Marián Greksa vymenil basgitaru za rýľ

RELAX - Rozhovory | 18.10.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Dlhé vlasy, takmer dva metre a charakteristické črty tváre. Aj keď držal v rukách namiesto basgitary rýľ, nemohol to byť nik iný, ako rocker Marián Greksa (52).

Hudobník Marián Greksa sa, našťastie nikdy nemusel živiť rukami. FOTO: Michal Hlavatovič

Spevák známy z účinkovania v skupinách Modus a Demikát má svoju vlastnú skupinu Grexabat. Okrem toho sedí v mestskom zastupiteľstve v Bratislave a venuje sa rodine. Počas septembrových Dní dobrovoľníctva zavítal do Borovej, aby pomohol autistickým deťom zveľadiť ich druhý domov.

Podporujete pravidelne takéto charitatívne akcie?
- Podporujem. Žiaľ, je strašne veľa podvodníkov, ktorí pod zámienkou dobrovoľníctva a charity zarábajú sami pre seba. Preto som opatrný. Pritiahla ma sem však kamarátka Biba Ondrejková, ktorú poznám už sto rokov. Viem, že, keď je do toho zainteresovaná ona, ide o dobrú vec.
Práve sme vás vyrušili pri rýľovaní. Ste zvyknutý takto fyzicky pracovať?
- Otec si kedysi urobil záhradu, aby si fyzicky popracoval. Potom ma nútil, aby som chodil s ním. Tváril sa, že ho to baví, no nakoniec tam chodieval už len v nedeľu, narobil sa a dva dni mal svalovicu. Vtedy som získal nechuť k záhrade. Ale fyzickej práce sa nebojím. Ak by raz prišiel taký čas, že by som sa neuživil hudbou a bolo by treba niečo rýchlo zarobiť, nemal by som inú možnosť, ako pracovať rukami. A ja si tých, čo robia rukami, veľmi vážim, lebo to nie je sranda.
Hrozilo vám niekedy reálne, že sa budete živiť rukami?
- Po revolúcii sa nám v hudbe príliš nedarilo. Prežívali len tí najsilnejší, medzi ktorých som nepatril. Všeličo som špekuloval. Vyšlo to tak, že som síce pri hudbe ostal, ale chodil som hrávať do zahraničia do barov. Takže fyzickej námahe som sa úspešne vyhol. Ale pred dvomi rokmi som pomáhal synovi, keď staval dom.
To ešte odvtedy máte svaly?
- Nie, telu dávam zabrať inak. Mám rád šport, chodievam sa korčuľovať na hrádzu alebo dvíhať činky do posilňovne. Čím je človek starší, tým viac to telo potrebuje. Veď to sama zistíte. :) Žiaľbohu, na to ešte žiadne tabletky nevymysleli.
Hovorí vám niečo Trnava ako mesto?
- Párkrát som u vás hral, aj som sa tam motal. Je to krásne mesto a teraz to nehovorím preto, že vy ste z Trnavy. Starý historický stred máte dobre spravený. Páči sa mi, ako sa postupne slovenské mestá začínajú obnovovať. Aspoň historické centrá. Nie som hlboko veriaci, ale máte šťastie, že je tam toľko katolíkov, ktorí sa starajú o kostoly. A občas tam máte aj mafiu, ako som čítal. :-)
A občas aj Matoviča, o ktorom ste možno tiež čítali...
- Na Matoviča mám srandovný zmiešaný názor. Je mi sympatický v mnohých veciach, lebo podľa mňa to, čo robí, myslí fajn, len možno občas volí zbytočný hurá spôsob, ktorým viac vecí pokazí, ako opraví. Dokonca teraz, keď som v mestskom parlamente, mi občas povedia: Nebuď ako taký Matovič.
Akože bratislavský Matovič? Ako mám tomu rozumieť?
- To nie, ale možno to myslia tak, že keď s niečím nesúhlasím, postavím sa hoci aj sám a poviem svoj názor. Minule sa ku mne pridali ďalší, až sme dosiahli stiahnutie problematického bodu z rokovania. Išlo o neodôvodnené odvolanie šéfov mestských podnikov a následne prijatie iných, bez výberového konania. Takže som niekoľkým ľuďom zachránil miesto, aspoň dočasne.
Čo vám to napadlo, ísť do politiky?
- Politika ma zaujíma, aj keď som ju nikdy nechcel robiť. No myslím si, že reči o tom, ako s tým nič neurobíme, sú nezmyselné. Keď sa niekto aktívne nezúčastní na voľbách, zaslúži si tie prúsery. Do volieb ma dohnali Ivan Švejna, ktorý je v Moste – Híde, a Richard Sulík. Obidvaja sa dostali do parlamentu. Stále som na niečo nadával, tak mi povedali, nech idem kandidovať, keď som taký nespokojný. A mali pravdu. Teraz síce som v klube SaS, ale nemám stranícku príslušnosť.
Na čo ste nadávali? Napríklad na zbúranie PKO, ktoré ste svojho času s Demikátom vypredali?
- Ja som bol aj v iniciatíve za zachovanie PKO. Táto budova má veľa mínusov aj plusov. Som proti jej zbúraniu, ale v tom prípade ju treba kompletne zrekonštruovať. V J&T mám aj kamarátov. Jeden si pri pohľade na PKO povzdychol, čo s tou barabizňou. Odvetil som mu, že aj dom po mojej starej mame je barabizňa, no napriek tomu sa mi k nemu viažu spomienky a rád by som ho zachoval. Uvažoval som nad bratislavskou zbierkou pre PKO. Mohli by sme zorganizovať koncert, na ktorom by hrali kapely nejako späté s PKO.
Akú máte skúsenosť s kultúrou? Chodí v Bratislave stále dosť ľudí na koncerty povedzme takých klasikov, ako ste vy?
- To nie je o klasikoch, to je o tom, kto je ako momentálne populárny. Ľudia chodia na také koncerty a akcie, na aké chcú ísť.
Po muzikantskej stránke ste spokojný?
- Samozrejme, že by som prijal, keby na mňa chodilo viac ľudí. Každý by to chcel, aj tí najslávnejší. V podstate to, že som sa dokázal celý život živiť hudbou, že si hrám po kluboch, súkromných akciách a sem-tam nejaký koncert a nemusím nič iné robiť, je úspech.
Ako často koncertujete?
- Priemer je dvakrát do týždňa, kedysi to bolo častejšie. Ale tým, že sa motám aj v politike, až tak veľmi sa nesnažím, netelefonujem. Nemám manažéra ani som nikdy nemal.
Máte niečo nové v hudobnej oblasti?
- Už o tom rozprávam dva roky, že chystáme CD, ale vždy sa to nejako pokazí. Snáď v tomto roku sa už konečne zase k niečomu doklepeme. Na druhej strane, dnes si ľudia nekupujú cédečká, lebo si hudbu môžu stiahnuť, ale o to viac chodia na koncerty. Dobrý koncert je jedinečný zážitok, ktorý musí byť naživo.
Dlhé vlasy už patria k vášmu imidžu. Máte na ne nejaký recept?
- Chvalabohu, stále rastú. Ale kúty mám už dávno. Raz som mal také obdobie, že som mal päť rokov krátke vlasy, ale potom som sa pozrel do zrkadla a uvidel som vyhadzovača z baru. Tak som si ich nechal znova narásť. Dokiaľ budú vlasy, neostrihám sa.