Proti vysťahovaniu bojujú hladom

AKTUALITY - Trnava | 25.10.2011, 00.00, Katarína Rosinová

TRNAVA - Peter Hollán s manželkou a jedenásťročnou telesne postihnutou dcérou bývajú od roku 2004 v mestskej ubytovni na Coburgovej ulici. Každý mesiac poctivo platia nájomné 171 eur zo svojho celkového príjmu 420 eur. Napriek tomu zrejme skončia na ulici.

Svojej dcérke Simonke dávajú Hollánovci všetko a sami hladujú. Foto: Michal Hlavatovič

reklama

Podľa uznesenia mestského zastupiteľstva z roku 2008 je maximálna dĺžka pobytu v mestskej ubytovni šesť rokov. Každý, kto tam býva dlhšie, sa musí vysťahovať. „Odišli by sme, ale nemáme kam. Všade chcú nájomné aspoň tristo eur, čo si pri našom príjme nemôžeme dovoliť. Už i tak s manželkou hladujeme,“ hovorí 51-ročný Peter Hollán. Je dlhodobo nezamestnaný, a pretože sa niekoľkokrát nedostavil na úrad práce, vyradili ho z evidencie. Nemá teda žiadny príjem. „Nemohol som prísť, staral som sa o chorú dcéru a ženu. Aj som to tam uviedol,“ argumentuje. Občas sa mu vraj podarí nájsť nejakú brigádu, ale na prilepšenie to nestačí.

Kúzelníci
Dcéra Simonka má detskú mozgovú obrnu, nedokáže sama sedieť ani chodiť, stravu jej treba mixovať a potrebuje plienky. Do školy ju musia voziť autom. Manželka Dáša Hollánová je zase astmatička a potrebuje lieky. Je až neuveriteľné, ako dokážu z takého nízkeho príjmu vyžiť. Ten sa im nedávno ešte znížil, o sedemdesiat eur. Keďže v ubytovni už bývajú neoprávnene, stredisko sociálnej starostlivosti im nedalo potvrdenie a došli tak o príspevok na bývanie. „Teraz nám správca ubytovne hrozí tým, že ak sa nevysťahujeme dobrovoľne, pomôže nám exekútor a polícia. Navyše k tomu zaplatíme pokutu dvetisíc eur. Nemôžeme odísť, nedám svoje dieťa predsa dobrovoľne na ulicu,“ hovorí Dáša Hollánová.
Šťastie skúsili u primátora. V septembri mu adresovali list, aby im udelil výnimku a dovolil im v ubytovni bývať aj naďalej. Odpoveď však bola negatívna. Ani bytová komisia mu výnimku neodporučila udeliť, pretože Hollánovci situáciu neriešili vtedy, keď ešte mohli. „Rómovia si protiprávne otvorili byty, neplatia nájom a bývajú tam, popritom ich devastujú. Ich nikto nevyhodí, ale nás, čo platíme, áno,“ žaluje sa Peter Hollán. Ten si dokonca rozložil stan pred budovou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR a od štvrtka drží protestnú hladovku. Zatiaľ sa s ním však nikto z kompetentných nestretol.

Porušili pravidlá
Podľa mesta si Hollánovci za svoju situáciu môžu sami, hoci oni tvrdia opak. „Áno, uvedomujeme si tento problém. Žiaľ, nastal trochu aj vinou nájomcov. Pani Hollánová má dodnes trvalé bydlisko na adrese Olympijská 24 a nevieme, čo sa s bytom stalo. V minulosti tam bývala, a potom sa neoprávnene nasťahovali do malometrážneho bytu k jej babke. Snažili sme sa situáciu riešiť. Napriek tomu, že došlo k porušeniu pravidiel, sme ich ubytovali v ubytovni,“ vysvetľuje hovorca radnice Pavol Tomašovič. „O tom, že budú musieť odísť, vedeli od januára 2008, no ani raz nepodali žiadosť o sociálny byt. Urobili tak až 12. septembra tohto roka.“ Ich žiadosť prijali, no voľný byt momentálne k dispozícii nemajú.
Hollánovci však v bytovej otázke celkom nečinní neboli. Podávali si žiadosti, avšak o nájomné byty, ktoré im prideliť zo zákona nemohli.

reklama

Skončia ako bezdomovci?
K otázke, či a kedy ich vysťahujú na ulicu, sa dnes mesto nevie vyjadriť. „Takisto, ako sa my snažíme nájsť voľný sociálny byt, ktorý by sme im mohli prideliť, mali by sa aj oni snažiť zohnať si iné ubytovanie. Situácia po roku 1989 je nastavená tak, že každý sa musí starať o vlastné bývanie. Nie je v našom záujme, aby títo ľudia ostali na ulici, ale ak nebudú dostatočne komunikovať s bytovým referátom a sociálnym odborom mestského úradu, je veľmi ťažké riešiť problém, ktorý navyše nenastal vinou samosprávy,“ dodáva Pavol Tomašovič.
Ľuďom v hmotnej núdzi odporúča uchádzať sa o jednorazovú sociálnu dávku od mesta a tiež obrátiť sa na rôzne charitatívne organizácie.
Hollánovci teda budú žiť v neistote aj naďalej. Navyše, z platičov sa stanú neplatičmi, pretože zo zníženého príjmu nebudú môcť platiť nájomné v plnej výške. Ani prípadné pridelenie sociálneho bytu nevyrieši situáciu k ich spokojnosti. „Je tam špina, potkany, drogy a kriminalita. Nie je to prostredie, do ktorého by sme chceli priviesť naše dieťa,“ povzdychne si Dáša Hollánová.

Na okraj
Trnava má k dispozícii len minimum sociálnych bytov. Podľa Pavla Tomašoviča táto kategória formálne ani neexistuje. „Mestá a obce prišli o väčšinu bytov po roku 1992, keď bol prijatý zákon, že všetky musia byť predané do osobného vlastníctve, ak o to nájomníci požiadajú. Sociálne byty, o ktorých hovoríme, sú tie, ktoré ostali vo vlastníctve mesta, pretože o ich odkúpenie nikto nepožiadal. Je ich zhruba dvesto až tristo z pôvodných 19 až 20-tisíc.“ Nachádzajú sa napríklad na Linčianskej a Coburgovej ulici a na Malženickej ceste. Okrem lokality nie je príťažlivý ani ich stav.
„V snahe riešiť túto situáciu sme stavali nájomné byty cez Ministerstvo výstavby SR, ale tie sú vždy určené na konkrétny účel. Je tiež stanovený minimálny a maximálny príjem uchádzača.“
Ubytovne chce mesto naďalej zachovať len na účel dočasného bývania, kým si ľudia nenájdu vlastný domov. Hollánovci nie sú jediným prípadom nájomníkov, ktorí sa odmietli vysťahovať aj po vypršaní zmluvy. Je však ťažké zistiť, kto situáciu zneužíva a kto naozaj nemá kam ísť.