Exspartakovec Fall sa smeje na peripetiách okolo jeho veku

ŠPORT - Futbal | 14.10.2011, 00.00, Ján Král

Jeho návrat príjemne šokoval. Bývalý futbalista Spartaka Souleymane De Sagana Fall sa minulý týždeň stal hráčom Modranky. Takmer vôbec sa za tie roky nezmenil. Vzhľadovo ani povahovo. Zostal pohodovým chlapíkom a skvelým partnerom na debatu.

Duel Modranky s Krakovanmi sledoval z tribúny. Oblečie sa do dresu proti Križovanom? Foto: Vladimír Kampf

V septembri 2006 ste sa za ovácií zaplneného hľadiska na trnavskom štadióne rozlúčili s aktívnou kariérou. Kam vaše kroky smerovali ďalej?
- Potom ako som skončil v Spartaku, som spolupracoval s francúzskou firmou, kvôli čomu som čas trávil striedavo na Slovensku, vo Francúzsku a doma v Senegale. Raz som bol tu, raz tam v závislosti od pracovných povinností. Keď bol čas, zastavil som sa aj na Spartaku a pozrel si zápasy. Mám prehľad o tom, čo sa v klube dialo.
Zmenilo sa niečo vo vašom súkromnom živote?
- Mám ďalšiu dcéru. Onedlho, 25. októbra bude mať rok. Volá sa Penda.
Čo vás priviedlo späť do Trnavy?
- Okrem iného aj práca. Založil som si firmu, sprostredkovával som dovoz tovaru zo Senegalu. V poslednej dobe to išlo slabšie, tak som radšej využil možnosť vrátiť sa a nájsť si niečo iné. Rád by som pracoval okolo futbalu, spravil si trénerskú kvalifikáciu, a postupne si urobiť najvyššie trénerské vzdelanie. Ktovie, in Shala (keď Boh dá), môžno budem raz trénerom slovenskej reprezentácie, keď už som ako aktívny hráč nereprezentoval SR. (smeje sa) Popritom by som sa naďalej rád venoval podnikaniu.
Pred pár rokmi ste priviedli do Spartaka štyroch hráčov zo Senegalu. Venujete sa ešte tejto činnosti?
- Poznal som kvalitu tých chlapcov a vedel som, že sa tu môžu presadiť. Ale byť dobrý profesionálny futbalista v cudzine nie je jednoduché. Slovenskí hráči, ktorí často menia kluby v zahraničí, by o tom vedeli rozprávať. Ten, kto to nezažije na vlastnú kožu, ťažko môže pochopiť. Myslím, že bolo treba dávku trpezlivosti na aklimatizáciu hráčov zo strany manažmentu a realizačného tímu ako aj dynamický morálny prístup k povinnostiam zo strany hráčov za účelom napredovať a presadiť sa. Dnes môžem z ľútosti konštatovať, že napriek úsiliu majiteľov klubu to nevyšlo podľa našich predstáv. Verím, že by klub z nich ťažil, ale dnes nám slovo keby nepomôže. Škoda, nevydarilo sa to kvôli vyššie uvedeným okolnostiam.
Neskôr ste sa už tejto činnosti nevenovali?
- Už iba v oblasti poradenstva. Dal som tip iným manažérom, pre ktorých nebol problém ísť do Senegalu a pozrieť si hráča priamo v akcii, prípadne sa dohodnúť a podpísať zmluvu.
Aký je futbalový osud štvorice vašich futbalistov?
- Pôsobia doma v Senegale. Samba Kebe bol svojho času vo Francúzsku.
Akým smerom sa uberali vaše futbalové kroky? Hrávali ste po odchode z Trnavy ešte niekde?
- Keď som bol na Slovensku, mal som partiu v Bratislave, trikrát do týždňa sme trénovali. Keď bola možnosť, pripravoval som sa v Trnave a párkrát aj v Modranke. Nešlo však o súťažný futbal. Vo Francúzsku som vždy mal partiu, s ktorou som si zahral, v Senegale taktiež. Stále to bol ale iba malý rekreačný futbal, nič súťažné.
V akej forme momentálne ste?
- Teraz? V žiadnej. (smeje sa) Ako sa zvykne hovoriť, som kondične zanedbaný.
Kedy si trúfate nastúpiť za Modranku?
- To teraz neviem povedať. Postupne sa chcem do toho dostať. Nechcem to uponáhľať, aby neprišlo k zraneniam. Hral som futbal a viem, že základ je mať kondíciu. Potom už všetko ostatné príde. Chvíľu to potrvá, ale dostanem sa do toho a potom to už hádam pôjde.
Modranku čaká v ďalšom kole regionálne derby v Križovanoch. Je možné, že sa aspoň na pár minút objavíte na ihrisku?
- Keď hrám, tak naplno. Teraz sa na to fakt necítim. Aj keď by som mal ísť na minútu, pôjdem počas nej naplno. Akonáhle budem pripravený, dohodnem sa s trénerom a pôjdem hrať. A to už určite nielen na pár minút. S tímom sa ešte len zoznamujem, chlapcov spoznávam.

