Za iný klub ako Spartak chytať nechce, Rusov si plánuje kúpiť permanentku

ŠPORT - Futbal - Spartak | 19.5.2025, 07.00, Ján Král

Svoju kariéru spojil na Slovensku so Spartakom, za iný klub na Slovensku chytať nechce. V zahraničí okúsil trojročný angažmán v Piaste Gliwice. Dobrivoj Rusov v dueli s Podbrezovou ukončil profesionálnu kariéru, aj formát jeho rozlúčky a skandovanie jeho mena z tribún však ukázali, že v trnavskom klube zanechal nezmazateľnú stopu.

Dobrivoj Rusov sa lúčil s profesionálnym futbalom za potlesku fanúšikov. Foto (7x): Peter Kollár

reklama

Máte 32 rokov, ako brankár by ste pokojne mohli vo vrcholovom futbale pôsobiť ešte 5 rokov. Nie je to predsa len skoro na koniec kariéry?

- Odkedy som musel podstúpiť prvú operáciu kolena, ubehli už štyri roky. Bolo to zložité obdobie. Po operácii nasledovala dlhá rekonvalescencia, potom šok a druhá vynútená operácia, bál som sa, či sa opäť niečo nestane s kolenom. Za návratom na trávniky bolo veľa úsilia, vnútorného tlaku, stresu, rástlo napätie, či nebudem musieť ukončiť kariéru, o čom som po druhej operácii začal rozmýšľať.

Výstraha prišla predošlú jeseň, keď sa mi objavil drobnejší problém s kolenom, ktorý sa našťastie vyriešil. Pýtal som sa sa sám seba, či som vôbec schopný byť zdravý a do leta som si dal cieľ, že ak áno, dám všetko do prípravy a zabojujem o profesionálny futbal. Po, myslím si, solídnej príprave, príležitosť neprišla. Na jeseň ma zastavilo ďalšie zranenie - zlomený prst, na zimnom sústredení v Turecku zase roztrhnuté väzy v členku a vynútená dvojmesačná pauza. Už som stratil vieru a motiváciu. Zostal som odovzdaný a najlogickejšie riešenie mi prišlo skončiť s futbalom.

reklama

Vraj ste investovali do druhej operácie u súkromného rakúskeho špecialistu a následnej rekonvalescencie u slovenských odborníkov zo svojich zdrojov viac ako 30-tisíc eur. Je to pravda?
- Nechcem sa baviť o financiách. Klub mi vyšiel v tom čase v ústrety, podržal ma, podpísal so mnou novú zmluvu, ja som sa zase snažil spraviť niečo pre klub a zároveň sa čo najskôr vrátiť a byť k dispozícii.

S akými pocitmi odchádzate z klubu?
- Keď sa človek na niečo dlhšie nachystá a ja som sa na definitívne rozhodnutie chystal takmer rok, zmierni to emócie. Postupne prichádzajú reakcie od ľudí, človek si časom uvedomí situáciu a asi sa to nedá prejsť úplne chladne.

Určite však neodchádzam s pocitmi sklamania, vážim si každú chvíľu, ktorú som mohol stráviť v Spartaku. Úspechy aj neúspechy vás posúvajú dopredu, snažím sa už pozerať na to pekné, čo som zažil, aj keď som mal na začiatku negatívne myšlienky.

Strávil som v klube viac ako desať rokov v A-tíme, predtým som roky pôsobil v mládežníckych celkoch. To všetko sa mi vrylo do pamäti, budem mať tieto momenty navždy v hlave a srdci.

Pri nástupe na zápas s Podbrezovou si spartakovci natiahli tričká s číslom 31, ktoré nosil Rusov celú kariéru. 

