Posledná sezóna? Tomáš Biskorovajný verí, že Angels môžu vrátiť titul do Trnavy

ŠPORT - Bejzbal | 30.12.2025, 13.05, Ján Král

Trnavský bejzbalový klub Angels Trnava vychoval mnohých kvalitných hráčov a reprezentantov Slovenska. Medzi popredných bejzbalistov, ktorí sú dodnes aktívni, patrí Tomáš Biskorovajný. Tridsaťosemročný rodák z Trnavy žije už niekoľko rokov v Chtelnici, na trnavské ihriská ho to však stále láka. Verí, že v novej sezóne môže s klubom zažiť krásne časy.

Tomáš Biskorovajný v reprezentačnom drese v zápase proti Bielorusku, ktorý sa hral v Trnave. Foto: Ján Král

Keď ste v 90-tych rokoch začínali s bejzbalom, internet bol ešte v plienkach, ľudia nemali taký prístup k informáciám ako dnes, keď si človek cez aplikáciu pozrie zostrihy z americkej Major League Baseball. Čím vás vtedy bejzbal opantal?
- Hrávali sme bejzbal na sídlisku – s palicou a tenisovou loptičkou. Popri hokejbale, futbale a iných aktivitách sme o tom športe vedeli a bavilo nás to. V družine na základnej škole sme mali možnosť vyskúšať si T-ball. Krúžok viedol Marián Čočo Krásny, trénerská legenda mládežníckych kategórií na Slovensku i v Českej republike.

Mal som 9 rokov, keď sme so spolužiakmi začali hrávať za Angels. Boli sme štyria, piati spolužiaci, ktorí sme hrávali, ten šport držal partiu pokope.

Mali sme aj výborných trénerov, ktorí nás motivovali. Formovali nás osobnosti ako spomínaný Marián „Čočo“ Krásny či Ronald Kupka alebo Juraj Čordáš. Atmosféra okolo klubu bola veľmi pozitívna, možnosť cestovať na zahraničné turnaje mi umožnili už mladom veku vidieť značnú časť Európy.

reklama

Ako dôležité je podľa vás začať s bejzbalom vo veku do desať rokov? Môže vyrásť kvalitný bejzbalista, aj keď sa športu začne venovať povedzme až ako 15-ročný?
- Šikovný hráč môže začať aj neskôr, myslím si ale, že osem – deväť rokov je ideálny čas na začiatok. Vtedy už deti dokážu hru navnímať a technicky napredovať.

Nie ste jediný z bejzbalistov, ktorý sa veľmi pozitívne vyjadruje o vplyve trénera Krásneho. Čím si podľa vás vydobyl silnú trénerskú pozíciu na Slovensku a teraz už aj v Českej republike?
- Čočo má veľmi špecifický prístup k hre i trénovaniu, niekto by možno povedal, že ho človek za trénerský štýl buď miluje, alebo nenávidí. Hráča učí hrať pod tlakom už na tréningu. Bejzbal miluje celým srdcom a vie tým strhnúť aj ostatných, hlavne deti. Už v útlom veku u detí buduje lásku k športu.

Šprint medzi métami v extraligovom zápase za Angels. Foto: Ján Král

Spomeniete si na váš debut v A-tíme Angels?
- Mal som 16 rokov, keď som debutoval za mužov v slovenskej extralige. Priznám sa ale, že na presný zápas si nepamätám. V pamäti mi však zostala kvalifikácia na Pohár európskych majstrov, ktorá sa hrala v Trnave v roku 2003, ktorú som sledoval ako divák. O rok neskôr som už naplno zarezával v A-tíme.

Ak by sme Pohár európskych majstrov (PEM) prirovnali k futbalu, je to niečo ako futbalová Liga majstrov. Aké máte na kvalifikáciu spomienky?
- V tom čase som bol mladý hráč a ešte som nebol pevnou súčasťou A-tímu. Na turnajovú súpisku som sa nedostal, ale pomáhal som s organizáciou – polieval som ihrisko, robil lajny pred zápasmi, upravoval antuku.

Staral som sa o všetko, čo bolo v pozadí fungovania turnaja. Samotné zápasy som sledoval z tribúny so zatajeným dychom. Musím sa priznať, že som to vtedy prežíval s veľkým rešpektom. Bol to najikonickejší turnaj, aký sa kedy v Trnave – a dovolím si povedať, že aj na Slovensku – hral.

