Používaním stránok trnavskyhlas.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK

Rybníky

reklama

Utorok 20. 10., meniny má Vendelín, zajtra Uršuľa.Význam mien.

Len žiadne obavy

Vydané 30.11.2010 o 00.00, Rastislav Piovarči

Ak na hlave nemá typickú čiernu baretku, určite mu leží niekde poruke. V útulnej malej galérii ho s ňou uvidíte sedieť každý deň popoludní. A medzi mnohými obrazmi tu doteraz nájdete aj jeho prvotinu – Zima v Dubovanoch. Na predaj však nie je a ani nebude

Len žiadne obavy

Svoj prvý obraz nepredá, hoci mu zaň núkali tisíce dolárov.


reklama

Každý obraz začína krokmi v parku, prechádzkou k niečomu nejasnému. Vtedy sa vynára predstava a ukladá sa tam, kam ešte ani psychológovia nevidia. „Mojou múzou je to, čo sa deje naokolo. Chodím každý deň parkom do galérie, ten ma navádza na myšlienky, ktoré chcem posunúť ľuďom. Mnohí povedia: To je nádherné! A idú ďalej. U mňa je to začiatok, uchovávam si to všetko a potom vkladám do obrazu,“ hovorí výtvarník Alojz Majerník. Občas však zvádza boj s televíziou. Tá dokáže vonkajšie obrazy sprostredkovať takmer dokonale, možno i krajšie ako v skutočnosti sú. A Alojz Majerník sa drží päťdesiat rokov realizmu, hoci dnes už neváha a odbočí si trebárs aj do abstraktného umenia. „Krajina sa dá namaľovať dokonale, farebne aj kompozične pekne vyvážiť. Ale nerád rozprávam o mojich obrazoch, na to sú tu historici umenia a filozofovia. Maliari sa vyjadrujú tvorbou,“ vysvetľuje.
A tak do obrazov nenápadne prepašováva svoju krajinu, ten neprestávajúci pohyb, ktorý dáva život všetkému naokolo. Zdvihne ruku a kým namočí štetec do namiešaných farieb stihne sa mu doň zamotať aj šum vetra či klopot padajúceho lístia. Lebo najradšej maľuje zátišia, krajinky, kvety vo váze. Psychológ a neprofesionálny maliar Vojto Haring o týchto obrazoch tvrdí, že sú nekonfliktné a pôsobia pozitívne. „Témy, ktoré zachytávam farbami sú harmonické. Stredné Považie som zmapoval a dostal ho na plátno takmer celé. Najviac sa však vybúrim na zátiší s kvetmi. Ak sú skutočne nádherne naaranžované vo váze, je to lahôdka pre oči. Naozajstný pôžitok.“ Takéto obrazy potom aj v miestnostiach ľudí upokojujú, dodávajú radosť a vyvolávajú pohodu. Vlastne svojím spôsobom môžu nahradiť alkohol, ktorý takisto prináša eufóriu. Lenže pri obrazoch Alojza Majerníka sú zmysly opité krásou farieb. Do mnohých bytov sa tak cez jeho obrazy dostala zima pod Bezovcom, vrbovská priehrada Čerenec alebo jazero Striebornica. Sám majster tvrdí, že jeho tvorba dokonca vplýva aj na myslenie človeka, a ako inak, než pozitívne.

Prvotina nad zlato

So štetcom, paletou a plátnom žije Alojz Majerník už viac ako päťdesiat rokov. Keď mal sedemnásť, v najtuhšom mraze vyliezol z vykúrenej izby domu a v rodných Dubovanoch zachytil zimou zasneženú ulicu aj s kostolnou vežou. Hoci mnohé z domov už dnes nestoja, obraz prežil. V galérii vystavuje repliku, doma schováva originál. Výtvarník ho ešte aj po toľkých rokoch a tisíckach namaľovaných obrazov považuje za jeden z najlepších, aké stvoril. Vtedy, v roku 1955, aj vyhral súťaž tvorivosti mládeže. Diela študentov hodnotil uznávaný Ctibor Krčmár. „O tom obraze hovoril, že je to dielo mladého človeka, ktorý ani nevie, aký vysoký stupeň talentu má,“ spomína. Pretože aj sám majster si dnes myslí, že talent je dôležitý rovnako ako to, že ho človek v sebe aj objaví a ďalej rozvíja. „Určité myslenie, ktoré je niečím výnimočné. Aj krčmár povedal, že ak neskončím vysokú školu, bude zo mňa dobrý výtvarník. Mnohí svoj talent vytiahnu až na dôchodku.“ Prvotinu má tesne vedľa seba, ale z rúk ju nedá, a ani repliku. Ponúkali mu za ne doláre, marky, koruny aj eurá. Obraz však zostáva v rodine. „Vtedy, keď som ho maľoval, som v sebe objavil niečo, čo sa dá zužitkovať. Dotiaľ to bolo len také hranie sa, toto bol originál, o ktorom hovorili, že má obrovskú silu, je tam ten prvý moment poznania.“ A nič zo svojej sily dodnes nestratil. Možno aj preto zaň cudzinci toľko ponúkajú.

