Ak nemáte auto, nesmie vás v Trnave bolieť zub! Pozitívny šok na pohotovosti v Dunajskej Strede

AKTUALITY - Trnava | 15.10.2011, 19.42, Benjamín Škreko

Manželku v piatok poobede rozbolela pravá horná čeľusť. Zdalo sa, že na príčine sú obnažené krčky zubov. Zašla do lekárne, kde jej odporučili gél, vytvárajúci ochranný film. Do pondelka by to malo vydržať.

Prečo do pondelka? V slávnom krajskom meste Trnava, ako je známe, neexistuje zubná pohotovosť! Zato štrajková áno. Pardon, myslím na hromadné výpovede lekárov kvôli platom. Nech žije slovenské chápanie starostlivosti o chorých.
Manželka nespala od bolesti celú noc a revala do podušky, aby nepobudila susedov až v treťom vchode. Zavčas rána som pátral na internete, kam sa obrátiť o pomoc. Veď zubnú pohotovosť už zrušili aj v Hlohovci. Mali sme na výber len „neďaleký“ Moravský Svätý Ján na rakúskych hraniciach (ten sme pre vzdialenosť z úvah vypustili), Bratislavu a Dunajskú Stredu. Logika nepustí. Do oboch miest je približne rovnako ďaleko, lenže v tom hlavnom pripadá na jednu ambulanciu vyše pol milióna ľudí, kým v Dunajskej Strede odhadom tridsaťtisíc. Nádej na skutočne rýchlu pomoc mnohonásobná. S malou dušičkou som vyťukal mobilné číslo MUDr. Jána Tótha, uverejnené na webe. Slušný a ochotný pán doktor povedal, že stomatologická pohotovosť v nemocničnej budove ordinuje od pol ôsmej do 12.30. Prioritne sú vraj, logicky, zameraní na pacientov zo svojho obvodu, ale vie, že Trnavčania inú možnosť nemajú, a tak bez obáv môžeme zaklopať u službukonajúcej lekárky MUDr. Beáty Bognár. S pacientkou, ktorá si div netĺkla opuchnutú hlavu o okno, sme leteli do Dunajskej Stredy. Rovnako slušná a ochotná pani doktorka zistila, že ide o zapálený nerv jediného zuba, a behom dvadsiatich minút urobila, čo treba. Pichla injekcie, navŕtala zub a nerv vybrala. Utrpenie sa skončilo. "Keby ste mali veľké bolesti, nech sa páči prísť, som tu aj zajtra," povedala lekárka na rozlúčku. "Inak navštívte v pondelok vášho pána doktora v Trnave, ten vám to posúdi a zaplombuje."

reklama

Pointu som si "objavne" nechal až na záver. Keď už manželka iba s ľahkými dozvukmi zápalu sedela pro televízore, krátko po 16. hodine mi zazvonil mobil. „Dobrý deň, pán Škreko, tu je Tóth. Ráno ste mi volali kvôli manželke. Je všetko v poriadku?“ Chvíľu som lapal po vzduchu. Doktor Tóth totiž nemohol mať ani potuchy, či som smetiar, šofér alebo novinár. A jemu sa neťažilo z profesionálneho a hlavne ľudského záujmu zavolať, či nejaká pacientka z Trnavy dostala na pohotovosti v Dunajskej Strede primeranú pomoc, spýtať sa, či ju poučili, ako má ďalej postupovať, a ešte aj zaželať nám neznámym ľuďom krásne popoludnie!
Myslel som si, že som v Amerike. Poďakoval som sa Bohu, že nejaká Dunajská Streda s takýmito lekármi existuje, a hanbil som sa, že moja Trnava, na ktorú som inak taký hrdý, sa na podobnú službu nezmôže. A to už ani nehovorím, že by som vôbec niekedy očakával spätný telefonát lekára, ktorý v ten deň ani nemal službu! Mám 62 rokov a nieže som čosi také nezažil, ale ani som o tom nepočul, ba ani načítal v žiadnom slovenskom science fiction z lekárskeho prostredia!
No čo ešte dodať. Jedinú správnu vetu: Ďakujeme, ďakujeme, ďakujeme, za ošetrenie a zbavenie krutej bolesti, i za neuveriteľný dôkaz, že slovenské zdravotníctvo má ešte na kom stavať svoj imidž. V tejto eufórii radšej ani neuvažujem o tom, že nemusí mať každý auto, a trmácať sa v sobotu z Trnavy do Dunajskej Stredy autobusom by asi bolo bolestivejšie ako zapálený zubný nerv... Ale nekazme si krásny dojem z konania vzácnych ľudí, doktorky Bognár a doktora Tótha. Aj keby moju ženu i mňa už v živote zuby nezaboleli, na ich mená nikdy nezabudneme. Ale keby cez víkend či v dňoch pracovného pokoja, ako to už býva, predsa len došlo k najhoršiemu, teraz už vieme, kam treba utekať.