Jubilant Štefan Horváth: Ani na Bayerne som nemal taký pôžitok ako na Spartaku

ŠPORT - Futbal - Spartak | 14.5.2026, 18.23, Ján Král

„Vážim si vernosť hráčov, ktorí sa po anabáze v zahraničí vrátili do Trnavy,“ vraví Štefan Horváth.

Štefan Horváth v mixzóne Štadióna Antona Malatinského. Foto: Ján Král

reklama

Medzi fanúšikmi ho všetci poznajú ako Stefena. Na zápasoch ho často vidieť s kamerou v ruke ako natáča videá o fanúšikoch pre fanúšikov. Sekretár občianskeho združenia Bíli Andeli Štefan Horváth patrí k známym postavám medzi trnavskými fanúšikmi.

Hoci sa sám neradí medzi ultras, odvádza potrebnú robotu, za ktorou stojí oficiálny fanklub.

Trnavčan, ktorý sa v mladosti aktívne venoval cyklistike, nedávno oslávil 70. narodeniny, ku ktorým mu pogratuloval aj prezident Spartaka Peter Macho počas prestávky zápasu Spartak Trnava – Žilina.

reklama

V mladosti ste sa venovali cyklistike, no dnes vás väčšina ľudí pozná skôr ako fanúšika Spartaka. Ktorý šport je vášmu srdcu bližší – futbal alebo cyklistika?
- Ťažko vybrať. Vyrastal som v dedine Jablonec, vtedy bol na vidieku športom číslo jeden futbal a za ním dlho nič. Práve vtedy zažíval trnavský futbal najväčšiu slávu. Všetci sme chceli byť ako esá Spartaka, mojím vzorom bol Karol Dobiaš.

Mal som však smolu, pretože v našej obci v tom čase nebol žiadny organizovaný klub. Keď odchádzal do Bratislavy na elektrotechnickú priemyslovku, hovoril som si, že sa prihlásim do nejakého tamojšieho klubu.

Lenže cez prázdniny sa všetko zmenilo. Môj starší brat bol registrovaný cyklista v trnavskom Skloplaste. Išiel som s nimi na preteky do Košíc len tak, v rámci voľného času.

Konali sa tam aj preteky pre začiatočníkov. Požičal som si od brata pretekársky bicykel na galuskách a preteky som na prekvapenie vyhral. Cyklistika ma chytila a od 15 do 25 rokov som bol aktívnym cyklistickým pretekárom.

Kritérium na Hlavnej ulici. Víťaz Peter Privara (Kysucké Nové Mesto), Štefan Horváth druhý a tretí Jozef Silný z OSP Galanta. Foto: archív Štefana Horvátha
 

Ktoré úspechy si z tohto obdobia ceníte najviac?
- Najviac si cením striebornú medailu z juniorských majstrovstiev Slovenska z mája 1974. Neskôr som jazdil v rámci Československa ako junior.

Po prestupe k mužom som skúšal aj cyklokros v rámci prípravy, no úspechy som mal aj na dráhe. Mám medailu z majstrovstiev Slovenska v disciplíne bodovacia jazda, ktorú som získal na cestnom bicykli, z ktorého som len odmontoval prehadzovače.

Skončil som tretí medzi dráhovými špecialistami, čo považujem za veľký úspech.

Štefan Horváth vo víťaznom úniku na kritériu v Trnave. Rok 1975.

Máte spomienku aj na trnavské preteky?
- V dnešnej profesionálnej cyklistike sa počítajú len víťazstvá. Napr. Mark Cavendish má rekordných 35 víťazstiev na Tour de France, Peter Sagan ich má 12. To, koľkokrát boli druhí či tretí, sa už tak nespomína.

Počas kariéry som stál na najvyššom stupienku päťkrát. Najviac si pamätám na víťazstvo na kritériu v Trnave v roku 1975. Bolo to v kategórii seniorov B a vtedy bola na Hlavnej ulici neskutočná divácka kulisa, plná ulica ľudí.