Nedeľní pivní maliari

Presne štyridsaťšesť rokov vedie piešťanský výtvarný krúžok. Zrodil sa v novembri 1964 v dome na Winterovej ulici. Možno troška symbolicky sa stretlo dvanásť amatérov – výtvarníkov na prvom poschodí v učebni nemčiny a povedali si, že by bolo fajn, ak by dali niečo dokopy. Väčšina z týchto Piešťancov už boli dôchodcovia. Dovtedy robili všemožné práce, ale ani jeden z nich nemal výtvarné vzdelanie. Údržbár v kúpeľnom hoteli Thermia Palace, úradník v sporiteľni, vodohospodár aj sedlár, všetky remeslá, no žiaden umelec. „Boli to hotoví maliari, s nimi som začínal a po celý čas sa nám darí,“ hovorí. Ľudia sa im posmievali, že sú nedeľní maliari. Najskôr ráno idú do kostola, cez obed kreslia a popoludní si dajú pivo.

Dnes klub omladol, má dvadsaťdva členov a prevládajú v ňom najmä mladí. Ochrannú i otcovskú ruku naďalej drží Alojz Majerník. Klub musí riadiť najlepší a najskúsenejší. Človek s prirodzenou autoritou, ktorý vie poradiť aj povzbudiť. Sedem krížikov na chrbte si nepripúšťa, sleduje nové trendy a technológie, vymýšľa a skúša nové postupy.

Slávny menovec je príbuzný

Mama výtvarníka Cypriána Majerníka pochádzala z toho istého domu ako babka Alojza Majerníka. Boli sestry, možno sesternice, a obe sa volali Chnapkové. Nie je to isté. Ale talent sa vraj podľa odborníkov na genetiku môže prejaviť aj o tri pokolenia neskôr. Možno práve toto je ten správny príklad. „Cyprián Majerník bol môj vzdialený príbuzný. Jeho tvorba ma čiastočne inšpirovala, ale on tvoril v medzivojnovom období, svet videl inak, ako my dnes. Zúrila španielska občianska vojna, maľoval chudobu, utrpenie ľudí. Chodil na štúdiá do Paríža,“ hovorí. Jeho obrazy sú stále v slovenských aj českých galériách.

„Som iný. Som skutočne realista, ale taký rozumný, nie tvrdý. Techniku maľby si prispôsobujem môjmu vlastnému cíteniu. A to je dôležité, pretože tvorba musí tryskať zvnútra človeka, z jeho presvedčenia.“

Čosi s Francúzskom ale spája aj Alojza. Čierna baretka na hlave, bez ktorej do ulíc nevkročí. V dvadsiatych rokoch minulého storočia ju nosili na hlavách impresionisti, podľa čoho sa aj spoznali. Skúšal aj širák, ale ten mu nesvedčal. Vraj je príliš dedkovský. Francúzska baretka však nie je žiadna múza, len symbol výtvarníkov.

