Rozhodca Kráľovič musel obetovať aj sestrinu svadbu, s futbalom zažil i bombovú hrozbu

ŠPORT - Futbal - Spartak | 20.1.2026, 11.09, Ján Král

Rozhodcovstvo je veľká obeta a životný štýl, hovorí Peter Kráľovič.

Peter Kráľovič ako Trnavčan nemôže viesť súťažné zápasy Spartaka, v prípravných dueloch býva ale často arbitrom. V lete 2023 viedol priateľský duel s Valenciou pri príležitosti osláv stého výročia založenia trnavského klubu. Foto: Lukáš Grinaj

Finále halového turnaja O pohár predsedu Oblastného futbalového zväzu Trnava malo prestíž aj z pohľadu rozhodcovského obsadenia. Viedol ho arbiter z najvyššej súťaže Peter Kráľovič. Skúsený 42-ročný Trnavčan dlhodobo patrí k slovenskej rozhodcovskej špičke, v najvyššej súťaži figuruje už 19 sezón. Vo vzájomnej debate tak bolo o čom.

Pamätáte si, kedy ste naposledy pískali zápas v oblastnej súťaži?

- Pamätám si na to veľmi dobre. Bolo to asi v roku 2013. Išlo o zápas Hrnčiarovce – Horná Krupá a výsledok bol, ak sa nemýlim, 0:4.

reklama

Aké máte naň spomienky?

- Úprimne, neboli najlepšie. Domáci neboli spokojní s výkonom rozhodcov, objavili sa aj vulgarizmy a práve po tomto zápase som sa rozhodol, že s rozhodovaním v oblasti skončím.

Dovtedy som pravidelne vypomáhal Oblastnému futbalovému zväzu Trnava, nikdy som nezabudol, odkiaľ som vyšiel a kde ma vychovali k rozhodcovskému remeslu. Veľmi rád som chodil na tieto zápasy, veľa som sa tam naučil.

Boli to živé, náročné stretnutia typu Šúrovce – Modranka, ktoré mi dali strašne veľa do budúcnosti. Práve takéto stretnutia by som odporúčal aj dnešnej mladej generácii rozhodcov. Nemali by sa „zašívať“ na čiare.

Najmä mladí rozhodcovia musia chodiť na ťažké stretnutia, aby sa naučili robiť nepopulárne rozhodnutia na hracej ploche, mať guráž a dokázali sa s tým vyrovnať psychicky. Len tak sa dokážu pripraviť na vyššie súťaže – druhú ligu, prvú ligu či slovenské súťaže všeobecne.

Čo je ťažšie? Rozhodovať vyhrotený zápas na dedine alebo v najvyššej súťaži?
- Nepaušalizoval by som to. Futbal je stále rovnaký – hrá sa na dve brány, jedenásť na jedenásť. Každý chce vyhrať, či ide o prvú ligu alebo siedmu. Z tohto pohľadu som zásadný rozdiel necítil. Samozrejme, s vyššu súťažou súvisí väčšia zodpovednosť, väčšia sledovanosť a väčší tlak na správne rozhodnutie, ktoré dokáže akceptovať široká futbalová verejnosť.

Ako hodnotíte svoju aktuálnu sezónu v najvyšších súťažiach?
- Zatiaľ pozitívne, s doterajšou polsezónou môžem byť spokojný. Samozrejme, chlieb sa láme na jar. Predtým než sa liga rozdelí na dve šestky sa odohrajú štyri veľmi náročné kolá.

Zo skúseností viem, že patria medzi najťažšie v celej sezóne. Zodpovedne trénujem, opieram sa o skúsenosti z minulosti a pred zápasmi sa snažím byť maximálne koncentrovaný, aby bol môj výkon čo najlepší.

V januári viedol finále halového turnaja ObFZ Trnava. Foto: Ján Král

Máte aj medzinárodné rozhodcovské skúsenosti. Ktorý štadión alebo zápas bol pre vás najväčším zážitkom?
- Je to ťažké vybrať jeden, ale Wembley je chrám futbalu. Bol som tam dvakrát a vždy to bol obrovský zážitok. Vybral by som zápasy Anglicko – Srbsko v kvalifikácii a tiež stretnutie Manchester United - Galatasaray.

