Krásne, ale smutné oči: Herecký príbeh Sone Valentovej sa začal v rodnej Trnave

RELAX - Tí sú naši | 28.6.2026, 08.13, prispievatelia

Neuspokojila sa len s postavami krásnych žien, ale najradšej mala silné postavy, ktoré niesli príbeh. Aj takto sa vyznala zo svojho prístupu k hraniu Soňa Valentová. Mala šťastie na dobrých režisérov, ktorí ešte zvýraznili jej herecké danosti. Soňa Valentová zaslúžene okúsila všetky odtiene hereckej slávy. So sebou si však niesla trpký závoj tragického osudu rodiny ešte z detstva. Soňa Valentová by sa dožila osemdesiatky. Jej životný a umelecký príbeh sa začal v našom meste. Zomrela po rokoch choroby, ktorá ju pripútala na lôžko.

Soňa Valentová.

reklama

Tragické osudy rodiny

Už ako známa herečka často chodievala do Trnavy, spomínala na svoju rodnú Športovú ulicu, na rodný dom, ktorý takmer vytlačila budova dnešného štadióna.

Narodila sa v trnavskej židovskej rodine Wertheimerovcov. V rozhovoroch spomínala na rodičov, ktorí boli nútení bývať počas celého obdobia slovenského štátu v hrobke na evanjelickom cintoríne.

Gardisti a ľudáci mali v Trnave silné zázemie, rovnako ako arizátori. Najmä Židia sa ich báli.  Aj preto boli obe jej sestry Vierka a Olinka Wertheimerové skryté v evanjelickom sirotinci v Modre.

Odtiaľ ich deportovali do koncentračného tábora po tom, čo ich udal trnavský žandár. Z tábora sa už nevrátili.

Po druhej svetovej vojne sa však rodičom podarilo mať ešte potomka. Soňa sa teda narodila po vojne a už od detstva sa prejavoval jej pohybový a neskôr aj herecký talent.

Rok 1986.

Príležitosť dostávala aj vďaka tomu, že v tanečnej škole bola jej mama klaviristkou – korepetítorkou. Soňa sa venovala tancu a veľmi skoro prišlo aj herectvo.

V Trnave už pracovalo Krajové divadlo a Soňa ho pozorne sledovala, a mala tu aj svojich obľúbených hercov, medzi inými napríklad Evu Rysovú či Leopolda Haverla.

„Mala som šťastie, že som mala vynikajúcu učiteľku v ľudovej škole Valiku Drozdíkovú. Bola to učiteľka, aká by mala byť. V každom dieťati rozvíjala talent. Vedela, že viem recitovať, tak ma učila poznať aj zmysel básne. Monológ šialenej Hanky z Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy som recitovala ako desaťročná na Hviezdoslavovom Kubíne. Pamätám si, že prišiel vtedy za mnou slávny herec a recitátor Mikuláš Huba a povedal mi: My ťa nemôžeme zaradiť ani medzi deti, ani medzi dospelých. A rozumieš, čo recituješ? Odpovedala som, áno viem, že sa zo samotnej lásky môže niekto aj zblázniť. Tak mi dali vtedy nesúťažnú cenu,“ spomínala Soňa Valentová, ktorá potom pokračovala na trnavskom gymnáziu. 

Rok 1991.

Herecký aj životný oblúk

Do Trnavy sa začala Soňa Valentová vracať po mnohých rokoch. Napríklad na stretnutie trnavských rodákov, ktoré rok čo rok spolumoderovala.

O tomto životnom oblúku hovorila vo viacerých rozhovoroch a všimol si ho aj Karol Mišovic, keď písal o Soni knihu Cesta herečky. 

„Trnava dokonca aj úzko súvisí s jej umeleckou kariérou. V roku 1962 mala príležitosť ešte ako stredoškoláčka debutovať v jednej z vedľajších úloh v inscenácii Je na svete jedna žena, a následne sa do Trnavy vrátila v roku 2012, keď stvárnila hlavnú úlohu v inscenácii drámy Malé peniaze. Nešlo síce o jej absolútne posledný výkon predtým ako ju zdravotný stav vyradil z javiska, ale o jej poslednú veľkú rolu. Vďaka režisérovi Viktorovi Kollárovi mala šanca ukázať stále živý herecký potenciál, ktorý v SND v tom čase značne obchádzali,“ pripomína K. Mišovic.

