Belo IV. spravil z Trnavy kráľovské mesto. Bude mať Trnava sochu?

BLOG - Trnavskými očami | 11.5.2025, 12.38, prispievatelia

3. mája uplynulo 755 rokov od smrti uhorského kráľa Bela IV., ktorého meno je nezmazateľne spojené s históriou Trnavy. Bol to on, čo v roku 1238 udelil Trnave štatút slobodného kráľovského mesta a tým ju zaradil medzi najvýznamnejšie mestá v celom vtedajšom Uhorsku.

Belo IV. - dobová podobizeň. Foto: internet

Belo IV. sa narodil v novembri roku 1206 ako prvý syn uhorského kráľa Ondreja II. Jeho pestré životné osudy poznačené vojnami a mnohými nebezpečnými situáciami by boli hodné historického veľkofilmu či hrubého románu.

Nemal ešte ani sedem rokov, keď jeho matku, kráľovnu Gertrúdu Meranskú, zavraždili. Už o rok neskôr ho korunovali za mladšieho kráľa, ale panovania sa ujal až po otcovej smrti roku 1235. 

Stal sa kráľom Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Bosny, Srbska, Haliče, Vladimírska, Kumánska a neskôr prijal aj titul bulharského kráľa. Na tróne ostal dlhých 35 rokov, čím sa stal jedným z najdlhšie vládnucich panovníkov v dejinách Uhorského kráľovstva.

No nemal to vôbec ľahké. Krátko po nástupe na trón napadli Uhorsko Mongoli, u nás označovaní za Tatárov. Kráľ sa im postavil na odpor, no v bitke pri rieke Slaná v apríli 1241 Tatári pod vedením Džingischánovho vnuka Batuchána uštedrili uhorskému vojsku katastrofálnu porážku.

V boji zahynulo obrovské množstvo uhorských vojakov, vrátane celého radu vysokých svetských ale aj cirkevných hodnostárov. Samotný kráľ unikol smrti len o vlások a spolu s niekoľkými vernými sa zachránil útekom.

Krajinu už nemal kto brániť. Votrelci sa prehnali celým Slovenskom, ktoré tvorilo vtedajšiu severnú časť Uhorska a s výnimkou niekoľkých opevnených hradov a miest ho úplne vyplienili.

Dobová ilustrácia, Belo IV. uniká pred Tatármi.

Zachované dobové kroniky opisujú útek kráľa po prehratej bitke dosť podrobne a farbisto. Belo IV. najprv zamieril cez Nitru na západ k Viedni, ale keďže jeho bratranec Fridrich II. Babenberský mu odmietol pomôcť a do mesta ho ani nevpustil, spravil obrat na juh a spolu so svojim sprievodom, rodinou a korunovačnými klenotmi utekal až k Jadranu do Dalmácie.

Tatári niekedy okolo Vianoc 1241 prešli cez zamrznutý Dunaj, dobyli Pešť a Budín a časť vojska, ktorej velil ďalší Džingischánov vnuk Kadan sa oddelila od hlavnej armády a zamierila na juh s cieľom dolapiť utekajúceho Bela IV. 

Kráľovi bolo jasné, že keď ho dostihnú, nič dobré ho nečaká. A Tatári mu boli neustále v pätách.

Tá naháňačka bola naozaj výnimočná. Vzdialenosť od Dunaja k Jadranu po Split je vzdušnou čiarou iba niečo vyše 500 kilometrov, no cestná vzdialenosť je približne dvojnásobná a keď si ešte uvedomíme, že v tých časoch nejestvovali udržované cesty, diaľnice a kráľ i jeho prenasledovatelia jazdili na koňoch, je to niečo ťažko predstaviteľné.

Dobová ilustrácia.

Tatári, ktorí dorazili na pobrežie Jadranu len niekoľko dní po Belovi, začali najprv obliehať Split, potom hrad Klis a neskôr sa presunuli k prístavnému mestu Trogir, kde kráľ hľadal záchranu.

Odtiaľ sa ešte pokúsil o únik na lodi k asi 200 km vzdialenému ostrovu Pag. No nepriatelia sa nevzdávali. Rozdelili sa na dve časti a prenasledovali ho nielen po súši ale aj po mori.

Odpoveď na otázku odkiaľ Tatári zohnali lode, na ktorých ho prenasledovali, história nedáva. 

Situácia bola už beznádejná, keď sa stal „zázrak“. Tatári neočakávane zrazu ukončili prenasledovanie. Zázrak mal ale racionálne vysvetlenie.

V Banskej Bystrici má Belo IV. sochu. Foto: Linda Murínová

Kadan, ktorý sa pri prenasledovaní vzdialil so svojimi oddielmi príliš ďaleko od hlavného vojska a nemal ani dosť krmiva pre kone, dostal správu o smrti veľkého chána Ogotaja a okamžite vydal rozkaz na návrat.

Počas spiatočnej cesty sa pripojil k  Batuchánovi, ktorý sa urýchlene s celým vojskom vydal na cestu späť do hlavného mesta Mongolskej ríše – Karakorumu, aby sa čoskoro stal Ogotajovým nástupcom.

Tatári po skoro ročnom plienení zanechali po sebe spustošené celé Uhorsko, ktoré sa ocitlo na pokraji zániku. Keď sa kráľ Belo IV. v máji 1242 vrátil, našiel krajinu v ruinách.

