Odišla znalkyňa starých Trnavčanov a Trnavy Edita Laiferová

RELAX - Tí sú naši | 22.12.2025, 09.06, prispievatelia

Trnava má svoje tváre, ktoré zrovna nemusia byť pravidelne na prvých stránkach novín, píšu však príbeh mesta. Jedna z takých nedávno odišla.

Edita Laiferová. Foto: archív Martina Jurča

reklama

Na novom trnavskom cintoríne na Ulici Terézie Vansovej sa Trnavčania rozlúčili s nenápadnou, no o to významnejšou Trnavčankou Editou Laiferovou (27. máj 1934 – 13. december 2025).

Mnohí ju poznali ako zdravotnú sestru a pracovníčku v zdravotníctve, neskôr ako majiteľku obchodu s drobným tovarom v obchodnom dome v centre mesta.

Popritom však bola významnou trnavskou pamätníčkou, znalkyňou histórie obyčajných Trnavčanov žijúcich v starom meste.

Život na Športovej ulici

Edita Laiferová poznala Trnavčanov a Trnavčania poznali ju. Vyrastala pri štadióne na Športovej ulici.

„Bola to krátka ulička, takže sme sa všetci poznali. Moje detstvo, to bolo prakticky výlučne v chlapčenskej spoločnosti. No moja susedka bola Soňa Valentová, aj Kamila Demusová (Vaculíková), ktorá bola riaditeľkou hudobnej školy a jej manžel bol profesorom na trnavskej priemyslovke,“ spomínala pred rokmi Edita Laiferová.

„Bola to taká položidovská ulica, takže sme najmä ako deti za slovenského štátu veľmi citlivo vnímali transporty Židov do koncentračných táborov. Trnava bola mestom s aktívnymi ľudákmi a gardistami, a mnohí robili v tejto oblasti aj nadprácu. Počas troch dní odišlo do koncentračného tábora z našej ulice desať židovských detí. Zostali sme zo dňa na deň bez kamarátov. Napríklad Soňa Valentová mala dve sestry, ktoré boli moje dve kamarátky. Jedna bola Olinka a druhá Vierka. Keď Soničkini rodičia počuli, čo sa deje, chceli ich uchrániť tým, že ich dali prekrstiť na evanjelikov a ukryli v sirotinci v Modre. No jeden trnavský policajt, ktorého meno si ešte podnes pamätám, ich udal, a tieto deti išli do koncentráku. Po rokoch som sa stretla s ďalšími očitými svedkami tejto udalosti. Bola som v Bojniciach v kúpeľoch, kde som sa stretávala s manželským párom z Izraela. Rozprávala som im túto svoju životnú príhodu a pánovi sa rozkotúľali slzy po tvári. Som myslela, že som niečo nevhodné povedala. No on mi hovorí: Bol som pri tej udalosti v modranskom sirotinci, no mal som to šťastie, že ma slovenskí gardisti nezobrali.“

Po celý život bola Edita Laiferová bola v najužšom kontakte s rovesníkmi, ktorí žili na Športovej ulici. Aj keď Soňa Valentová svoju profesionálnu kariéru zažívala v Bratislave, do Trnavy sa rada vracala, a bola v kontakte aj s Editou.

„Pamätám sa, že Soničkini rodičia sa vtedy volali Wertheimerovci. Počas najhoršieho obdobia slovákštátovských deportácií sa zhruba tri roky spolu s dvomi manželskými pármi schovávali v hrobke na evanjelickom cintoríne. Vychádzali len v noci, keď im hrobár nosil jedlo,“ hovorila.

Editin manžel Jaroslav Laifer.

Inštrumentárkou pri dôležitých výkonoch

Prišiel začiatok rokov päťdesiatych a pre Editu to znamenalo stretnutie s neskorším manželom Jaroslavom. Vtedy už pracovala v trnavskej nemocnici ako operačná inštrumentárka, neskôr až do dôchodku bola asistentkou na anesteziologicko-resuscitačnom oddelení.

S úctou do konca života spomínala na lekárov, s ktorými mala možnosť pracovať. Napríklad docent Andrej Kukura, lekárky Terézia Litomerická, Darina Nábělková, Anna Danajová a ďalší.

„V roku 1954 docent Kukura úspešne operoval v Trnave hlavu jednej mladej pacientke. Bol to na tú dobu unikát, a dnes sa to robí bežne. Vtedy sme nemali ani potrebné technické vybavenie a podmienky pre takúto špecializované operáciu,“ hovorila Edita Laiferová a pripomínala, že bolo pre ňu cťou, že si ju docent Kukura vybral, aby inštrumentovala pri takomto zákroku, a keďže ešte nemali ani pooperačné izby, strávila s pacientkou po tomto výkone celú noc.

Edita Laiferová bola v tom čase prvou civilnou inštrumentárkou, keďže v trnavskej nemocnici do augusta 1955 pracovali len rádové sestry. 

Edita Laiferová s manželom Jaroslavom a prvým synom Milošom.

Stretnutie so skladateľom Jaroslavom Laiferom

V spomínanom čase prichádza k stretnutiu so skladateľom, dirigentom a kapelníkom Jaroslavom Laiferom.