Neskôr som sa dostal aj do kategórie A, ale tam už bola konkurencia obrovská.

Preteky v Rumunsku v meste Kluž ako tréner Skloplastu. Zľava: Štefan Horváth, Pavol Tomašovič, Jozef Granačka, Dušan Jankovič, Karol Lipovský, Ján Tomiš a vedúci výpravy Miroslav Smržík. Rok 1982.
 

Aké ste vtedy mali podmienky na prípravu?
- V čase socializmu mali kluby ako Dukla Brno, Dukla Trenčín či Červená hviezda Plzeň profesionálne podmienky – tí chlapci nič iné nerobili, len trénovali. My v Skloplaste sme mali poloprofesionálne podmienky: štyri hodiny sme pracovali a štyri trénovali.

V iných športoch by to stačilo, ale v špičkovej cyklistike musíte trénovať päť až sedem hodín denne. Napriek tomu som bol rád, že som mohol znepríjemňovať život esám ako Vlastimil Moravec, víťaz Pretekov mieru.

Na medzinárodných etapových pretekoch Hlas ľudu som v jednej etape skončil dokonca o jedno miesto pred ním.

Pohár Skloplastu 1973 v Suchej nad Parnou. Zľava Vendelín Kvetan, Ladislav Duboš, Štefan Horváth, Milan Horváth, Alojz Ozogán (všetci Skloplast Trnava) Štefan Beňo (ZSNP Žiar nad Hronom), vzadu vľavo Buhuslav Kujovič (Spartak TAZ Trnava). Rok 1973

Dnešná cyklistika je takmer alchýmiou – rieši sa každý gram bicykla, aerodynamika, špeciálna výživa. Bolo to tak aj vo vašej ére? 
- Zažil som začiatky honby za gramami, ale vtedajšia „železná opona“ nás brzdila nielen v rozvoji spoločnosti ale aj športu. Keď sme prišli na preteky do Maďarska alebo Poľska a videli sme Švajčiarov či Holanďanov, vedeli sme, že ich technika je úplne inde.

My ako poloprofesionálny klub sme k nej nemali prístup. Špičkové vybavenie mali len reprezentanti v strediskách vrcholového športu. Ostatní sme si súčiastky zháňali všelijakými pokútnymi spôsobmi cez známych, ktorí chodili na Západ.

Bežný Favorit bol vtedy z ocele a vážil o kilo či dve viac než svetová špička. Na 150-kilometrovej trati to bol obrovský rozdiel oproti súperovi s ľahším bicyklom.

Tak sme si pomáhali sami – vŕtačkou sme robili diery do prevodníkov alebo páčok, aby sme ušetrili aspoň 25 gramov. Bola to samozrejme skôr psychická ako reálna pomoc...

Deň pred štartom prvého ročníka Cyklojazdy Trnava - Rysy. Zľava: Štefan Horváth, Milan Horváth, Vendelín Kvetan, Ladislav Duboš, cyklista z Kroměříža a Alojz Ozogán.

Koľko vtedy stál bicykel?
- Čo sa týka cien, štandardný Favorit stál 1500 korún, pretekársky okolo 2100 korún. Priemerný plat bol zhruba 2000 korún, takže bicykel stál jeden mesačný plat. Špičkový stroj sa pohyboval okolo 5700 korún a aj tie boli len na prídel pre kluby.

Neskôr som už ako senior jazdil na bicykli, ktorý bol takmer identický s tým, na ktorom jazdil legendárny Eddy Merckx. On mal samozrejme iné nohy, ale bicykle sme mali porovnateľné.

Dnes je ten rozdiel v technológiách a cenách už úplne inde. Ale stále platí – vyhráva jazdec, nie bicykel.

Na pretekoch v Maďarsku, rok 1979. Na čele János Sípos, maďarský reprezentant, neskorší športový novinár a generálny sekretár Maďarského cyklistického zväzu. Za ním Štefan Horváth, nasleduje pretekár z NDR.

