Trnavské rybníky
reklama

Hádzanár Šimek: Pred zápasom si zapálil protirýchlostnú cigaretu, nech má súper šancu

ŠPORT - Hádzaná | 6.4.2024, 10.25, Ján Král

Patrí k najúspešnejším hráčom trnavskej hádzanárskej histórie, stal sa reprezentantom Československa, neskôr hrával vo Francúzsku i Švajčiarsku, kde žil až do roku 2016. Posledných osem rokov už býva v Prešove. O svojej športovej kariére napísal krídelník Juraj Šimek knihu Hráč, uviesť do života ju prišiel nedávno do Trnavy. Kto má rád pikantné čítanie, príde si na svoje. Juraj Šimek nebol radový hráč ani človek.

Hádzanár Šimek: Pred zápasom si zapálil protirýchlostnú cigaretu, nech má súper šancu

Knihu Hráč uviedol Juraj Šimek (vpravo) do života v Trnave spolu s trénerom Karol Debnárom (uprostred), ktorý ju potrel štepárskym "hádzanárskym" voskom. Vľavo prezident HBC Trnava Ján Lukačovič. Foto: Peter Kollár

Púpavy pri aleji
reklama


Ako často chodievate do Trnavy?

- Teraz už v podstate každý rok, pravidelne sa stretávame  s bývalými spoluhráčmi z dorastu. Keď sme mali prvú stretávku po vyše 30 rokoch, bolo nás 25, dvaja už sú, žiaľ, nebohí.

 

Pekný fenomén je, že všetci sme 30 a viac rokov ženatí. To hovorí o našej dobrej generácii. Manželky, samozrejme, tvrdia, že to je ich zásluha, lebo sú oni dobré k nám a vychádzaj nám v ústrety. My to však vidíme mužským okom...

ŠUPA technika
reklama

 

 

Aké spomienky vám vybehnú, keď vidíte Mestskú športovú halu v Trnave?
- Keby nebolo Muca Krištofíka, tá hala by hádam ani nestála. Vložil do jej vybudovania všetku životnú energiu. Česť jeho pamiatke. Staral sa o ňu s veľkou láskou, nikto si tu nedovolil po palubovke chodiť len tak v topánkach.

 

Vyrastal som tu ako dorastenec pod vedením trénera Karola Debnára. Keď som sa do Trnavy vrátil po vojenčine v ČH Bratislava, odohral som tu dve sezóny. Vtedy som dokonca stál pri zrode trnavskej hádzanárskej hymny Rivers of Babylon.

 

Boli aj hádky, čo sa bude hrávať pred zápasom, keďže vtedajší kapitán Marián Hirner presadzoval niečo iné, prehlasovali sme si však hit od Boney M.

 

 

Prečo ste si vybrali práve Rivers of Babylon?
- Bol to populárny song a má to dobrý nástup, keď pred nástupom spevu začína hmkanie. Ľudia teda nezmeškajú nič z textu, dokážu sa na to pripraviť, skladba má dobrý rytmus a mňa osobne veľmi pred zápasom nabíjala energiou.

 

Keď som odchádzal v roku 1980 z Trnavy, len Boh a ja sme vedeli, ako veľmi mi to bolo ľúto a ako som závidel chalanom, čo zostali, halu v akej mohli hrávať. Takú divácku kulisu nemal nikto v celom Československu. Život je však taký.

 

 

Neskôr ste hrávali aj v zahraničí, sledovali ste popritom jedným okom, čo sa deje v Trnave?
- Áno, v tých rokoch však nebol internet. Vo Francúzsku a Švajčiarsku som sa dostával k informáciám sporadicky. Telefonoval som často a dlho s Mariánom Hirnerom, mávali sme aj hodinové rozhovory.

 

Dodnes neviem ako sa to stalo, prečo tu hádzaná spadla. Naraz sa tento šport na úrovni mužov v Trnave nehral. Časom sa začali diať kroky, aby sa hádzaná postavila znova na nohy, aj našu generáciu pozvali do mesta, aby sme pomohli.

 

Ďakujem aj touto cestou Jánovi Lukačovičovi a všetkým, čo k tomu pomohli, že dnes sa hrá hádzaná v meste opäť.

 

 

Keby dnešný Juraj Šimek hodnotil hráča Juraja Šimeka. Čo by mu vytkol a za čo by ho pochválil?

- Asi by som nevytýkal nič. Veľa ľudí a trénerov mi hovorilo, že keby Šimek nepil a nefajčil, bol by ešte lepší. Vždy som mal na to pohotovú odpoveď: "Nedokážem si ani predstaviť, že by som bol ešte lepší ako som!"