„Jeho otec dostal prácu v trnavskom Figare, a tak sa presťahovali do nášho mesta. Jaroslav potom dochádzal do Bratislavy na štúdiá a neskôr aj do práce. Keď sme sa zoznámili, bol ešte medik. Spoznali sme sa veľkom nemocničnom plese v trnavskom Kovosmalte. Jaroslav tam hral v orchestri Jána Siváčka,“ hovorila Edita Laiferová.

Ich známosť pretrvala tri roky a v poslednom ročníku sa rozhodli, že sa zoberú. Hrozilo totiž, že Jaroslav dostane umiestnenku na východ republiky.

Svadba bola v januári 1955 v Dóme sv. Mikuláša a na jar toho istého roka Jaroslav promoval.

„Vtedy sa už naplno venoval hudbe. Celé noci písal. Vtedy ešte neboli notové papiere ako dnes. Dokonca mu ich musela linajkovať. Inak, na klavíri som hrala aj ja. No keď prišiel do našej rodiny, odvtedy som nehrala, pretože on hral nádherne a mala som z toho komplexy. Mnohé skladby vznikli u nás doma – napríklad Malé medvieďa alebo Svadobná kytica. Najmä tú pieseň si pamätám, pretože mi ju Jaroslav venoval. Mali sme z nej citát aj na svadobnom oznámení. Text napísal manželov priateľ zo známej trnavskej rodiny Forischovcov, a to Michal Forisch. S Jaroslavom sa stretli v Thalmeineri a tam vznikol text Svadobnej kytice. Text tejto piesne si pamätám dodnes,“ spomínala pred rozhlasovým mikrofónom pred rokmi Edita Laiferová.

Manželské radosti i prekvapenia

Mladí manželia Laiferovci bývali na Športovej ulici. Každý deň Jaroslav cestoval vlakom, neskôr autom do Bratislavy. Ešte v tom roku sa im narodil syn Jaroslav a po piatich rokoch (v r. 1960) druhý syn Miloš.

„Boli sme priateľmi so speváckou dvojicou – manželmi Markovcami, takže bolo jasné, že Miloš sa bude volať po Milošovi Markovi,“ hovorila Edita Laiferová.

Žiaľ, roky nášho spoločného života sa mu ešte skrátili vojenčinou, na ktorú musel nastúpiť po skončení vysokej školy. Jaroslav bol mimoriadne úspešný a práce v Bratislave mu pribúdalo. Prišiel jún 1964 a Jaroslav odišiel do Bratislavy definitívne.

„Odišiel na nahrávanie a viac sa nevrátil. Odvtedy nekomunikoval s rodinou, ani s deťmi,“ spomínala Edita Laiferová.

Jaroslav Laifer si našiel novú partnerku v Bratislave. Napriek tomu Edita stále skladala čriepky z jeho úspešného života. Odkladala si novinové články, bulletiny z programov, fotografie.

„Veď bol otcom mojich detí. Bol pozorným mužom, vynikajúcim hudobníkom,“ hovorí Edita a dodáva: „Posledný obrázok svojej rodiny, ktorý mal možnosť vidieť, to bolo krátko pred jeho štyridsiatkou. Na jeho narodeniny v januári 1970 sme mu poslali veľkú fotografiu, na ktorej boli dvaja jeho synovia. Zakrátko zomrel.“

Jaroslav po odchode z Trnavy prestal komunikovať aj so svojimi priateľmi a jeho celý jeho život sa preniesol do Bratislavy a neskôr aj do Prahy.

Azda s výnimkou tých, čo pracovali v hlavnom meste bol napríklad hudobný skladateľ a trnavský rodák Karol Elbert. 

Fotografia s autorom textu v obchodíku Edity Laiferovej.

Nevzdávala sa

Edita sa napriek všetkým životným peripetiám nevzdávala a intenzívne sa vďaka priateľom a známym venovala výchove svojich synov, neskôr sa dočkala aj vnúčat a z ich úspechov sa mimoriadne tešila.

V trnavskej nemocnici stmeľovala kolektív, zaujímala sa o históriu Trnavy a jej osobnosti. A aký bol ďalší osud jeho detí?

„Moje deti by možno mali hudobné nadanie. No zanevreli na hudbu, a aj keď sme na našej ulici mali hudobnú školu. Starší syn sa začas trochu hudbe venoval, študoval na Vysokej škole dopravnej v Žiline, a tam robil hudobné produkcie. V súčasnosti sa starší Jaroslav venuje športu, presnejšie povedané hokeju. Bol prezidentom Dukly Trenčín, generálnym manažérom ŠHK 37 Piešťany. Mladší Miloš je lekár a venuje sa farmácii,“ spomínala Edita Laiferová, ktorá si po odchode do dôchodku splnila svoj dávny sen – mať svoj obchod s orientálnym a darčekovým tovarom.

Darilo sa jej to a prevádzkovala ho do vysokého veku. Obchodných partnerov mala dokonca aj v Indii, priamo z Dili.

Jej obchodík na treťom pochodí v obchodnom dome v centre mesta bol takým nepísaným klubom starých Trnavčanov, kde sa toho dalo veľa zaujímavého dozvedieť. Edita Laiferová vydržala v tomto súkolí až do svojej deväťdesiatky. 

text: MARTIN JURČO

foto: autor a archív