Prečo ste s cyklistikou skončili? 
- Skončil som ako 25-ročný. Vedel som, že sa už ďalej neposuniem. Ak ste sa v 19 rokoch nedostali do špičkového tímu ako Inter Bratislava či Dubnica, kde sa dalo len trénovať, šanca na veľký úspech mizla. My sme už museli pracovať.

Pri cyklistike som však zostal ako tréner v Skloplaste a neskôr ako funkcionár. Keď som sa oženil a mal deti, venoval som sa rodine, no neskôr moji traja synovia tiež pričuchli k cyklistike.

Najmladší syn je rovesník Petra Sagana. Venoval som sa vtedy rozvíjajúcej sa horskej cyklistike a Petra si pamätám ako 10-ročného chlapca, s ktorým môj syn pretekal.

Keď synovia s cyklistikou skončili, stratil som motiváciu aj ja. Vrátil som sa k svojmu detskému snu – k futbalu. Ako fanúšik.

Syn Lukáš v žltom a synovec Lukáš Petrík, rovesníci Petra Sagana to skúšali na horských bicykloch. Rok 1999.

K futbalu sa ešte dostaneme, ale koluje o vás jedna zaujímavá príhoda. Vraj vás chytili policajti, ako idete po diaľnici na bicykli. Je to tak?
- Pokutu som našťastie nedostal, ale policajti ma zastavili. Bolo to v čase, keď som jazdil dráhové preteky v Bratislave. V sobotu bola jedna disciplína, v nedeľu druhá.

Nemali sme v klube auto ani peniaze na rozvážanie, tak som často cestoval sám vlakom. Raz sme sa s trénerom dohodli, že v rámci rozcvičky pôjdeme do Bratislavy na bicykloch.

V nedeľu ráno sme sa mali stretnúť v Cíferi, ale tréner zaspal. Nechcel som zmeškať štart, tak som vyrazil sám. Vtedy už stála diaľnica z Hornej Stredy do Bratislavy, no v nedeľu ráno tam nebola takmer žiadna premávka, tak som si povedal, že to strihnem tade, bude to rýchlejšie.

Asi tri kilometre pred Bratislavou ma stopla hliadka Verejnej bezpečnosti. Policajt sa ma pýtal, čo tam robím. Nakoniec ma pustili bez sankcie.

Pamätám si, že za tú hodinu, čo som išiel po diaľnici, ma predbehol jeden autobus a oproti išli dve autá... Dnes by som to však už nikomu neodporúčal skúšať.

Rok 1974. Trnavskí pretekári na Zochovej chate. Vľavo Pavol Tulala, vpravo Štefan Horváth.

Posledné kolo juniorskej ligy 1974 v Bratislave na Kocmundu.

Čo pre vás znamená futbalový Spartak Trnava?
- Ako sa hovorí – dedí sa to z otca na syna. Otec ma priviedol na prvý zápas v roku 1964, keď som mal osem rokov. Zažil som éru Antona Malatinského. Spartak je súčasť môjho života, vášeň a náplň voľného času.

Bol som raz v Mníchove na zápase Bayernu proti Hannoveru pred 70-tisíc divákmi. Atmosféra bola skvelá, ale nemal som z toho taký pôžitok, ako keď hráme v Trnave so Slovanom. Tu mám k hráčom blízko fyzicky aj mentálne.

Máte obľúbeného hráča zo súčasnosti alebo z histórie?
- Vážim si hráčov, ktorí majú „trnavské srdce“. Rozumiem, že futbalisti sú profesionáli, či už sú zo zahraničia alebo z iných častí Slovenska, a ak odovzdajú pre klub maximum, získajú si ma.

Ale najväčší vzťah mám k odchovancom ako sú Mikovič, Procházka, Sabo, Vantruba alebo predtým Rusov a Karhan. Skúsili si svet a vrátili sa domov. Túto vernosť si cením u každého hráča v akomkoľvek klube.