Vravíte, že za iný klub ako Spartak už na Slovensku nechcete chytať. Čo ak by predsa len prišla zaujímavá ponuka?
- Niečo také bolo, aj v Spartaku by som stále možno mohol v nejakej pozícii pokračovať. Nebudem však hlavou prerážať múr. V Spartaku som raz plánoval ukončiť kariéru, keď prichádzajú náznaky, treba ich pochopiť a vedieť kedy skončiť. Po čase si možno poviem, že som sa dobre rozhodol. Ako opakujem, zvažoval som dlho, rozhodnutie nepadlo zo dňa na deň.

Martin Mikovič si pri oslavách pohára na Trojičnom námestí zobral megafón a rozkričal dav fanúšikov, ktorý po ňom opakovali: „Dooooobo Rusov“. Aký to bol pre vás pocit?
- Triumf v pohári som si užíval, bol som rád za celý tím a všetkých fanúšikov. Naši priaznivci predviedli fantastický výjazd už na predošlé finále do Košíc, to čo vytvorili v Dunajskej Strede, bolo ešte silnejšie. Milo ma prekvapili, pri pohľade na tribúny som bol hrdý, že som Trnavčan.

To v akom množstve prišli, ako sa prezentovali, by si malo vážiť celé Slovensko. Keď poviem, že sú najlepší v našej krajine, nehovorím to preto, že som sám spartakovec. Myslím si, že iná fanúšikovská  základňa by to v našej krajine na takejto úrovni nedokázala. Celý finálový deň som bol nervózny, duel som sledoval z tribúny spoza striedačky a triumf som si užil.

Vážim si, že Miki toto pre mňa na námestí medzi oslavujúcimi fanúšikmi spravil, je to jeden z hráčov, ktorý bude spartakovskou legendou, málokto dokáže v Spartaku to čo on. Máme spolu dobrý vzťah, bude mi veľmi chýbať, že už nezažijem jeho každodenné vtipy, ktorými zlepšoval náladu v tíme. Taký je ale život, niečo sa raz muselo skončiť. Nezabudnem na neho a vidím aj v jeho reakciách, že ho to tiež mrzí. 

Ku kariére mu pred zápasom pogratulovali zástupcovia klubu i rodina.

V poslednom zápase ste odchytali 31 minút, súvisí to s číslom, ktoré nosíte na drese. Prečo ste si ho vlastne vybrali?
- Vážim si možnosť ísť do bránky v situácii, keď ešte nebol vyriešený boj o tretie miesto. Číslo 31 som dostal po príchode do áčka a spravil si k nemu puto. Manželka, s ktorou sme vtedy chodili, je narodená 31., rovnako aj moja sestra, ja zase 13. – čo sú len otočené čísla. Možno som si to len vytvoril v hlave ako šťastné číslo. Chcel som si ho však nechať celú kariéru, mal som to šťastie, že toto číslo býva v kluboch obvykle voľné, takže som si ho vybral aj v Poľsku.

Ako spätne hodnotíte rozhodnutie prestúpiť do poľských Gliwíc?
- Keď sa pozriem, čo mi to všetko dalo, bolo to správne rozhodnutie. Veľa som sa naučil futbalovo aj v súkromnom živote. Futbal mi to vrátil po návrate domov, keď som zažil pekné individuálne aj tímové chvíle a čerpal som zo skúseností. Z tohto hľadiska to bolo OK, možno niekto povie, že som išiel von priskoro, ale minimálne mi to zmenilo životný pohľad na veci.

V zápasovom nasadení.

Keď sa obzriete späť – ktorý moment kariéry bol pre vás ten top?
- Nikdy nezabudnem na úspešný penaltový rozstrel vo finále so Žilinou, pamätná zostane určite tiež záchrana v poslednom kole v Prešove. To boli zápasy, ktoré priniesli vyšpičkované emócie. Ako mladík som vždy sníval, že vychytám nejaký dôležitý penaltový rozstrel, ani vo sne mi ale nenapadlo, že to bude vo finále pohára... A záchrana v Prešove – bol som mladý chalan, ležalo na mne riadne psychické sústo, som rád, že som to zvládol. Boli sme blízko k vypadnutiu s tak veľkým klubom ako je Spartak, ale našťastie sme to ustáli a nakoniec nás zlá skúsenosť posilnila.

