Z černošiek jej stoja chlpy

RELAX - Rozhovory | 4.11.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Ešte na gymnáziu rozbehli spolu s Jakubom Nvotom a Kamilom Žiškom Trnavské túlavé divadlo. Javisko učarovalo Jane Ružičkovej (36) na sedem rokov. Stále ju to však ťahalo k spevu a k hudobnému žánru blues.

Jana Ružičková spieva najradšej dvojročnému synčekovi a takmer dvojmesačnej dcére.

Ako dvadsaťdvaročná získala ocenenie objav roka od Slovenskej bluesovej spoločnosti. Charizmatická Trnavčanka účinkovala v niekoľkých skupinách, dnes je na čele blues-rockovej skupiny Cross the Line. Najradšej však spieva svojim dvom malým deťom.

Keď som si pozerala vašu webovú stránku, posledné novinky na nej boli spred pár rokov...
- Stránka nebola už dlhšie aktualizovaná, lebo ten, kto ju robí, je dlhodobo zahraničí. Keďže sa mi pre dvomi mesiacmi narodila dcérka, mala som prestávku, ale už opäť hráme. Napríklad zajtra vystupujeme v Hlohovci.
Čo máte nové v hudobnej oblasti?
- Veľmi ma potešilo, že Slovenská bluesová spoločnosť po dlhom čase vydala kompilačné CD, na ktorom je päť slovenských kapiel. Okrem nás je tam z Trnavy ešte Kŕdeľ divých Adamov. A tiež ma teší, že sa nám do kapely konečne podarilo zohnať klávesáka. Hráme po kluboch, v komornejšej zostave na vernisážach a chceli by sme opäť hrať na festivaloch na Slovensku a v Česku. I keď veľa ich nie je, pretože blues je okrajový žáner.
Prečo ste si vybrali práve blues?
- Prišlo to samo. Odmalička som počúvala strašne veľa muziky. Doma stále hralo rádio, púšťali sme si platne. Prešla som si érou Beatles, Rolling Stones, Elvisa Presleyho, gospelu... Blues som prvýkrát počula na Dobrofeste a hneď ma očaril. Cítim ho, je to vo mne. Spievať som však začala až na vysokej škole.
Čo ste študovali?
- Zootechniku. :) Viem, je to niečo úplne iné, ale náš odbor bol veľmi všestranný, spolužiaci robia všeličo možné.
Vráťme sa k bluesu. Nie je to nespravodlivé, že aj keď je niekto v tomto žánri naozaj dobrý, široká verejnosť ho nepozná?
- My to nerobíme preto, aby nás ľudia poznali, to by sme robili niečo iné. Hudba nás baví. Popritom máme každý svoje zamestnanie. Na Slovensku určite tá scéna nie je taká, aby sa tým dalo živiť. Na druhej strane je úžasné, keď prídeme niekam do klubu, kde nás ľudia ani nepoznajú, a po koncerte prídu za nami s tým, že to bolo super.
Akú máte prácu okrem toho, že teraz ste matkou na plný úväzok?
- Robím v banke. K bluesu sa to príliš nehodí, je to rebelantský hudobný štýl. Pôvodne je to muzika amerických černochov, ktorí sa tak búrili proti otroctvu.
Proti čomu sa búrite vy?
- Proti tomu, čo ma aktuálne trápi. Muzika mi strašne pomáha, vykričím sa, a potom som pokojná. Hudbou si ventilujem niečo, čo mi v práci chýba. Naša hudba je tvrdšia a má väčší drajv. Zatiaľ hráme len prevzaté veci, nie je ľahké robiť vlastnú tvorbu. Asi najťažšie je zohnať dobré texty, ktoré sú pri bluese dôležité.
Blues je černošská hudba, ale váš hlas tiež znie ako černošský.
- Už mi to niekto povedal. Ja osobne si to nemyslím. Keď počujem spievať černošky, až mi stoja chlpy na rukách, to sú úžasné hlasiská, neporovnávala by som sa s nimi.
Spievate aj deťom?
- Áno, maličká to ešte neocení, ale starší syn áno. Je vidieť, že má vzťah k muzike. Keď som ho čakala, nahrávali sme v štúdiu demo a skoro do pôrodu som koncertovala.
Dlho ste hrávali divadlo a venovali ste sa dokonca aj pantomíme. Je ťažká?
- Je to o tom, či to človeka baví. Pantomímu som sa učila na kurzoch v Brna. Veľmi ma to chytilo. Úžasné na tom bolo, že tam chodili sluchovo postihnuté deti z Kremnice. Úplne normálne sme tam s nimi fungovali, vôbec nám nedošlo, že by boli iné.
Ste rodená Trnavčanka, žijete tu. Ako vnímate kultúrne prostredie v meste? Je to dobré, alebo slabé?
- Asi skôr slabota. Teraz je taká konzumná doba, ľudia sú unavení, v práci ich stále niekto deptá. Prídu domov a už nemajú chuť na nič, radšej si len tak ľahnú pred telku, ako by išli niekam na kultúru. Radšej vyhodia peniaze za 3D kino, ako za živú kapelu. A keď nechodia ľudia, nie je ani toľko príležitostí na hranie. Ale závisí to od množstva vecí.
Je to celoslovenský problém?
- Určite. Po vysokej škole sme boli s prvou kapelou The Dorm Blues, ktorá vznikla na internáte, v Belgicku. Každý večer hrala živá hudba vo viacerých baroch a ľudia na ňu chodili. Nemuseli kapelu ani poznať. Tam už možno prekonali vrcholné obdobie konzumnosti.
Dnes existuje množstvo súťaží, či už speváckych alebo talentových, a dá sa pomocou nich presadiť alebo aspoň zviditeľniť. Neskúšali ste to?
- Nie, vekovo už som väčšinou za zenitom týchto súťaží. Navyše, je to len o komercii. Toto nie je cesta, ktorou by som sa chcela uberať. V živote sa držím skôr pri zemi.
Nikdy ste neurobili nič bláznivé?
- Možno trošku bláznivá bola moja svadba. Zobrali sme sa s manželom na odľahlých Cookových ostrovoch. Boli sme len štyria, my plus švagrovci, ktorí to využili a vzali sa tam tiež.