Zároveň ide dodnes o jediný prípad, keď slovenský klub postúpil na úplne najvyššiu európsku úroveň. Rok nato sme hrali v Taliansku, v San Maríne a Rimini, proti absolútnej európskej špičke, už prakticky proti profesionálom.

To bol turnaj, na ktorom som už aj ja nastúpil ako hráč. Moja najstaršia živá spomienka na fungovanie v mužskom A-tíme sa viaže na tento turnaj v roku 2004.

Rok 2004. Muži Angels Trnava na PEM v Taliansku. Na trnavskej súpiske boli (bez priradenia mien k foto) Marián Čočo Krásny, Viktor Durkáč, Juraj Čordáš, Vladimír Daniš, Maroš Jančovič, Juraj Jančovič, Maroš Pavlík, Marcel Nagy, Martin Behul, Marek Pavelek, Peter Trebichalský, Ronald Kupka, Tomáš Biskorovajný (v spodnom rade štvrtý zľava), Marián Jablonka, Peter Beneš, Igor Jankovič a piati Američania. Foto: archív Angels

Mali ste v tom čase medzi trnavskými hráčmi nejaký vzor? Niekoho, kto vás inšpiroval?
- V rámci juniorskej kategórie bol mojím trénerom Juraj Čordáš, jeho prístup k bejzbalu sa mi veľmi páčil. Bol to hráč, ktorý si všetko poctivo vydrel, makal na sebe a počas kvalifikácie a na samotnom turnaji bol veľkou oporou tímu. Hrával v zadnom poli, podobne ako ja.

Pamätám si prakticky celú zostavu trnavského mančaftu z trnavskej kvalifikácie PEM a všetci tí chalani boli pre mňa veľkou inšpiráciou. V základnej zostave boli hráči ako Maroš Jančovič, Ronald Kupka, Peter Trebichalský, Marek Pavelek, Lukáš Sliž, Ján Jablonka, Marcel Nagy či Američan Ben Regan.

Väčšina hráčov boli trnavskí odchovanci. Na zápasoch sa zišla výborná divácka kulisa. Išlo o veľký turnaj, jediná škoda, že som bol ešte primladý, aby som hral.

Homerun v minuloročnom ligovom finále na ihrisku Apolla. Foto: Pavol Teslík

Ako ste prežívali váš prvý titul s Angels?
- Prvýkrát som bol pri mužskom titule síce už v roku 2003, no vtedy som sa na tom podieľal len minimálne, viac-menej ako náhradník. No pri majstrovskom titule z roku 2005 som bol už pevnou súčasťou A-tímu a vo finálovej sérii sa mi mimoriadne darilo.

Odpálil som tri homeruny, v prvom zápase finálovej série dokonca dva po sebe. Bol som tretí pálkar v line-upe, čo bola veľká zodpovednosť a zároveň pocta, nakoľko takto zvyknú tréneri nasadzovať najlepších pálkarov v tíme.

Z prvého nástupu som odpálil homerun, v ďalšom nástupe ma nadhadzovač trafil a v ďalšom som dal opäť homerun. Bol to prvý titul, kedy som cítil, že som k nemu výrazne prispel.

Oslavy boli tiež legendárne, vtedy sme ešte mali klubík na Prednádraží. Radšej nepôjdem do detailov, ale musím povedať, že ako partia sme si to poriadne užili.

Po poslednom súťažnom zápase na pôvodonom ihrisku na Prednádraží. O titul sa v roku 2012 postarali - horný rad zľava: Juraj Čordáš, Igor Jankovič, Peter Cuninka, Ondrej Mikuš, Tibor Omasta, Martin Richter, Chris Michals, Maroš Pavlík, Jakub Kollár, Scott Balcer, Marek Červený, David Uhnavý, Marek Pavelek, Maroš Jančovič. V dolnom rade zľava: Tomáš Híreš, Martin Kollár, Adam Vlček, Samuel Halgoš, Martin Lopušný, Jakub Okasa, Martin Lettler, Patrik Kovačocy, Lukáš Fitoš, Richard Čurila a Tomáš Biskorovajný. Foto: archív Angels

Snom asi každého bezjbalistu je hrať v Amerike v Major League Baseball, čo sa zatiaľ ale Slovákom nedarí. Tiež ste týmto cieľom žili?
- Tento sen som živil do svojich 19 – 20 rokov. V roku 2005 som sa dostal do MLB campu v talianskej Tirrenii ako jediný Slovák. Bolo tam 50 najtalentovanejších hráčov z celej Európy, dokonca aj z Afriky.

