Nikotín Brezina si zapálil aj priamo na ihrisku

ŠPORT - Futbal - Spartak | 11.11.2011, 00.00, Ján Král

Mal skvelú strelu a obrovský cit pre prihrávku. Ako jeden z mála Slovákov figuroval v olympijskom tíme. Kvôli svojej slabosti pre cigarety ho prezývali Nikotín. Kariéru Mariána Brezinu však zabrzdilo zranenie kolena.

Cigarety dodnes neodložil. Foto: Ján Král

reklama

Čo dnes robíte?
- Pracujem ako šofér u pána Gašparíka, rozvážam tovar. Futbalu sa už nevenujem. Donedávna som chodil po dedinách, ale pred troma rokmi mi zistili cukrovku. Navyše, nedá sa to skĺbiť ani s robotou, vstávam skoro ráno, tovar nakladám neraz už o tretej. Spať teda chodím o šiestej večer.
Ľudia si vás pamätajú pod prezývkou Nikotín. Kto vám ju vymyslel?
- To je staré, mám aj novšiu. Hovoria mi Bukso, tú mi vymyslel na vojne Karol Brezík, ale nepamätám si prečo. Nikotín mi hovorili kvôli tomu, že som veľa fajčil. Myslím, že ju zaviedol vtedajší vedúci mužstva pán Hrkel.
Koľko cigariet denne vyfajčíte?
- Dvadsať - tridsať.
Neskúšali ste s tým niekedy skončiť?
- Veru nie. Pamätám si, že raz som si s nebohým masérom Zolvíkom zapálil aj cez polčas na záchode. Ďalší raz sme hrali v Ostrave a začiatok zápasu sa posúval pre veľkú hmlu. Nebolo vidno ani na meter. Tak sme zašli do stredu ihriska a fajčili tam. Nikto nás nevidel. (smeje sa) Napokon sa ale duel aj tak hral až na ďalší deň.
Čo spravili tréneri, keď vás prichytili?
- Ani nehovorte. Platil som pokuty 500 korún takmer každý mesiac. Na vojenčine v Banskej Bystrici som bol na izbe s Kušnírom. Vo dverách sa zrazu objavil tréner Jozef Adamec. Spolubývajúci cigaretu rýchlo schoval, ja som si však trénera nevšimol a fajčil veselo ďalej. Hneď na mieste mi dal pokutu a nakopal ma do zadku.
Navyvádzali ste toho dosť...
- Veru, je na čo spomínať. Na zimnom sústredení v Piešťanoch sme mali chuť túlať sa po nočných uliciach. Anton Malatinský si na celú noc sadol k vchodovým dverám a kontroloval, aby niekto z hráčov neodišiel z hotela. Napokon sme sa dohodli s údržbárom, ktorý bol náš kamarát a utiekli sme cez pivnicu. Tréner vtedy, našťastie, nič nezistil. Ale keď sa niečo prevalilo, vždy nám to spočítal v tréningu. Všeobecne mám pocit, že sme trénovali tvrdšie ako súčasní futbalisti.

V Spartaku patril medzi najkreatívnejších hráčov. Foto: archív mb

reklama

Jozef Adamec o vás vraj povedal, že ste boli po ňom najväčší talent trnavského futbalu. Čo vy na to?
- Počul som o tom. Ale žeby som bol najväčší talent, to asi nie. Vtedy tam bolo plno kvalitných futbalistov. Ako príklad spomeniem mená ako Dian, Opálek či Kramoliš. Možno som mal šťastie, že som začínal s futbalistami ako Kuna, Kozinka, Keketi, Zvarík, od ktorých som sa učil. Rýchlo som futbalovo vyrástol, ale až taký talent ako Adamec som určite nebol. Na neho som nemal.
Na ktorý moment z vašej kariéry si najradšej spomínate?
- Asi na ligový debut. Nastúpil som v Tepliciach pod vedením trénera Valeriána Šveca ako 17-ročný na záverečných tridsať sekúnd. Tuším som sa za ten čas raz dotkol lopty.
Kto z kabíny vám bol najbližší?
- Dobre sme si rozumeli s Jozefom Dianom a Mariánom Kopčanom. A najviac asi s nebohým Vlastom Opálkom. Spolu sme vyrastali v doraste, potom sme boli susedia. Bol to veľmi dobrý chlap! Na spomienkové memoriály organizované na jeho počesť vždy rád zájdem.