 

Lekárske tézy by som mohol postaviť na hlavu. Vždy som v pohode vládal. Keď som hrával za Prešov, fungovalo to ako v Trnave. Ľudia išli do kostola a na jedenástu prišli na hádzanú.

 

Hrával som dokonca aj futbalovú pouličnú ligu. Ráno o ôsmej som odohral dvakrát 40 minút futbal na malom ihrisku a potom som ešte zvládol zápas v hádzanej. Pravda, do haly som sa plazil čo najnenápadnejšie, aby nikto nevidel, že idem z futbalu.

 

 

Zapálili ste si aj pred zápasom, či cez polčas?
- Cez polčas nie, to je hlúposť, na rozdýchané pľúca je to tvrdá rana. Pred zápasom som si ale odbehol so sirkami na WC. To my mnohí vyčítali. Nazýval som tú cigaretku "protirýchlostná". Teda, aby mi súper stále nemusel pozerať iba na chrbát... Nech má šancu má dobehnúť. 

 

 

Asi ste ale neboli v tom čase jediný fajčiar v tíme...
- Všetci fajčili... To si ani nepamätám, kto nie, možno tak Jano Lukačovič. Dokonca, keď som hral za národné družstvo, tak hádam len brankár Mišo Barda nefajčil a nepil ani pivo.

 

 

Pokuty ste nedostávali?
- Stále nejaké... Aj to bol dôvod, prečo som odišiel. Veď kto si prečíta knihu, dozvie sa podrobnosti. Nič som si tam nevymyslel. Sú to argumenty a veci, ktoré sa stali.

 

Juraj Šimek so svojou knihou. Foto: Ján Král

 

 

Čo patrí k vaším srdcovkám v knihe?
- Kniha nemá kapitoly, text je uložený od môjho detstva chronologicky až po 44. rok života, keď som skončil s hádzanou. Potom som sa už hádzanej nevenoval, môj syn hral hokej a presedlal som na tento šport.

 

 

Čím ste sa živili po kariére?
- Našiel som si prácu ako taxikár. Vo Švajčiarsku môžete pracovať v rôznych odvetviach, redukovať pracovnú dobu. Vo firme som mal status pomocného šoféra, neviazala ma zmluva, že musím robiť na plný úväzok, v podstate som mohol robiť, kedy ja chcem.

 

Dcéra chodila na gymnastiku, syn na hokej a potreboval ma, tréningy i zápasy som ho musel voziť. Keď išli na zápasy do zahraničia, išiel som aj ja. V práci mi to umožnili, nič som tým pádom nezarobil, ale nemusel som sa aspoň nikomu spovedať.

 

Pracoval som len v noci, to znamená, že som mal každý deň voľno. Pravda, na úkor spánku, ale tomu som nikdy veľa nedal...

Nočný život som mal aj počas hráčskej kariéry bohatý... 

 

 

Necítili ste po prehýrených nociach ťažké nohy?
- Nedávno som videl sfilmovaný príbeh basketbalistu Michaela Jordana. V určitej pasáži filmu vstupuje do deja Denis Rodman. To bol extravagantný hráč, robil si, čo chcel. Raz keď hrali play-off, neprišiel na tréning. Bola tam stovka novinárov a kričali na trénera, prečo nevyhodí Rodmana, keď vynechal dôležitý tréning.

 

On im na to odpovedal, že vy ste ho síce odpísali, ale ja a mančaft nie. A ukázal im, kde vtedy Rodman bol. Známy wrestler ho pozval na svoju šou, jeho úlohou bolo iba nastúpiť a so stoličkou trafiť iného bojovníka po chrbte a doraziť ho po hlave.

 

Potom ho ukázali, ako tam sedí na pohovke, fajčí cigaru, pije a okolo neho polonahé ženy. Ten wrestler mu hovorí, tak čo Denis, občas aj takéto niečo treba zažiť, nie?

 

Denis sa vrátil na ďalší deň na tréning a všetko išlo bez problémov ďalej. V rozhovore potom povedal: Tréner vie, aký som. Chodím po baroch, nemám životosprávu, ale keď prídem na ihrisko, odovzdám sto percent.

 

A v tomto som sa videl aj ja. Bol som podobný. Keď som ale prišiel na palubovku, nikto mi nemohol nikdy vyčítať, že by som neodviedol výkon.

 

 

Ktorý zápas za Trnavu je pre vás pamätný?
- Nejaký špeciálny nemám, pamätám si však jednu príhodu. U mňa platí, že z princípu uznávam dochvíľnosť. Ako sa však hovorí, výnimka potvrdzuje pravidlo. Zaspal som na zápas do Plzne. Zobudil som sa a mužstvo už bolo na ceste.