Viem, že zopár skautov ma sledovalo, ale nebol som dostatočne vzrastovo a silovo pripravený, i preto asi neprišlo k podpisu profesionálnej zmluvy, ale beriem to ako jeden z najväčších úspechov mojej kariéry.

Tri týždne s hráčmi z celej Európy mi dali strašne veľa, hráčsky aj mentálne. Nadobudol som mnohé kontakty. Vrátil som sa vo veľmi dobrej forme a pomohlo mi to aj v spomínanom finále k výkonom, ktoré som podal.

Tomáš Biskorovajný na MLB kempe v roku 2002. Foto: archív TB

Neskôr ste za bejzbalom odišli do Brna. Ako hodnotíte toto obdobie?
- Aj vďaka môjmu dlhoročnému spoluhráčovi Janovi Jablonkovi, ktorý tiež pôsobil v Českej republike, si ma všimol súčasný úspešný kouč českej mužskej reprezentácie Pavel Chadim, ktorý zaznamenal najväčšie úspechy českej reprezentácie.

Vyhliadol si ma počas majstrovstiev Európy do 21 rokov, keď bol koučom českej U21-ky. Bol som sa ešte ukázať na tréningu a prejavili o mňa záujem. Chcel som si vyskúšať bejzbal v Čechách, kde bol už vtedy tento šport úplne inde – z pohľadu infraštruktúry, členskej základne, kvality ligy...

Mal som pocit, že mládežnícky bejzbal sa tam hral snáď v každej tretej dedine. Azda každý tím mal v kádri dvoch – troch "importov", najmä Američanov, ktorí ligu výrazne posúvali dopredu.

Na Slovensku som to cítil tak, že som v tom čase dosiahol strop a chcel som sa posunúť dopredu. V klube Express Brno som pôsobil v rokoch 2008 – 2010 a v roku 2009 sme získali bronz v extralige. Len tesne sme pritom nepostúpili do finále.

V Brne som žil, pracoval som vo firme jedného zo sponzorov, kde mi umožňovali popri zamestnaní absolvovať všetky tréningy a zápasy.

Angels získali slovenský titul naposledy v roku 2013, vtedy sa oň postarala táto zostava: Horný rad zľava: Tomáš Híreš, Martin Richter, Šimon Uhnavý, Peter Škodáček, Marek Červený, Dávid Uhnavý, Tibor Omasta, Marek Pavelek, Martin Lettler, Peter Cuninka, Ondrej Mikuš, Tomáš Biskorovajný. Dolny rad zľava: Dominik Hornáček, Martin Marhavý, Igor Jankovič, Martin Čapkovič, Patrik Kovačocy, Adam Zverbík, Martin Lopušný, Samuel Halgoš, Jakub Okasa. Foto: archív Angels

Čo rozhodlo pre váš návrat na Slovensko?
- Ťahalo ma to späť, chcel som doštudovať, mal som tu priateľku, moju dnešnú manželku Peťku. Zároveň som sa chcel vrátiť do Angels ako lepší hráč a pomôcť klubu ďalej rásť. Môj pôvodný plán bol ísť do Brna na pár rokov a vrátiť sa naspäť, neplánoval som napodobniť príbehy ľudí, ktorí odišli do cudziny a už tam zostali.

Vrátili ste sa do Trnavy, pomohli ste klubu k zisku titulu, nasledovalo však ťažké obdobie - strata ihriska, ktoré ste mali v areáli Materiálovo-technologickej fakulty. Klub tam mal krásne vybudovaný areál, ktorý ale musel opustiť, pretože vtedajšie vedenie fakulty sa rozhodlo pre výstavbu. Mesto podalo pomocnú ruku, umožnilo klubu vybudovať nový areál na Cukrovej ulici, čo sa však nedalo zo dňa na deň. To muselo byť poriadne ťažké...
- Pamätám si dokonca aj na posledný aut, ktorý som na starom ihrisku zahral. Vo finále proti Apollu som hral na centrovi, letel na mňa plytší odpal, rybičkou som chytil loptu a tým sa ukončila finálová séria, ale aj éra Angels na Prednádraží.