Dediny a mestá boli vyľudnené, polia spustošené, preživší sa skrývali v horách a krajinu sužoval hlad. Vypukol hladomor, ktorý si vyžiadal ešte viac obetí ako tatársky nájazd.

Skalica si uctila sochou pamiatku kráľa Ľudovíta. Foto: Ľuboš Beňa

Belo IV. sa urýchlene pustil do obnovy zničenej krajiny. V obavách z ďalšieho mongolského nájazdu, prikázal vystavať nové kamenné hrady alebo prestavať staršie opevnenia na kamenné pevnosti.

Takisto zakladal a podporoval rozvoj miest, ktorým udeľoval alebo obnovoval staré privilégiá, čím vlastne vytvoril meštiansky stav a do vyľudnenej krajiny pozýval osadníkov zo západnej Európy, prevažne z Nemecka.

Hoci ani v ďalších rokoch nežil v pokoji a zaplietol sa do viacerých konfliktov so susednými panovníkmi, s vnútornými nepriateľmi, a dokonca aj s vlastným synom Štefanom, jeho 35-ročná vláda priniesla Uhorsku obdobie rozvoja a obnovy.

Podarilo sa mu znova vybudovať a zveľadiť krajinu zničenú tatárskym vpádom, vďaka čomu ho mnohí historici označujú za druhého zakladateľa Uhorska.

A čo sa týka Trnavy, tá bola pre neho pravdepodobne srdcovou záležitosťou, lebo jedným z jeho prvých krokov krátko po nástupe na trón bola kúpa mesta spolu s priľahlými dedinami, osadami a celým jeho okolím.

Získal ju od svojej tety, kráľovnej Konštancie, ktorá ju dostala roku 1199 do vena, keď sa vydala za českého kráľa Přemysla Otakara I. Mimochodom, práve po tejto tete Belo IV. pomenoval aj jednu zo svojich dcér.

Kráľ si uvedomoval veľký strategický význam Trnavy, ktorá ležala na križovatke dôležitých obchodných ciest. Preto už v treťom roku svojho panovania, v roku 1238, jej ako prvej na území dnešného Slovenska udelil mestské výsady.

Dalo by sa povedať, že tým odštartoval hviezdne obdobie Trnavy, ktorá v 13. storočí patrila medzi najvýznamnejšie mestá Uhorského kráľovstva.

Bol to významný historický míľnik, ktorý mestu priniesol osobitné právne postavenie a viaceré dôležité privilégiá, potvrdzované aj ďalšími panovníkmi.

Z tohto štatútu Trnava ťažila celé stáročia, až do 19. storočia, keď bol titul slobodného kráľovského mesta oficiálne zrušený.

Parčík Bela IV. v Trnave. Archivné foto: Pavol Machovič

Meno Bela IV. a jeho zásluhy na rozvoji Trnavy sa síce pravidelne spomínajú pri každom výročí nášho mesta, no napriek tomu až donedávna v Trnave nejestvovala žiadna pamiatka, ktorá by ho pripomínala - žiadna socha, žiadna pamätná tabuľa, ani historický objekt nesúci jeho meno, rovnako ako žiadna ulica či námestie. 

Túto skutočnosť si uvedomila aj trnavská radnica a v roku 2017 na jeho počesť pomenovala aspoň novovytvorený priechodný parčík pre peších.

Parčík Bela IV. sa nachádza medzi zrekonštruovaným severným hradobným múrom a zadným traktom budov pôvodnej Trnavskej univerzity a spája Hornopotočnú a Jerichovu ulicu. 

No radnica tento chvályhodný čin bohužiaľ nedotiahla do konca. Atraktívny priestor s udržiavaným trávnikom, kvetinovými záhonmi, dvomi desiatkami stromov a lákavou možnosťou bezplatného výstupu na hradby, aj po toľkých rokoch zostáva anonymný, neoznačený.

Pritom by bolo celkom jednoduché osadiť tam aspoň informačnú tabuľu, ideálne aj s prekladom do cudzích jazykov, aby si meno a činy veľkého kráľa mohli pripomenúť nielen Trnavčania, ale aj zahraniční turisti a návštevníci nášho mesta. 

Ešte lepšie by bolo, keby v parčíku stála aj jeho socha.

V tomto by si Trnava mohla vziať príklad z Banskej Bystrice. Aj tej Belo IV. udelil mestské výsady a vďační Banskobystričania mu preto dali postaviť bronzovú sochu v nadživotnej veľkosti, ktorú slávnostne odhalili v historickom centre mesta v júni 2021.

Keď sa to podarilo uskutočniť v Banskej Bystrici, prečo nie aj v Trnave?

Ďalší príklad máme ešte bližšie, dokonca v Trnavskom kraji - v Skalici. Tam už od januára 2008 stojí na námestí socha uhorského kráľa Ľudovíta I., ktorý skalickú osadu povýšil v roku 1372 na slobodné kráľovské mesto a dal ju opevniť murovanými hradbami. 

V Trnave si viem predstaviť sochu kráľa Bela IV. nielen v parčíku, ktorý nesie jeho meno, ale samozrejme aj niekde v centre mesta, kde by k nej mala prístup široká verejnosť. Vhodné a dôstojné miesto by sa určite našlo.

Myslím si, že do prvého slovenského kráľovského mesta, i keď už len bývalého, by takáto kráľovská socha právom patrila.

PETER RADVÁNYI