Traja kamaráti. Zľava J. Dian, V. Opálek a M. Brezina. Foto: archív mb

V čom boli vaše futbalové roky iné oproti súčasnosti?
- Mám pocit, že sme viac chceli vyhrávať ako súčasná generácia. Bojovali sme, snažili sme sa, aj keď sme možno nemali až také kvalitné mužstvo ako teraz. Vtedy takmer neexistovalo, aby sa kupovali hráči z cudziny. A myslím si, že sme boli aj v strede poľa technickejší ako súčasníci. Či už to bol v strede poľa Laco Kuna, Rudo Kramoliš alebo neskôr ja, dali sme hre myšlienku. Dnešnej Trnave to chýba.
Napreduje slovenský futbal alebo upadá?
- Podľa mňa stojí na jednej úrovni už dlhé roky. Od rozdelenia republiky nám chýba vo futbale česká konkurencia.
Ktorý súper býval pre vás najväčšia výzva?
- Slovan Bratislava a z českej strany pražské kluby Sparta a Slavia. So Slovanom to vždy bolo o veľkých emóciách. Teraz mi však prídu až trochu prehnané. Aj vtedy chodilo množstvo ľudí, no diváci sa nechovali tak agresívne. Nehovorím, že aj vtedy nebolo treba policajtov pri zápase, no nie také množstvo ako teraz. Ako hráči sme cítili, že súpera treba poraziť, vrelo to v nás. V kabíne sme sa hecovali. Keď sme vyhrali, boli sme týždeň slávni, ak sme prehrali, súper sa nám vysmieval.

V Trnave sa chodilo niekedy pozerať na futbal na Brezinu. Foto: archív mb

Ktorý protihráč bol pre vás najnepríjemnejší?
- František Cipro. V lige som len začínal, keď som mu v jednom zo zápasov dal jasličky. Prišiel za mnou, kopol ma a hovorí: Ešte raz to spravíš, uvidíš, čo s tebou porobím! Bol som však drzý hráč a zopakovať podobný kúsok som nemal problém. Jožko Oboril z Banskej Bystrice zase nosil v ruke špendlík. Keď išiel do šestnástky ako stopér, spieval si My jsme boží bojovníci. Neraz ten špendlík pichol niekomu do zadku. Robilo sa hocičo, stúpalo sa protihráčom na palec, aby sa nemohli vo výskoku odraziť. Ja keď som protihráča futbalovo znemožnil, zasmial som sa mu do tváre alebo som ho trošku podpichol rečami. Ale zákernosti, to mi nikdy nebolo po chuti.
Dodnes máte problémy s kolenom, kvôli ktorému ste aj zavesili kopačky na klinec. Ako ste k tomu zraneniu vlastne prišli?
- Hrali sme v Žiline. Utekal som do strany za loptou, ľavú nohu som nechal za sebou a súper ma trochu džugol. Niečo mi tam prasklo, strašná bolesť a musel som opustiť ihrisko. Koleno opuchlo, no bolo to v závere sezóny a dva týždne som s tým nič nerobil. Začal som však trénovať a zanedbalo sa to. Vtedy nebola o zdravie hráčov taká starostlivosť ako teraz. Možno, keby som išiel hneď špecialistovi, tak mi poviem, že mám prasknutý meniskus a veci mohli ísť inak.
Dostali ste sa aj do reprezentácie. Ktorý štart bol pre vás najpamätnejší?
- Vo Švédsku som nastúpil za áčko asi na dvadsať minút. Mrzí ma, že sme s olympijským tímom nemohli ísť na Olympijské hry do Los Angeles v roku 1984. Naša krajina olympiádu vtedy, bohužiaľ, bojkotovala. Kto vie, možno som prišiel o medailu. Mali sme dobré mužstvo a niekedy aj motyka vystrelí.