Medzinárodné zápasy sú nesporný zážitok, ale ani tam zrejme nebolo všetko len príjemné...
- Rozhodoval som zápas Ukrajina – Luxembursko. Po stretnutí nám v kabíne oznámili, že počas zápasu bola nahlásená bomba. Nebolo jednoduché to stráviť. Z bezpečnostných dôvodov sme ani nemohli hneď opustiť štadión. Zápas sa vtedy normálne dohral, diváci ani hráči o ničom nevedeli. Nakoniec išlo pravdepodobne o planý poplach.

Oblastnému futbalovému zväzu Trnava vypomáhal aj pri finále Bestrent Cup-u v roku 2022 medzi Hornými Orešanmi a Červeníkom. Vtedy v úlohe delegáta. Foto: Ján Král

Niektoré futbalové pravidlá vyvolávajú kontroverzie. Ako vnímate pravidlo o ruke v pokutovom území, ktoré je veľmi diskutované?
- Je to asi najdiskutovanejšie pravidlo a myslím si, že takým aj zostane. Už aj UEFA dnes dáva rozhodcom väčší rozptyl na posúdenie situácie priamo na ihrisku.

Väčšinou sa akceptuje verdikt rozhodcu z trávnika. Posudzuje sa, či ide ruka k lopte, či je ďaleko od tela, či hráč rozširuje svoje telo a zmenšuje priestor na strelu. Na konečné rozhodnutie má vplyv veľa faktorov. Žiadna situácia s rukou nie je presne rovnaká.

Veľa sa diskutuje aj o zmene posudzovania ofsajdu pomocou VAR-u, keď má byť zvýhodnený útočiaci hráči a nebudú sa už hľadať milimetrové ofsajdy. Ako to vnímate?
- Pred érou VAR-u UEFA odporúčala pri minimálnych, potenciálnych ofsajdoch nechať hru plynúť. Nakoniec z pohľadu asistenta rozhodcu a jeho ľudskym okom nie je ani možné vidieť rýchlosti hry milimetrové ofsajdy.

Myslím si, že sa postupne vraciame k tomu, čo tu fungovalo aj bez VAR-u.  Ľudia chcú vidieť góly. Pre mňa je tiež kruté, keď sa hráči aj fanúšikovia tešia a radosť tisícov ľudí zničí takpovediac milimetrový ofsajd.

Nástup na zápas Spartak Trnava - Valencia. Foto: Lukáš Grinaj

Ako dlho plánujete potiahnuť rozhodcovskú kariéru na najvyššej úrovni?
- Oficiálne môžem pokračovať ešte tri a pol roka. Potom môžem požiadať o predĺženie. Moje vnútorné rozhodnutie je, že chcem pokračovať čo najdlhšie, možno aj tých päť a pol roka.

Pokiaľ mi to dovolí zdravie a budem schopný sa fyzicky pripraviť, prečo nie? Ak by to už nešlo, rád by som sa zapojil ako delegát pozorovateľ a pracoval s mladými rozhodcami.

Ak by prišla zaujímavá ponuka, vedel by som si predstaviť aj prácu vo futbalovom klube a robiť futbal aj z pozície funkcionára, prípadne mentora mladých hráčov.

Také niečo v slovenskom futbale podľa mňa citeľne chýba, aby sme dohliadali na správny rozvoj našich talentov v kritických vývojových obdobiach. Možno sa nám aj preto niektoré strácajú.

Hovorilo sa o vás ako o možnom kandidátovi na post predsedu Oblastného futbalového zväzu Trnava. Napokon ste do súboja s Vladimírom Hrachom aj vzhľadom na vaše priateľské vzťahy nešli. O štyri roky si viete predstaviť, že by ste to skúsili?
- Štyri roky sú dosť dlhý čas. Človek nevie, čo bude za pol roka... Ťažko sa mi k tomu vyjadruje. Nechal by som to, ako moja manželka Evička hovorí, nech to čas vyrieši.

Mám školopovinné deti, syn Alex je podľa môjho názoru talentovaný futbalista, budeme sa snažiť ho, rovnako aj dcéru Sáru, podporovať v ich športových aktivitách.