Tie najhoršie spomienky boli asi opakované zranenia, alebo sa mýlime?
- Úplne najhoršie som sa cítil, keď som sa dozvedel, že sa mi znova roztrhol už operovaný väz. Bol to stav zúfalstva, viete aká dlhá obeta a rekonvalescencia vás čaká, čo všetko za tým je. Keď vám niekto povie, že musíte absolvovať znova celý rok trápenia, je to hrozné.

Ako prvý mu pri striedaní podal ruku Lukáš Štetina, ktorý tiež končil s profesionálnou kariérou.

V reprezentácii ste chytali za dvadsaťjednotku, vtedy vám chýbal krôčik k postupu cez Talianov na finálový šampionát..
- Tá baráž je nezabudnuteľná, mám neskutočne krásne spomienky. Boli sme šikovná generácia hráčov. Vážim si, že som dostal takú možnosť.

Čo vám z futbalového života bude chýbať najviac?
- Dennodenný proces, súťaženie na tréningoch, v zápasoch... Nie je ľahké to opustiť. Na Spartak stále budem chodiť a užívať si stretnutia ako fanúšik. Samozrejme, z hráčskej pozície sú to ešte väčšie zážitky. Uvedomujem si, že nebude jednoduché sa toho vzdať. Keď som zvažoval, čo je najlepšie pre mňa, rodinu a pre všetkých naokolo, asi som ani nemal na výber. Skončiť bolo to najlepšie riešenie. Ak by som sa nepotýkal so zraneniami, rozhodovanie by bolo asi oveľa náročnejšie, opakované zdravotné problémy mi ale ukázali cestu.

Objatie s Erikom Danielom.

Čomu sa plánujete venovať po kariére?
- Určite si teraz nejaký čas oddýchnem a nechám myšlienky uležať v hlave. Viem, že ma nečaká nič ľahké, prechod z futbalového života nebude jednoduchý. Často ma zaujímalo, ako hráči prechádzali do bežného života. Možno vyskúšam v pracovnom živote úplne iný smer, ale futbal mi bude stále chýbať. 

Uvažovali ste, že by ste mohli byť napr. trénerom brankárov?
- Bavilo by ma to, aj napĺňalo, ale zatiaľ skúsim iný smer, nech okúsim niečo nové. V hlave mám pracovný plán, ale zatiaľ si ho nechám pre seba.

S Martinom Bukatom sú veľmi dobrí priatelia, obaja po sezóne končia v Spartaku.

Odľahčíme to: Plánujete ďalej podporovať Spartak ako fanúšik, kúpite si permanentku? Prípadne si zakúpite členstvo vo vernostnom programe Spartaka Rodzina?
- Áno a áno. Uvažujem nad miestom nad striedačkami. Predtým som mal rád západnú tribúnu, keď som sa vracal z Poľska a bol som polroka bez klubu, chodil som práve na túto tribúnu. Má to tam svoje čaro. Ešte sa o svojom mieste na tribúne rozhodnem.

Bývate v Špačinciach, vaša manželka pochádza z Dechtíc, kde ste tiež žili. Nezlomia vás kamaráti z obce, aby ste si ešte zachytali na amatérskej úrovni?
- Nasľuboval som hory-doly v Dechticiach aj Kátlovciach, videl som, že mi už písal aj jeden chalan zo Špačiniec. Dôvod, že končím s futbalom je zdravotný. To je ten rozdiel, že keď niekto skončí s profi futbalom ako 36-ročný a ešte by si rád zachytal, som však už dosť ubolený a telesne si potrebujem oddýchnuť, vyjsť zo stereotypu, keď som všetko robil cez bolesť. Rád by som si teraz oddýchol.