Roky plynú. Dnes vyzerajú všetci inak, aj štadión. Foto: archív mb

Trénera ste robili vo vidieckych súťažiach, vrcholový koučing ste však neskúsili. Nelákalo vás to?
- Ani nie. Futbalu možno rozumiem, ale na trénerstvo musí mať človek povahu. Nie každý bývalý futbalista to zvládne, ani vyštudovanie trénerskej školy nestačí. Treba na to vlohy, kouč to musí mať v sebe a byť aj psychológom.
Chodíte ešte na zápasy Spartaka?
- Nie. Zanevrel som. Pred dvoma rokmi som mal päťdesiatku a nikto z klubu si ani nespomenul, že existujem. V Trnave to funguje tak, že kto skončí s futbalom a ďalej v ňom nerobí, tak nikto o ňom ani ďalej nevie, že žije. Pred mesiacom prišiel za mnou jeden chlap z Prahy. Boli tu na turnaji s prípravkármi. Zastavil sa za mnou, vypýtal si podpis a chcel so mnou debatovať. V Prahe o Brezinovi vedia, tu si toto meno neváži nikto. Pán sa pýtal na Spartaku na fotky ďalších futbalových legiend, no nemali nič. S tým sa vraj ako zberateľ ešte nestretol. A to ani nespomínam, že ma svojho času nechceli pustiť ani na štadión... Ale to bolo za iných funkcionárov.
Čo želáte Spartaku?
- Aby konečne získal slovenský ligový titul a hrávalo v jeho drese viacero odchovancov. Netreba zbierať Juhoameričanov a Afričanov, ktorým neraz chýba kvalita. Keby sme sa viac rozhliadli po okolí, som presvedčený, že talenty by sme našli.
 

Dorastenecký predzápas
Kedysi dorastenci hrávali predzápasy áčku na hlavnom štadióne. Dnes je táto myšlienka zabudnutá. „Bolo by dobré, keby sa kompetentní vrátili k tomu nápadu. Možno by prišli diváci skôr a priplatili si euro navyše za sledovanie dorastu. Keď sme nastupovali na druhý polčas a v hľadisku už sedelo päť tisíc ľudí, triasli sa nám nohy. Bolo to veľmi motivujúce,“ uviedol Marián Brezina.

Marián Brezina pri oslave jedného z úspechov. Foto: archív mb

Kto je Marián Brezina?
Narodil sa 5. júna 1960 vo Veselom. „Na svet ma priviedla pôrodná baba, mama nestihla ísť do pôrodnice,“ smeje sa Brezina. Futbalovo vyrastal v rodnej obci, od pätnástich rokov hral za Spartak, do klubu sa dostal cez výber na turnaji stredných škôl, ktorý sa hral na trnavskej Kopánke. Po zhruba roku a pol už figuroval v kádri A-mužstva. Vojenčinu strávil v rokoch v Banskej Bystrici. Za Spartak odohral 208 ligových zápasov a strelil 36 gólov. Obliekol si i dres reprezentácie a figuroval v olympijskom tíme. Po revolúcii v roku 1990 odišiel z Trnavy do nižšej rakúskej súťaže. Neskôr ešte hrával za Veselé, trénoval Dolné Lovčice, Bohdanovce a Biely Kostol. S manželkou Máriou žijú na trnavskom Zátvore. Má dve dcéry Máriu a Miroslavu a vnúčence – Martina a Simonku. „Možno môj vnuk raz bude mojim nasledovníkom, zatiaľ však má len štyri roky,“ dodal Brezina.