Jules je permanentne dobre naladený. Foto: Vladimír Kampf

reklama

Podľa úradných záznamov máte 42 rokov, v skutočnosti však o päť menej. Dokáže vás to ešte pobaviť?
- Smejem sa nad tým. Niekto ma vidí ako mladíka, iný ako starého harcovníka. Vyhovuje mi to tak ako sa rozpráva. Raz som starý, raz mladý.
Na Slovensku ste boli prvým africkým futbalistom, ktorý vyskúšal korčuľovanie. Stalo sa tak v zimnej príprave pod vedením trénera Milana Lešického. Postavili ste sa odvtedy na ľad?
- Nie, nie. Ale keď mám chuť, doma si pozriem fotografie. Často ich ukazujem rodine aj kamarátom, potom som pred nimi frajer. Pamätám si však aj pád, ktorý sa mi vtedy podaril. Ale to patrí k tomu.
Dali by ste sa na niečo podobné ešte nahovoriť?
- Určite. Treba si ale na to nájsť čas. Bavilo ma to.
Sledujete aj ako sa darí Spartaku. Čo hovoríte na dianie v klube?
- Mančaftu aktuálne patrí prvé miesto, želám si, aby sa im podarilo, to čo nevyšlo mne a mojej generácii. V sezóne 2005/2006 sme siahali na titul, mali sme k nemu blízko, ale, bohužiaľ, nevyšlo to. Možno nám chýbalo šťastie. Rok, čo rok sa pýtam, kedy Trnava získa titul. Ja to ako futbalista už so Spartakom nedosiahnem, ale prajem to každému hráčovi, trénerovi a funkcionárovi klubu. A samozrejme, obrovsky to želám fanúšikom.
Vedeli by ste si seba predstaviť aj na nejakej pozícii v Spartaku?
- Prečo nie? Nebránim sa tomu. Pôsobil som v Trnave deväť rokov, zažil som aj pád do druhej ligy, aj boj o titul, poznám tunajšie pomery. Skúsenosti mám a taktiež solídnu jazykovú výbavu.
Čo vám najviac chýbalo, keď ste boli mimo Slovenska?
- Veľmi rád sa stretávam s ľuďmi. V Senegale žije moja rodina, na ktorú sa vždy najviac teším, rovnako ako aj na množstvo mojich priateľov. Na Slovensku rodinu nemám. No od roku 1994, keď som prišiel na Slovensko, som v každom meste, kde som pôsobil, našiel ozaj dobrých kamarátov. Na tých sa vždy pred príchodom na Slovensko teším. Sú mi ako druhá rodina. Niekedy spolu dlhšie nie sme v kontakte, keďže človek má rôzne povinnosti, spomienky sú však vždy tu a vynoria sa. Človek musí niekedy riešiť iné priority, na ľudí však stále myslím.
Váš staronový spoluhráč Erik Tobl, s ktorým ste hrávali aj za Spartak, vám chcel vymyslieť v Modranke novú prezývku. Už vám niečo prischlo?
- Nie, nie. Zostanem verný prezývke Jules. Tak mi hovoria všetci, mám to už z domu.
 

Duch v bielom
Souleymane Fall sa po návrate na Slovensko zabýval v Dolných Orešanoch. Tamojší futbalový klub hrá najnižšiu súťaž, takže sa s nimi v súťažnom zápas nestretnete. Občas však zájde na obecné ihrisko. „Minule som si tam bol zabehať. Posedávali tam chlapci s dievčatami. Bola už tma, nevideli ma. Pobehovalo len biele tričko, možno si mysleli, že prišiel duch,“ zasmial sa Jules, ako ho prezývajú.

Julesova úvaha
„Futbal je dnes tvrdý biznis. Napriek tomu ľudské vzťahy treba pestovať, tak aby v kluboch jednoducho vládla pohoda. Ak ale každý vidí iba chybu u druhého a nedoprajú si navzájom, ťažko dosiahneme úspech. Niekedy príde k zraneniam, chorobám, poklesu výkonnosti a jediné, čo zostáva je pomáhať si navzájom a povzbudiť sa. A nie tiešiť sa z toho, že sa nedarí druhému. Osobne nevidím problém v tom, či ide o domáceho alebo cudzieho hráča, rozhodovať by mali výkony, rozdiely by sa vôbec nemali robiť. A to nielen v športe.“