Na autora prvých po slovensky písaných dejín Trnavy sa zabudlo

BLOG - Trnavskými očami | 17.8.2024, 09.02, prispievatelia

Trnavský rodák Štefan Rúčka a jeho „nástin krutých osudow a pamätností Trnawy“ si zaslúžia pozornosť.

Jeden z obrázkov Trnavy v Rúčkovej knihe.

Trnava, jej vznik a história bola témou prác viacerých profesorov pôvodnej Trnavskej univerzity. No prvé komplexné dejinyTrnavy predstavil až slávny slovenský polyhistor a encyklopedista Matej Bel vo svojom najznámejšom diele – Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku).

Vyšli hneď v prvom zväzku Notícií v roku 1735 ako súčasť opisu Bratislavskej stolice, do ktorej Trnava v tých časoch patrila. Bel ich napísal v jazyku vtedajších vzdelancov – v latinčine a ich slovenský preklad sa objavil až skoro po 300 rokoch, v roku 2018.

Ale ešte predtým, v roku 1868 vyšla historická monografia, ktorá sa považuje za prvé, po slovensky písané dejiny Trnavy. Ich autorom bol trnavský rodák, vzdelanec, zapálený národovec a kňaz Štefan Rúčka.

Takmer stostranová kniha vytlačená švabachom mala siahodlhý názov: "Trnawa, čili historicko-miestopisný nástin krutých osudow a pamätností tohoto sl. kr. mesta slowenského a stručný opis zámku a pánstwa Frajštáckeho. Sostawil w duchu národňom a wydal Štefan Ručka, c. kr. wyslúžily wojanský kňaz z Nitranského biskupstwa. Jednateľ a riadný člen Matice Slow. a spoluúd Swatojánskeho spolku v Prahe.“

V Predslove datovanom „W Trnawe dňa 20 Juliusa 1868“ Rúčka svoju knihu venoval Matici slovenskej a svojim rodákom, trnavským mešťanom slovami:

„Lež útlý tento môj pomník úcty, mojej, dôwery a wďaku môjho k rodinnému mestu môjmu podlžný, komuže lepšie zaswätiť, a wenowať? komuže ho hodnejšie wystawiť mám, nežli Wám milí rodáci mojí!“

Titulná stránka Rúčkových dejín Trnavy.

Autor dejín Trnavy sa narodil na Vianoce 24. decembra 1825. Po otcovi zdedil pekné slovenské meno Rúčka, no ako to bolo v tých časoch zvykom, používal ho vo viacerých variantoch. S dlhým i krátkym -u  ako Rúčka i Ručka ale aj Rucka, Rutschka, Raučka, Rúčky a pod.

Po absolvovaní gymnaziálnych štúdií v rodnom meste študoval na seminári v Nitre, kde ako 24-ročný prijal kňazskú vysviacku.

Najprv pôsobil na viacerých miestach ako kaplán, potom sa stal vojenským kňazom 9. husárskeho pluku F. Lichtensteina, ale po niekoľkých rokoch odišiel kvôli chorobe do predčasného dôchodku.

Vrátil sa do Trnavy, kde najprv príležitostne vypomáhal v pastorácii okolitým kňazom, začas  spravoval farnosť v Bzinciach pod Javorinou a v rokoch 1893 až 1902 bol farárom v Drahovciach.

Zomrel pred 120 rokmi ako 79-ročný, 17. augusta roku 1904 vo Veľkých Kostoľanoch.

Počas svojho pobytu v Trnave patril k najaktívnejším organizátorom slovenského národného života v meste. Bol tajomníkom miestnej pobočky Matice slovenskej, patril k zakladajúcim členom Spolku sv. Vojtecha a stal sa aj členom jeho prvého výboru.

Bol činný aj literárne a rozličnými článkami prispieval do Katolíckych novín, Letopisu Matice slovenskej, viedenských Slovenských novín, i do Radlinského Cyrilla a Methoda, ktorého bol v rokoch 1869-70 redaktorom a potom aj vydavateľom.

Takisto v jeho rodnom dome na Hornopotočnej ulici sídlila aj redakcia a administrácia mesačníka Wojtech, ktorého prvé číslo vyšlo v Trnave 24. januára 1869. 

Ale poďme k Rúčkovým dejinám Trnavy. V ich historickej časti sa dosť podrobne venoval starobylosti mesta a jeho názvu, mapoval mnohé katastrofické udalosti – vojny, požiare, epidémie a povodne, ktoré postihli Trnavu.

Pripomenul aj návštevy kráľov, vysokých cirkevných hodnostárov, Trnavskú univerzitu a školstvo vôbec, významné osobnosti, rozličné pamätihodnosti mesta, hradby, kostoly, kláštory, rehoľné rády, verejné budovy, sochy atď. 

Vo svojej knihe sa dostal až do polovice 19. storočia, no nedávnym búrlivým revolučným udalostiam sa nevenoval vôbec alebo len veľmi okrajovo. Odbavil ich vetou „Najnowšie príbehy sú známé.“

Napriek tomu dobová atmosféra sa odzrkadľuje na viacerých miestach. Napríklad na strane 48 Rúčka vysvetľuje prečo kniha o Trnave nevyšla v samotnej Trnave.

