Citlivá žena medzi samými chlapmi

RELAX - Rozhovory | 11.10.2011, 00.00, Katarína Rosinová

V domčeku na Horných baštách pod stredovekými hradbami má svoje kráľovstvo architektka Katarína Viskupičová zo Šúroviec.

Katarína Viskupičová.

Už na vysokej škole zahorela láskou k starým historickým budovám, ktorá trvá dodnes. Práve tá ju udržala v Trnave. Ateliér si spolu s kolegom Petrom Horváthom vytvorili sami a za návrh jeho interiéru v roku 2003 získali Cenu za architektúru CE.ZA.AR.

Vyštudovali ste rekonštrukciu a obnovu pamiatok. Prečo?
- Za socializmu to bola jediná možnosť, ako sa vyhnúť typovým stavbám a uplatniť sa síce v detaile, ale tvorivo. Mohla som byť kreatívna a pritom sa inšpirovať minulosťou.
Spomínate si na svoju prvú väčšiu zákazku?
- Začínala som v Stavoprojekte. Robila som tam s významnými architektmi: Marošom Remenárom, Jozefom Danákom a Dušanom Dókom, s ktorým som neskôr spolupracovala. Pred 750. výročím Trnavy mi ako nováčikovi dali zrekonštruovať fasády meštianskych domov v centre mesta ako súčasť prvej pešej zóny na Slovensku. Dnes už moju prácu nie je vidno, lebo po revolúcii sa domy dostali opäť do súkromných rúk a prerobili ich.
Ale život vás priviedol inam.
- Samozrejme, to sa stáva. Založili sme si spoločný ateliér spolu s dvomi ďalšími kolegami. Boli sme jedni z prvých, silná trojka, ale nevydržalo nám to. Nakoniec sme v roku 1995 spolu s kolegom Petrom Horváthom zriadili našu súčasnú firmu A.DOM.
Dostali ste viacero ocenení za projekty v Trnave i mimo nej. Napríklad južné krídlo radnice či malometrážne byty pre mladé rodiny...
- O tých bytoch nerada rozprávam, pretože po relizovaní sa tam našli chyby a chceli ich zvaliť na projektantov. Našťastie sa dokázalo, že boli zavinené nekvalitnou dodávkou. Keby nebolo podpory kolegov, neviem, či ešte dnes architektúru robím. Keď som začínala, kolega mi povedal, že z celého procesu je architektúra len päť percent. Dvadsať percent je projekt a ostatné realizácia. Vtedy som mu neverila, mala som ilúzie. Ale je to pravda. Keď sa uskutoční projekt podľa mojich predstáv, tak je to úspech a som naň hrdá.
Špecifikom architektúry je to, že vytvára celé prostredie. Maliari alebo sochári môžu tvoriť voľne, ich veci sa dajú kedykoľvek odstrániť, ale pri architektúre musíte brať ohľad na to, čo a kam staviate, vytvoriť niečo zaujímavé a zároveň funkčné. Architektúra je matkou umení.
Na čom práve pracujete?
- Poslednou väčšou zákazkou je rekonštrukcia budovy Trnavskej univerzity - bývalý Stavoprojekt. No nie všetko sa dočká realizácie. Celý ateliér venoval dva roky života projektu Národného paralympijského centra, ktoré má vzniknúť v Piešťanoch. Investor nám prakticky nechal voľnú ruku. Budova má tvar špirály a pripomína zrodenie nového života. Sú tam športoviská, ubytovanie i rehabilitačné centrum. Keby ju v takejto podobe postavili, splnil by sa mi sen.
To však už nezávisí od vás. Pod akým tlakom sú dnes architekti?
- Pod tlakom investora, pamiatkarov, dodávateľa stavby. Je to kopa teoretickej práce, s investorom musíte sedieť hodiny a vzdelať ho v tom, čo všetko existuje, že sa dá pozerať na priestor trochu inak. Klient vám musí uveriť. Ak sa mi nepodarí presvedčiť ho, je lepšie odísť z kratšej cesty.
Takže kompromisy nerobíte?
- Snažím sa rešpektovať jeho potreby, ale zhmotňujem ich do svojich predstáv. Najzložitejšie je to pri rodinných domoch. O bývaní má každý svoju vlastnú predstavu. Čo Slovák, to architekt a futbalový tréner. :)
Cítili ste niekedy ako hendikep to, že ste žena?
- Toto je častá otázka. Myslím, že kto vám ako architektovi dôveruje, nezáleží mu na tom, či ste muž alebo žena. My ženy sme však citlivejšie, trpezlivejšie. Muži chcú robiť veľké stavby, ale bez detailov to nejde. Preto spolupracujem v tíme, vzájomne sa dopĺňame.
Zaujímalo by ma, ako vyzerá váš dom.
- Žijem v rodičovskom dome, ktorý som rekonštruovala a každé dva roky tam niečo prerábam. Odrážajú sa na ňom rôzne obdobia môjho života. Našťastie, sny sa mi darí realizovať u druhých, takže doma to v takej miere nepotrebujem.
V Trnave je veľa historických stavieb a do toho pribúdajú nové budovy, často nie práve šťastne riešené. Aký na to máte názor?
- Každá doba prináša niečo nové, či už nový pohľad na bývanie, nový spôsob života. A každá sa na meste podpísala. Malo by sa podpísať aj 21. storočie. Treba rešpektovať prostredie, ale musí byť jasné, čo je historická a čo nová architektúra.
V Trnave v poslednom čase vzniklo veľa nových stavieb, pri ktorých neviete, z akého sú obdobia. Je to aj vplyvom zásahov štátnych orgánov. Keby za čias Márie Terézie pozerali na to, že na mieste terajšieho univerzitného komplexu sú len samé malé domčeky, nikdy by tu nevzniklo to, čím sa dnes pýšime.
Chýbajú nám dnes odvážne budovy?
- Áno, bojíme sa vytvoriť niečo, čo by vypovedalo o našej dobe. Je to celoslovenský problém. Možno spoločnosť nie je ekonomicky a spoločensky ani takej úrovni, ako bola v baroku či renesancii. Kedysi boli ľudia chudobní, bývali v malých domoch, ale na veľké stavby si volali vychýrených architektov. Tí mohli tvoriť podľa seba, nikto im nekládol prekážky. Teraz sa všetko akoby spriemerovalo.
Asi veľa cestujete a môžete porovnávať.
- Každý rok robíme s kolegami od fachu zájazdy za dobrou novou architektúrou. Najradšej mám Španielsko a Portugalsko. Tam sa aj v malých mestách tvorí dobrá architektúra, a pritom je tam obrovské historické dedičstvo. Ich verejné stavby stoja za to. A v oblasti bývania by sme sa mohli učiť od Dánov, Švédov, Nórov. Majú zmysel pre ekológiu, skromnosť, spätosť s prírodou.
Čo by mohlo pomôcť oživiť naše mesto?
- Spolupráca predstaviteľov mesta s umeleckou a odbornou verejnosťou. Rada by som zorganizovala projekt Mestské zásahy. Vyzvala by som mladých architektov a umelcov, aby znázornili, ako si predstavujú svoje mesto. Urobili by sme výstavu, prizvali zástupcov mesta i podnikateľov. V ideálnom prípade by sa niečo z toho mohlo aj realizovať.