 

Zobral som si veci, utekal som z Družby do mesta, zobral si taxík, ktorým som sa odviezol do Bratislavy. Riaditeľka Čedoku bola moja kamarátka, poprosil som ju, aby mi zo šuflíka dala letenku, ktoré si odkladali pre prominentné osoby. Vyhovela mi, letel som do Prahy, odtiaľ vlakom do Plzne a taxíkom do hotela. Prišiel som tam hodinu pred večierkou.

 

Tréner Ernest Gubrický ma privítal škaredým pohľadom. Ospravedlnil som sa, že som zaspal, ale prišiel som. Povedal mi, že sa nič nedeje, ak zajtra vyhráme. Lenže, stalo sa - prehrali sme o gól..

 

Cesta ma vtedy stála asi tisíc korún, čo bolo na vtedajšie pomery veľa. A hoci som hral skutočne dobre, on mi ešte k tomu všetkému naparil 500 korún pokuty.

 

Keby som neprišiel, asi by sme prehrali aj tak a ušetril by som peniaze. Tak by to asi spravili ostatní. Lenže hrdosť mi nedovolila neísť na zápas. 

 

Pogratulovať ku knihu prišla Jurajovi Šimekovi za Mesto Trnava viceprimátorka Eva Nemčovská. Spovedá ju moderátor uvedenia knihy do života Jaroslav Lieskovský. Foto: Peter Kollár

 

 

Čo by ste o vašej knihe povedali nezainteresovanému čitateľovi?

- Rozmýšľal som, aký názov dám knihe. Inšpirovala ma pieseň Hráč od skupiny Turbo. Celý život som hral so svojim životom. Mal som svoje myslenie, robil som si podľa seba. Nemyslím si, že by som bol extravagatný, namyslený alebo drzý somár.

 

Bol som však sebavedomý chlapec a mal som svoju hlavu. Vedel som si stanoviť ciele. Niekedy vám to v živote vyjde, niekedy nie. Dôležité je nenechať sa zlomiť.

 

V spomínanej skladbe Hráč sa spieva: "Život ťa naučil hrať, s kartami ktoré ti rozdával sám, občas si bez trumfov hral a keď si prehral, tak sa ti smial. Len vstávaj..." A ja som vstal a išiel som ďalej.

 

Taký som bol a o tom som napísal knihu - chronologický proces môjho športového rastu. Dostal som už spätnú väzbu od niektorých ľudí, teší ma, že sa im to páči.

 

Možno s tým niekto súhlasiť nebude, ale je mi to jedno. To som zažil ja, sú to moje pocity a nikto mi to nezoberie. Nič som si nevymyslel, všetko je autentické. V mojom živote zostalo veľa otáznikov, čo kedy a prečo sa stalo? Odpovede som dal do knihy.

 

 

Kniha Juraja Šimeka Hráč sa dá zakúpiť na zápas hádzanárov trnavského HBC. Tí sa najbližšie v Mestskej športovej hale v Trnave predstavia už túto nedeľu 7. apríla o 10:30, keď privítajú Pezinok. Cena publikácie je 10 eur.

 

 

Kto je Juraj Šimek

Juraj Šimek pochádza z Trnavy, kde hádzanársky vyrastal pod vedením trénera Karola Debnára. V A-mužstve hral prvýkrát v roku 1975, následne absolvoval vojenčinu v Červenej hviezde Bratislav, aby sa do Trnavy vrátil na dve sezóny.

 

Následne pôsobil v Košiciach, s ktorými získal majstrovský titul v sezóne 1980/81. Pôsobil aj v Prešove, s klubom to dotiahli na druhé miesto v rámci ČSSR. V roku 1989 odišiel do Francúzska do US Altkirch, aby následne prestúpil do švajčiarskeho BSV Bern.

 

V reprezentácii má 55 štartov, na MS 1982 v Nemecku obsadilo družstvo ČSSR so Šimekom v kádri 10. miesto.
V Prešove, kde dnes žije, si našiel ešte za hráčskej éry celoživotnú lásku, ktorou sa mu stala Oľga Lipovská.

 

Dcéra Zuzana sa venovala gymnastike, syn Juraj bol juniorský reprezentant Slovenska v hokeji a reprezentant Švajčiarska v kategórii mužov.

 

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy

reklama

TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka Právne informácie | Ochrana osobných údajov | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty | Nastavenie cookies | Cookies politika
Copyright © 2010-2024. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk
Mazda na splátky
reklama
Kúpele Smrdáky
reklama