Bol to pre mňa krásny a zároveň smutný moment, na ktorý asi nikdy nezabudnem. V hľadisku bola kopa mojich známych, ale aj bývalých hráčov Angels.

Na ďalší rok som sa stal hrajúcim trénerom Angels, avšak v tom období sme niekoľko rokov fungovali bez domovského ihriska, na domáce stretnutia sme cestovali do Topolčian. Bolo to naozaj náročné obdobie – pre mňa ako hrajúceho trénera dvojnásobne.

Nebolo jednoduché trénovať a motivovať hráčov, vrátane seba, v provizórnych podmienkach. Útočisko nám vtedy poskytlo Športové gymnázium Jozefa Herdu.

V prvom roku bez ihriska sa nám ešte podarilo získať titul, možno to bola akási zotrvačnosť a výkonnosť spred roka. V sezónach 2013, 2014, 2015 a časť 2016 sme zostali bez ihriska, oficiálne sme novú plochu na Cukrovej ulici otvorili v marci 2017, pravda, niekoľko zápasov sme odohrali už predtým.

Slajd na druhú métu v drese reprezentácie. Foto: Ján Král

Od roku 2013 Angels nezískali majstrovský titul, hoci dovtedy boli slovenským suverénom. Strata ihriska bola zrejme veľkým úderom nielen čo sa týka zázemia, ale aj po športovej stránke.
- Patrím ku generácii, ktorá budovala prvé aj druhé ihrisko. Na prvom som ešte ako chlapec robil pomocné práce, pamätám si betónovanie striedačiek, neskôr som zváral palkársky tunel, rozcvičovacie plochy pre nadhadzovačov.

Pamätám si aj začiatky ako sme čistili areál pre nové ihrisko, rozoberali staré unimobunky... Potom aj následné kroky. V Trnavskom hlase ste ma potom zachytili, ako osádzam domácu métu na novom ihrisku.

Kus roboty na vybudovaní starého i nového stánku pre Angels odviedli hráči, tréneri i rodičia. Menovať by som mohol mnohých ľudí, ale nechcem na nikoho zabudnúť. Vyzdvihnúť však musím manažéra klubu Romana Holekšího, ktorý je nezmarom a výrazne dopomohol k tomu, aby sa areál dostal do súčasnej podoby. Tri klobúky by som pred ním sňal za jeho robotu...

Ihrisko na Prednádraží bolo najlepšie na Slovensku, to terajšie nám ale môžu závidieť aj profesionálni hráči zo zahraničia. Chýba nám hádam už len osvetlenie pre večerné zápasy a kryté palkárske haly. Máme však skvelé zázemie.

Súčasný areál má profesionálne parametre – štyri pálkarské tunely, tri pre nadhadzovačov, šatne s priamym vstupom na ihrisko.

Klub ťažké obdobie zvládol aj preto, že ho tvorí silná komunita hráčov, trénerov a rodičov. Už viacerým klubom sa stalo, že prišli o ihrisko a následne zanikli. My sme na prvom ihrisku vychytali muchy, na druhom sme to vyšperkovali.

Mládežnícky tréner Angels a nadhadzovač A-tímu Marek Červený s manažérom Romanom Holekšim počas výstavby areálu Angels. Foto: Ján Král

Ako vidíte budúcnosť Angels?
- Určite optimisticky. Dorastá nám silná generácia odchovancov, makajú na sebe, máme výborné podmienky na tréning aj v zime. Trénujeme i v telocvični, máme možnosti krytých hál pre tréningy odpalov.

Šušká sa aj o posilách, klub možno siahne po kvalitnom hráčovi zo zámoria. Verím, že titul sa môže do Trnavy opäť vrátiť. Mám pocit, že by sa to v novej sezóne mohlo podariť.

Ešte zostáva veriť, že bejzbal na Slovensku bude napredovať aj v iných mestách, nie len v Trnave. 

V júni Angels zorganizujú aj Baseball Federations Cup. Na čo sa môžu fanúšikovia tešiť?
- Pôjde o kvalitne obsadený turnaj, na ktorom sa zúčastnia majstri a vicemajstri krajín Európy. Z pohľadu hierarchie ide o tretiu najprestížnejšiu medzinárodnú súťaž v Európe.

Ľudia uvidia kvalitný bejzbal, tímy budú mať vo svojich kádroch aj hráčov zo severnej aj latinskej Ameriky. V našich končinách to bude po dlhšom čase opäť veľmi kvalitne obsadené podujatie.

