravo sa stravovať sú omieľané „poučky“. V tejto hektickej dobe by však možno ľuďom stačilo, keby sa menej stresovali. Civilizačné ochorenia vplývajú na zdravie populácie, nie nadarmo má Slovensko jednu z najvyšších návštevností lekára.

Ľudia sa musia starať o svoje zdravie. Keď to nezvládnú, nastupuje lekár. Netreba chodiť s každou banalitou za lekárom, kedysi dávno nebolo ani toľko výjazdov sanitiek, toľko lekárov, ale situácia je taká, že záchranná zdravotná služba je preťažená, pretože ľudia vyhľadávajú rýchlu pomoc.

S tým sa zrejme potýkate aj na urgente...
- Stále hovorím, že minimálne 50 percent ľudí na urgente nemá čo robiť. Musíme vyšetriť každého, u koho predpokladáme, že je v život ohrozujúcom stave. Slovenské zneužívanie urgentných príjmov je však už akýsi národný šport.

Človeku je celý deň v práci zle, ale príde na vyšetrenie až po skončení pracovnej doby. Odpoveď prečo nešiel obvodnému lekárovi ale na urgent znie, že bol v práci... V takom prípade si ale hovorím, že to počká aj do rána...

Samozrejme, keď má niekto život ohrozujúci stav, sme tam. Keď niekoho privezie sanitka, sme tam. Ale keď má občan bežný problém, musí navštíviť najprv svojho obvodného lekára, prípadne ambulantného špecialistu, až potom nastupuje nemocnica.

Keď však toto nefunguje, prichádza k preťaženiu urgentných príjmov a vyhoreniu personálu.