V hľadisku halového turnaja ObFZ Trnava. Za Petrom Kráľovičom jeho svokor Emanuel Cuninka a manželka Eva. Foto: Ján Král

Aj vy ste aktívne hrávali futbal. Ako vidíte syna? Bude ešte lepší futbalista ako otec?
- Bude mať 13 rokov a hrá za Spartak Trnava v kategórii U13, vedie ho tréner Filip Tomovič. Nastupuje v strede poľa na pozícii šestky, podobne ako Stanislav Lobotka. Má dobrý prehľad v hre, periférne videnie a dokáže dirigovať hru.

Myslím si, že už teraz je lepší, než som bol ja, má aj ofenzívne sklony. Ak bude na sebe tvrdo pracovať, môže to dotiahnuť ďaleko. K tomu bude potrebovať aj povestne šťastie v živote.

Ja som bol obranca. Prešiel som celou mládežníckou sekciou Spartaka Trnava, do klubu ma vybral uznávaný odborník Martin Blažo, končil som pri trénerovi Juraja Jarábkovi v staršom doraste. Neskôr som hral tretiu najvyššiu súťaž v Jaslovských Bohuniciach.

Prečo ste sa nakoniec stali rozhodcom?
- Mojím veľkým snom bolo hrať za A-tím Spartaka, no konkurencia bola obrovská. V áčku boli vtedy hráči ako Ujlaky, Kriss, Kožuch. Z mojej generácie sa dostalo do ligy veľa hráčov.

Spartak mal vtedy výborného športového riaditeľa Stanislava Jarábka, ktorý pomohol implementovať hráčov ako Lietava, Kopúnek, Konečný do mužského futbalu.

Mne sa to nepodarilo, hľadal som cestu, ako zostať pri profesionálnom futbale. Rozhodcovstvo mi to umožnilo a neľutujem.

Futbalovým vzorom Alexa Královiča je Stanislav Lobotka. Foto: archív PK

Vaším svokrom je Emanuel Cuninka, bývalý ligový rozhodca. Rozoberáte s ním v debatách často futbalové témy?
- Môžem si gratulovať k svokrovi, ako je on. Rozoberáme rozhodcovské výkony aj futbalové dianie. Málokto o ňom vie, že bol reprezentant Československa do 19 rokov. Aj jeho pohľad na futbal pomohol k tomu, že syn Alex sa posunul z pozície hrotového útočníka do stredu zálohy.

Aký by mal byť dobrý slovenský rozhodca?
- Mal by byť pokorný, skromný, na ihrisku neviditeľný, s charakterom a zmyslom pre spravodlivosť. A mal by mať veľmi tolerantnú manželku a rodinu, pretože rozhodcovstvo je veľká obeta a životný štýl.

Vyžaduje si zodpovednosť, pracovitosť a schopnosť prispôsobiť tomu celý život. Pre rozhodcovské povinnosti som nebol pri pôrode syna Alexa, na sestrinej svadbe, ani otcovi na šesťdesiatke.

Mrzí ma to, ale keď som si išiel za svojim cieľom, že chcem byť najlepší rozhodca na Slovensku, musel som aj toto obetovať.

Vaša snaha bola odmenená v sezóne 2020/21, keď vás vyhlásili za Rozhodcu roka...
- Rozhodoval som vtedy aj finále pohára Slovan – Žilina. V kariére prirodzene prichádzajú vzostupy aj pády. Toto bolo moje najlepšie obdobie, kde som si aj v kluboch získal rešpekt.

S trofejou pre najlepšieho rozhodcu ligy v sezóne 2020/21. Foto: archív PK

Ako vnímate vývoj slovenskej ligy za éru, čo rozhodujete?
- Páčilo sa mi, keď ligu hrali najmä domáci hráči ako Ujlaky, Bališ, Tittel a pod. Teraz je v tímoch viac cudzincov. Všetko má svoje plusy aj mínusy, prinášajú do ligy niečo iné, ja by som bol za to, aby sme podržali domácich futbalistov a aby sme sa v slovenskom futbale začali venovať podstatne viac mládeži.

Nehovorím to len ako formulku, aj pri synovi vidím, čo futbalu dáva a spoločne ako rodina sa mu musíme prispôsobovať. Keď sa kvetina nezalieva, ako by sa mala, nemôžete čakať, že vyrastie do krásy. To platí pre prístup hráčov, aj pre vzťah klubov k mládeži.