K narodeninám Štefanovi Horváthovi zablahoželal aj Spartak, prezident klubu Peter Macho mu odovzdal darček počas prestávky zápasu so Žilinou. Foto: Lukáš Grinaj

Ste sekretárom občianskeho združenia Bíli Andeli, čo je oficiálny fanklub Spartaka. Čo vám táto práca priniesla do života? Bola to vždy radosť alebo aj starosť?
- Život sa skladá z dobrých aj zlých situácií, a tie radostné si človek viac cení, keď vie, že im predchádzalo nejaké úsilie. Fanklub sme zakladali v roku 2005. Vtedy bolo fanúšikovské hnutie roztrieštené a myšlienka jednotného oficiálneho fanklubu nás spojila.

Prvých päť-šesť rokov to malo obrovskú silu. Mali sme vyše 300 oficiálnych členov, čo bolo na slovenské pomery unikátne. Sústreďovali sme sa na vytváranie podmienok – najmä organizovanie výjazdov. Rád spomínam najmä na vlakové.

Keď sme išli prvýkrát vlakom do Bratislavy, železnice nám dali maximálny počet vagónov a aj tak to bolo málo. Z hlavnej stanice vtedy pochodovalo na Petržalku asi 2000 ľudí. Najdlhší vlakový výjazd sme mali do Košíc.

Dnes je situácia iná, organizáciu prebrali skôr „ultras“ skupiny, čo je prirodzený vývoj, ale naše združenie položilo základy. Okrem futbalu si však veľmi cením našu charitatívnu činnosť.

Od roku 2007 organizujeme pravidelné darovanie krvi – „Červeno-čírnu kvapku krvi“.

S ocenenými darcami krvi. Foto: Lukáš Grinaj

Je to zjavne vaša srdcovka. Utkvel vám v pamäti nejaký konkrétny príbeh spojený s darovaním krvi?
- Stretávam tam zdravých ľudí, ktorí chcú pomôcť chorým. Vždy ma zahreje pri srdci, keď niekto povie: „Som tu prvýkrát v živote, darujem krv preto, lebo ma fanúšikovia inšpirovali.“ To je ten skutočný zmysel.

Za tých takmer 20 rokov už mnohí darcovia zostarli a museli prestať, keďže darovať sa môže len do 60 rokov, ale stále prichádzajú noví. Mnohí by možno chodili aj bez nás, ale táto organizovaná forma tomu dáva niečo navyše.

Po štadióne často chodievate s kamerou v ruke. Kde sa vaše záznamy dajú pozrieť?
- Na YouTube kanáli biliandeli1966. Natáčam zhruba od roku 2004. Ľudia vtedy nemali smartfóny a možnosť natáčať si veci. V televízii obvykle ukazovali fanúšikov, len keď niečo vyviedli. Začal som teda natáčať atmosféru a robiť krátke videá o fanúšikoch pre fanúšikov. Niekedy som robil videá pravidelne, teraz už mám veľkú konkurenciu, venujem sa teda len výnimočným veciam.

Jedno zo starších videí Štefana Horvátha z pamätného duelu s Levski Sofia:

Spartak je pred posledným kolom Niké ligy na druhom mieste. Udrží si ho aj po stretnutí v Dunajskej Strede?
- Som optimista. Lebo ten je stále dobre naladený a ak sa výsledok nevydarí, tak sa len chvíľu hnevá. Zatiaľ čo pesimista je zle nastavený celý deň a po prehre sa to v ňom ešte umocní a potom si ani výhru nevie poriadne užiť.

Platí však, že každý má dobrý i zlý deň, to sa týka aj futbalistov. Po daždi však vždy vyjde slnko. A raz môžeme získať aj ďalší titul. Aby som odpovedal - skončíme druhí, myslím si, že bude remíza 0:0, lebo tak sa začína každý zápas.

Keby som tipoval iný výsledok, pri každom góle by som sa triasol. Takto ak to tak skončí, budem kľudný až do konca.

zdroj foto: archív Štefana Horvátha (ak nie je uvedené inak)