Najlepšie je na Toničkinom chrbte

RELAX - Reportáže | 12.10.2011, 00.00, prispievatelia

Tam, kde sa končia možnosti medicíny, lekári bezradne krčia ramenami a začína sa beznádej, prichádza na rad nemý záchranca, vždy ochotný pomôcť.

Pre fyzioterapeutku Gabiku je práca splnením sna.

Zoznámte sa s liečiteľom, ktorý nesľubuje, neokráda, ale skutočne lieči. Nie je to nik iný, ako pán kôň.
„Hipoterapii sa venujem už osem rokov. Priviedla ma k nej láska ku koňom a túžba pomáhať ľuďom,“ hovorí učiteľka jazdy na koni Zuzana Krutá. „Začiatky boli ťažké. V tom čase sa o liečbe koňmi vedelo len veľmi málo a ľudia jej jednoducho neverili,“ dodáva fyzioterapeutka Gabriela Mikulášová.

Zlatovlasá učiteľka
O tom, že sa v Malženiciach lieči prostredníctvom koní, som sa dozvedel náhodou, od kamarátky. Práve som totiž potreboval fotografie koní. Na ďalšiu sobotu sme sa dohodli na fotení. Keď som tam prišiel, moja kamarátka Lenka, ktorá má tak ako ja detskú mozgovú obrnu, už cvičila na koni. Bolo vidno, že niektoré cviky sú náročné a možno aj trocha nepríjemné, no aj napriek tomu bola vysmiata. „Tonička je ako moja trpezlivá učiteľka,“ hodnotí devätnásťročná Lenka po jazde. „Ako ťa kôň môže učiť?“ pýtam som sa s miernym úškrnom na tvári. „Úplne jednoducho! Učí ma správne sedieť, ako sa mám uvoľniť, ale aj to, že sa nemám čoho báť. Už sme spolu urobili veľké pokroky. Však, Tonička?“ prihovára sa kobyle. „Chceš si to aj ty vyskúšať?“ pýta sa Zuzka. Na chvíľku sa zamyslím. Nestihnem ani odpovedať, už stojím na železnej rampe a dvaja ľudia mi pomáhajú na Toničkin chrbát. Od toho momentu som v moci troch dám: Zuzky – učiteľky jazdy na koni, ktorá rozumie nielen ľuďom, Gabiky – vysmiatej fyzioterapeutky, pre ktorú je táto práca splnením sna, a sedemnásťročnej kobylky Tonky. Po dvadsiatich minútach zliezam na zem ubolený, unavený, no s úsmevom od ucha k uchu. Dnes som už Toničkiným stálym pacientom. Časom sme si na seba zvykli a terapia prináša prvé úspechy.

Dnes sa už Lenka nebojí jazdiť ani bez držania.

Pažravosť ako súčasť cvičenia
Do Malženíc chodí okolo tridsaťsedem pacientov, prevažne s problémami pohybového aparátu. Hoci na terapiu nechodia len deti, maškrtnú, ale výnimočnú Toňu si obľúbili všetci, či už majú dva, alebo päťdesiat rokov. „Tohto koníka ľúbim!“ hovorí päťročný Samko.
„Tonička je k nám všetkým veľmi láskavá. Ale je strašne pažravá. Minule mi skoro aj ruku zjedla,“ nadšene vysvetľuje desaťročná Majka. „Aspoň si sa naučila rýchlejšie hýbať rukami,“ dodáva s úsmevom jej mamina.
„Všetci, ktorí sem chodia pravidelne, urobili veľké pokroky. Niektorí sa už dokonca učia jazdiť úplne sami,“ spokojne vraví Gabika. „Len keby sme mali nejakú krytú halu, aby sme mohli jazdiť aj v zime“, želá si Zuzana. Aj keď sa každá z dám rozumie niečomu inému, spolu tvoria vynikajúci tím.
Hoci terapia nie je najlacnejšia, núdzu o pacientov v Malženiciach určite mať nebudú. Bol som už na viacerých hipoterapiách a zistil som, že na to, aby mohol kôň liečiť, nemôže byť len taký hocijaký. Aby takýto druh cvičenia priniesol pozitívny efekt, treba dokonale poznať anatómiu ľudského tela. Hipoterapiu musí robiť človek, pre ktorého sú kone viac ako len zvieratá a peniaze v jeho živote nehrajú prvoradú úlohu.

Text a foto: Matej Uhlár