„ Trnawa má aj knihtlačiareň. Lež bohužial len pre maďarow a nemcow. Slowák tu nemá swojho sazadča, nemá swoje široké a dlhé „ý“ -  a iné pismena slowenské. A toto hľa je pričina toho; že aj pritomný spis tento nie w Trnawe ale w Skalici dal sa tlačiť - pre odwarowanie chýb, a zpotworenia samého diela.“

No inou, a možno tou hlavnou príčinou prečo kniha vyšla u skalického kníhtlačiara Škarnicla, bola promaďarónsky orientovaná mestská vrchnosť v Trnave.

O niekoľko strán ďalej sa píše: „Počet obywateľstwa w Trnawe udáwa sa na 10.000 duši. Semka rátajúc wojákow, kňazow, týchto sluhow, jako aj wyslúžilých dôstojníkow a inwalidow, ktorých počet obnáša i zo školskou mládežou asi na 2.000 duši. Podľa národnosti sú: „Slowáci od koreňa - Nemci , ktorých kupectwo a obchod dohnal semka, a maďari (radšej maďaróni) ktorí sú w úradoch. (Tito posledni keď si zasädnú w kancellarijach swých - a žiaci keď sa domow na prázdniny zo škôl rozidu, w tedy iď po uliciach Trnawy, a zajiste počuješ len slowenský a ňemecky sa túna showárať.)“

V podobnom duchu dodáva: „Slowáci tworia dwe tretiny obywateľstwa, a Maďarow a Nemcow prewyšujú w počte najmä od dôb husitských. Slowáci sú roľníci a remeselnici. Nemci zaobierajú sa obyčajne obchodom a kupectwom. Madaróni úradujú.“ 

Zaujímavé sú aj dobové údaje o Trnave, ku ktorým mal Rúčka ako Trnavčan a očitý svedok prístup z prvej ruky - počet obyvateľov, ich národnosť, rozloha mesta, ulice, záhrady, úrady, kníhtlačiareň, mestská veža, kaviarne, kasíno, konská železnica, divadlo atď. 

Opis „krutých osudov“ Trnavy a krátkej histórie Frajštáku, teda Hlohovca, osviežuje aj päť pekných obrázkov Trnavy, vyhotovených kameňotlačou vo Viedni.

Okrem toho Rúčka ako jazykovo veľmi zdatný autor ponúkol na úplný záver aj texty niekoľkých dôležitých zachovaných latinských, nemeckých, maďarských a slovenských listín z mestského archívu s ich slovenským prekladom a komentárom.

Medzi nimi privilégium Bela IV. z roku 1238, ktorým povýšil Trnavu na kráľovské mesto, zakladajúcu listinu Trnavskej univerzity z r. 1635 či po slovensky písaný list kráľa Mateja trnavskej mestskej rade z roku 1483.

Štefan Rúčka bol veľkým ctiteľom a podporovateľom Tálie a jedným zo spoluorganizátorov prvého slovenského divadelného predstavenia, ktoré sa uskutočnilo roku 1869 v trnavskom Mestskom divadle.

Bol to on, čo štylizoval žiadosť adresovanú predstavenstvu mesta o povolenie tohto divadelného predstavenia a takisto bol aj spoluzakladateľom Besedy slovenskej v Trnave.

Pravda, to všetko sa udialo až po vydaní spomínanej knihy. 

Autor prvých slovenských dejín Trnavy zomrel pred 120 rokmi a sám sa stal ich súčasťou. Už dávno nie je pravdou, že „Trnawa je zúkol wúkol kolkolom stromoradím wysadená a ozdobená a krásnymi záhradami otočená.“  

Rovnako dávno vybledla aj spomienka na zapáleného národovca, ktorý v ťažkých dobách silných maďarizačných tlakov a asimilačných snáh, považoval za povinnosť burcovať národ z letargie.

A to dokonca aj v tradične letargickej Trnave. Fotografia či obraz Štefana Rúčku sa nám síce do dnešných čias nezachoval, no zrkadlí sa v jeho kompletnom literárnom diele, ktoré bohužiaľ dodnes nie je dostatočne známe a docenené.

Jedinou prácou o ňom, okrem niekoľkých novinových a časopiseckých článkov zväčša opakujúcich známe fakty, je Personálna bibliografia Š. Rúčku s krátkym životopisom, ktorú zostavil známy trnavský historik Hadrián Radváni.

Zachytil v nej 97 prác a príspevkov, medzi ktorými čestné miesto zaberá jeho „Trnawa“. 

Štefan Rúčka v našom meste nemá ani pamätnú tabuľu, ani pomník, ani ulicu a na jeho meno sa zabudlo.

Preto by bolo vhodné pripomenúť si pamiatku tohto významného trnavského rodáka a splatiť mu dlh postavením pomyselného pomníka v podobe znovuvydania jeho dejín Trnavy v dnešnej slovenčine a s odborným komentárom renomovaných historikov.

PETER RADVÁNYI