VIDEO: Žiadny strach, to je len BU!

RELAX - Reportáže | 13.10.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Niečo staré, niečo nájdené, iné darované, ostatné vyrobené vlastnými rukami. Takto nejako som si predstavovala domov umelcov. Každá vec má svoj príbeh. A ak aj nemá, aspoň tak vyzerá. Steny zdobia obrazy a fotografie, v kúte na vlastnoručne očalúnenom kresle odpočíva biela mačka.

„V Trnave žijem už tri roky. Prišla som sem za ním,“ usmieva sa Anna Paulina Burakowska z poľského Kraśnika a žmurká na vysokého mladého muža. Marek Urbanovský je Trnavčan. S Ankou sa zoznámili v Poľsku na škole, vďaka spoločnému projektu ich profesorov.

reklama

Kľukatá cesta
Párik vyštudovaných maliarov má svoje vlastné predstavy o živote. Chcú robiť to, čo najlepšie vedia a čo ich najviac baví – umenie. „Maľba by nás neuživila, preto skúšame zaujať niečím iným,“ hovorí takmer plynulou slovenčinou Anka. „Na začiatku sme mali obchod – second hand s originálnym dizajnovým oblečením. No to bol na Trnavu asi omyl. Ľudia chodili, ale len sa pozerali a pýtali.“ K hračkám sa dostala náhodou. Zo starých šiat, ktoré v obchode nikto nechcel, skúšala zopár ušiť len tak pre radosť. Zákazníkom sa páčili, a začali sa predávať. Bolo rozhodnuté. V decembri obchod zavreli a pod značkou BU! s podtitulom recycled handmade artproducts (recyklované ručne robené umelecké výrobky) naplno rozbehli výrobu a predaj hračiek. Šijú ich výlučne zo starých látok, pričom výplň je antialergická. BU! je, ako inak, skratka Anninho priezviska a zároveň je to slovo zrozumiteľné pre všetkých.

 
Pestrý zverinec
Vchádzame do ateliéru, kde vznikajú „bezsrsté plyšáky“. V regáloch sú poukladané množstvá látok, do očí bije šijací stroj. Zverinec je dočasne uložený vo vreciach, kým ho opäť nenaložia na svoju dodávku a neodvezú na jarmok či umelecký market. „Keď sme vedeli, že prídete, trochu sme tu upratali,“ ospravedlňuje Anka chýbajúci tvorivý neporiadok.
V ich zbierke sú mačky, sliepky, zajace, krava s vemenom a ďalšie zvery. Nájdeme tu však aj bábiky, panákov či iné výjavy, ako napríklad obesenca Igora. Niektoré z tvorov neviem zaradiť, pretože sa na nič nepodobajú. No tých je menšina. „Ľudia potrebujú veci s presným menom, to, čo poznajú. Chýba im fantázia. Najradšej by som vyrábala abstraktné postavičky, ale musím sa prispôsobiť trhu. Keď rodičia nevedia, čo to je za tvora, sú vystrašení. Už dávnejšie som sa naučila, že hračky nekupujú deťom, ale sebe,“ hovorí autorka aj realizátorka nápadu. Marek je, ako o sebe hovorí, len pomocnou silou a stará sa najmä o administratívu.
 

Nahá servírka
Ako dlho trvá vyrobiť jednu hračku? „To je individuálne. Keď začíname s prototypom, trvá to, samozrejme, dlhšie, no potom si to môžeme zautomatizovať a vytvoriť ich viac naraz,“ približuje Marek. Okrem klasických hračiek do ruky majú doma aj špecialitky. Obrovského smiešneho maskota BU!, ktorý funguje ako detská sedačka, dvojmetrového kocúra v čižmách, ktorého vyrábali dva dni v kuse, i nadrozmernú rybu latimériu divnú. „Ona je ako naše dieťa. Ušiť ju trvalo dva týždne, lebo každú zo sedemsto šupín bolo potrebné vyrobiť zvlášť, a potom ju našiť,“ šokuje mladá umelkyňa. „Výhodou je, že darčeky pre priateľov nemusíme kupovať. Vždy im vyrobíme niečo na mieru, čo ich vystihuje. Jednému kamarátovi sme dokonca ušili nahú handrovú servírku. Zožala veľký úspech.“
 

Ako ďalej?
Anku naučili šiť jej mama a babka. Prvá vec, ktorú ušila v Trnave, je ružovo-červená bábika. Tú by vraj za nič na svete nepredala. Tvorivá osôbka v minulosti vyrábala aj bižutériu, oblečenie a rôzne doplnky. Marek sa zase venuje nábytku a interiérovému dizajnu. Prvoradá v ich živote však ostáva maľba. Talent zdedili obaja čiastočne po rodičoch a starých rodičoch. Marekov otec a pradedo mali kresliarske nadanie. „Môj otec je geodet, kreslí len mapy. Mama študovala aranžérstvo, takže nejaké gény tam možno sú,“ hovorí Anka. Každý z dvojice má svoj vlastný štýl. Zatiaľ, čo ona je emocionálnejšia a maľuje skôr abstraktné obrazy, Marek k umeniu pristupuje viac filozoficky ako k riešeniu problémov.
U mladých kreatívcov je veselo, vo vzduchu však predsa len visí niečo, čo dobrú náladu kazí. Ako ďalej? Svojho sna živiť sa umením sa nemienia vzdať, no už zistili, že to nie je ľahké. „Žijeme viac-menej z môjho doktorandského štipendia a pomáhajú nám aj rodičia,“ povzdychne si Marek. „Je to trápne, ale inak to nejde,“ pridáva sa Anka. Na Slovensku asi neostanú. Na módnom veľtrhu v Prahe išli ich hračky na dračku, na jarmokoch a iných podujatiach u nás to až také ružové nie je. „Ľudia nie sú vôbec zvyknutí na handmade výrobky. Zdajú sa im drahé, neuvedomujú si, že sú to originály, ktoré už nikde inde nenájdu. Pritom ja ich predávam pod cenu. Ale nejde iba o moje hračky, všeobecne tieto veci nevedia oceniť,“ objasňuje Anka. Trnavský jarmok si pochvaľujú v tom, že remeselníci za prenájom nemusia platiť. No všade inde od nich chcú peniaze. „Na jednom hudobnom festivale od nás žiadali toľko, že by sa nám počas troch dní nevrátila ani polovica. Po skončení školy som mala veľké ideály. Už som trochu zostúpila na zem. Kým to však aspoň ako-tak pôjde, chcem sa venovať umeniu. Načo som potom študovala?“ nedá sa Anka. V hlave má ešte kopec nápadov. Práca niekde v kancelárii je pre ňu až tou najposlednejšou možnosťou. „Luxus nepotrebujeme, ani dovolenky pri mori. Chceme mať len toľko peňazí, aby sme mohli ísť kedykoľvek za našimi do Poľska. A aby sme raz mohli vychovávať deti.“