Stoja pred nami dva jasné ciele na najbližšiu sezónu. Prvým je pokúsiť sa vrátiť ligový titul späť do Trnavy a druhým je snaha zabojovať o víťazstvo vo Federation Cupe. Robíme pre to maximum.

Ako som už spomínal, chalani poctivo makajú – či už po bejzbalovej stránke, alebo fyzicky. Pripravujeme sa zodpovedne a osobne sa na tú sezónu veľmi teším. Pre mňa ako aktívneho hráča bude pravdepodobne posledná.

V extraligovom zápase počas šprintu na prvú métu. Foto: Ján Král

Môže niečo zvrátiť vaše nastavenie odohrať poslednú sezónu?
- Momentálne som nastavený takto. Letné víkendy už chcem tráviť s rodinou, maximálne na Agátkinich zápasoch. Cítim, že už je čas. Aj tak som asi najdlhšie pôsobia hráči v trnavskom bejzbale. Väčšina mojich súčasných spoluhráčov ani nebola na svete, keď som vyhral s Angels prvý titul. Výkonnostne by som na to síce mal, ale ako hovorím, energiu už chcem venovať najbližším.

Čo bolo vo vašej kariére pre vás top na klubovej a reprezentačnej úrovni?
- Ak rátam aj mládežnícke kategórie, odohral som zatiaľ rovných 30 sezón. Na klubovej úrovni bol top moment účasť na už spomínanom Pohári Európskych majstrov v San Maríne. 

S reprezentáciou som zažil veľa kvalifikačných turnajov, ale pamätný zostane ten z roku 2021, keď sme pred domácim publikom vybojovali historický postup na ME v Turíne.

Keďže ešte doznievala pandémia, okrem zápasov sme bohužiaľ museli byť zavretí na hoteli a neužili sme si šampionát tak, ako by sme chceli.

---

Finálový zápas zo spomínanej postupovej kvalifikácie Slovenska proti Írsku v roku 2021 si môžete pozrieť TU.

---

Agáta Biskorovajná počas zápasu prípravky Panthers Trnava. Foto: Ján Král

V rodinnej tradícii pokračuje vaša dcéra Agáta, ktorá hrá za softbalový klub Panthers Trnava. Ako to prežívate?
- Panthers je síce softbalový klub, ale v tomto veku hrajú dievčatá a chlapci spoločne v jednej kategórii proti sebe podľa mládežníckych bejzbalových pravidiel. Nenútim ju do ničoho, dôležité je, že ju šport baví. Zatiaľ je to o hre a radosti, uvidíme, kam sa to posunie. Potenciál v nej vidím a mám z nej veľkú radosť. Mladšia dcérka Grétka je ešte veľmi malá, už však tiež skúša chytať bejzbalovú loptu do rúk.

Uvažujete postupne aj nad prechodom k trénerstvu?
- Určite áno, v minulosti som už pôsobil pri mládeži a ak sa dcéra bude chcieť venovať bejzbalu či softbalu i naďalej, ponúknem klubu svoje skúsenosti. Uvidíme, ako sa to všetko vyvinie. Ak bude záujem, určite nezostanem iba na tribúne ako divák, ale pomôžem tam, kde budem užitočnejší.

Ešte tretia méta a bod je na dosah. Tomáš Biskorovajný v reprezentačnom drese Slovenska ide pre bod. Foto: Ján Král

Žiaci Angels v roku 1999, Tomáš Biskorovajný štvrtý zľava v hornom rade. Foto: archív Angels

Kadeti majstri SR 2002. Tomáš Biskorovajný štvrtý zprava v hornom rade. Foto: archív Angels

Víťazný tím kvalifikácie PEM v Trnave v roku 2003 - horný rad zľava: Marián Krásny, Samuel Vlček, Marek Pavelek, Vladimír Daniš, Maroš Jančovič, Nate Ranzella, Benjamin Regan, Tomáš Horváth, Marián Jablonka, James Siple, Dolný rad zľava: Peter Trebichalský, Tomáš Brezovský, Róbert Horváth, Lukáš Slíź, Peter Beneš, Ján Bohunický, Ronald Kupka, Ján Jablonka, Igor Jankovič. Foto: archív Angels

Súčasny tím Angels - víťaz kvalifikácie Federations Cup. Foto: archív Angels