Osudové stretnutie

Do života piešťanských neprofesionálnych výtvarníkov zasiahol priamo akademický maliar Emil Paulovič. Už dva rok vpred založením združenia sa stretol s Alojzom Majerníkom v Trnave. Vtedy sa začalo niečo osudové. Zistili, že majú rovnaký pohľad na svet a rovnako ho dokážu zachytiť na plátne. „Som jeho nasledovník, ale nekopírujem ho. Ak porovnám naše obrazy, nie je tam veľký rozdiel v myslení. Sme si naozaj podobní, nestratili sme zo štetca realitu.“ Paulovič prišiel do Trnavy pracovať do divadla ako scénický výtvarník. Majerník zase robil v kultúre. Veľa diskutovali o umení a popíjali víno. „Emil bol labužník, vychutnával si to. Ako starší a skúsenejší nám dával rady a pomáhal nám. Veď ho to aj ťahalo bývať do Piešťan, kam sa neskôr presťahoval.“ Kúpeľné mesto v šesťdesiatych rokoch bolo po Bratislave druhým strediskom kultúry. Vznikali tu festivaly, výstavy, sympóziá, divadlá. Paulovič sa stal akýmsi mecenášom a inšpirátorom amatérskych výtvarníkov v celom trnavskom kraji. Všetkých si obľúbil a nerád kritizoval. „Vždy povedal, čo si o obraze myslí a čo by vylepšil. Bol takým metodickým poradcom nášho klubu.“

Už sme raz takí!

Neprofesionál po desiatkach rokoch skončil medzi akademikmi v Umeleckej besede. Hoci si urobil niekoľko kurzov estetiky, divadla aj hudby, vysokú školu nemá. V roku 1953 sa hlásil na strednú umeleckú priemyslovku, ale pre zlý kádrový posudok, ho komunisti do lavíc nevpustili. Prijímacie skúšky zložil, ale nepatril medzi vyvolených. „Otec nemal rád komunistov, kritizoval ich, prekážali mu poriadky, ktoré zavádzali. Naháňali ho aj pre hlúposti. A to sa podpísalo aj na mojom ďalšom pôsobení.“ Nakoniec sa vyučil za maliara písma a dekorácií, no neustále sa vzdelával. Preto dnes môže pokojne tvrdiť, že ak má človek talent, nie je nutné, aby absolvoval vysokú školu, ktorá mu zabezpečí titul. „V našom klube takéto vzdelanie nemá nikto. Pritom maľujeme veci, ktoré majú profesionálnu hodnotu a stvárnenie. Dnes je v umení voľné myslenie, nie sú v ňom žiadne zákony. Most treba stavať podľa presne plánu, ale tu sa žiada sloboda.“ Občas sa musia potrápiť aj s vlastnou rivalitou i závisťou. V maľovaní je to vraj podobné ako s dievčatami. Ak sú štyri krásne a len k jednej sa obracajú chlapci, ostatné ju ohovoria. „Dnes sa dá kritizovať všetko. My Slováci sme takí, že vieme, ako hrať správne futbal, ako robiť politiku. Je to naša nátura a s tým nič neurobíme. A ak niekto kritizuje našu tvorbu, dnes len povieme: Veď sa na to nepozeraj!“

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Hlavné správy

Dušan Radolský: Vždy som si nastavil hranice s funkcionármi a hráčmi, to bol základ

Dušan Radolský: Vždy som si nastavil hranice s funkcionármi a hráčmi, to bol základ

Mužstvá, ktoré viedol, sa vždy vyznačovali hernou disciplínou. V každej futbalovej kabíne, kde tréner Dušan... celý článok

Polícia prehľadáva okolie Siladíc, pátrajú po nezvestnom Viktorovi, o ktorom nie sú správy

Polícia prehľadáva okolie Siladíc, pátrajú po nezvestnom Viktorovi, o ktorom nie sú správy

Pri dnešnej pátracej akcii bude pomáhať aj vrtuľník letky Ministerstva vnútra SR. celý článok

Mlyn Fiat Ducato Fiat Tanex El Gaučo 2020 Benio Gašparík Danubius Gastro Plošina Grinaj Marell Bábence Remax

reklama

Aktuálne video

VIDEO: Spúšťame novú literárnu rubriku Slovom proti vírusom

VIDEO: Spúšťame novú literárnu rubriku Slovom proti vírusom

Knižnica Juraja Fándlyho, podobne ako počas jarných obmedzení kultúrnych podujatí, pripravila, nie len pre svojich pre... pozrieť video

Facebook

TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka spoločnosti WebHouse, s.r.o.
Copyright © 2010-2020 WebHouse, s. r. o. Všetky práva vyhradené
Právne informácie | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty

Pocitadlo.sk

Mazda elektricka

reklama