Krst CD skladateľa Igora Bázlika.

O tom, že Soňa Valentová prejavovala od detstva veľký talent potvrdila pred časom aj jej kamarátka z tohto obdobia (dnes už nežijúca) Edita Laiferová:

„Soňa mala prirodzene krásne kučeravé vlasy, súmernú postavu a na svoj vek vyzerala o trochu staršie ako jej rovesníčky. Pamätám si na to dodnes podľa toho, že na Športovej ulici bola jej veľkou kamarátkou Dana Klingová a Soňa vyzerala od nej už vtedy akoby dospelejšie. Ich cesty sa rozišli až po tom, čo Dana odišla na medicínu a Soňa na herectvo. Soňa mala prirodzene daný vzťah k pohybu, k herectvu, ale aj k hudbe, veľmi dobre vedela spievať,“ spomínala E. Laiferová. 

Po škole hneď do Činohry SND

Hneď po skončení herectva na Vysokej škole múzických umení sa stala Soňa Valentová členkou Činohry SND. Bolo to v roku 1967. V tom čase prišla ponuka na sugestívnu rolu v českom filme Kladivo na čarodejnice, ktorý režíroval český režisér Otakar Vávra.

Popri českých hercoch si zahrala aj s kolegom Elom Romančíkom. Film takmer zmizol z kín v časoch normalizácie, zaiste aj preto, že sa tematika vyhľadávania a upaľovania bosoriek podobala na politické čistky začiatku rokov sedemdesiatych.

V divadle hneď od začiatku stvárňovala náročné, skôr tragické charaktery, no ukázala aj zmysel pre komédiu, vedela nielen zahrať, ale aj keď bolo treba aj zatancovať či zaspievať.

Popri výraznej práci v divadle si Soňa Valentová zahrala v mnohých filmoch a inscenáciách, nielen svojho manžela Pavla Haspru.

Hrala aj vo filmoch iných režisérov, možno si spomeniete na filmy Koncert pre pozostalých, Noční jazdci, Perinbaba alebo Requiem pro panenku.

Vzťah k činohre aj spevohre ukázala aj na javisku v Mníškach. Potvrdzuje to aj Karol Mišovic.

„Mala neuveriteľný dar autentickosti. Či už v titulnej úlohe alebo v okrajovej epizódke. Jej dominantou bolo civilné herectvo. Dokázala presvedčivo stvárniť veľké tragické osudy akými boli Ximena v Cidovi či Cordelia v Kráľovi Learovi, bola i výnimočnou komediálnou herečkou. I keď ju do komédií obsadzovali skôr výnimočne. Soňa bola totiž veľmi láskavá, až duchovná bytosť a stvárňovala extrémne negatívne postavy - od filmovej Macochy v Perinbabe a komplikovanej Grušenky v dramatizácii Bratoch Karamazovovcov, cez zlú Wolfovú z filmu Requiem pro panenku alebo kategorickú sestru Ratchedovú v Prelete nad kukučkiným hniezdom až po špiritistku Lýdiu Ivanovnu z Anny Kareninovej,“ vymenúva niektoré Sonine úlohy Karol Mišovic.

Soňa Valentová na návšteve Trnavy pri nakrúcaní dokumentu.

Herečka i partnerka režiséra

Jej kolega Ladislav Chudík vraj hovorieval, že mala najkrajšie oči spomedzi všetkých československých herečiek. Podľa neho svojím pohľadom zakrývala životný príbeh, ktorý by stál za román.

Jej hereckú kariéru a život veľmi ovplyvnil režisér Pavol Haspra. Keď ho prvýkrát stretla, nebola to láska na prvý pohľad.

„U mňa sa láska rodila postupne, cez obdiv k jeho profesionálnym schopnostiam. Paľko ako drobný francúzsky typ človeka ma spočiatku upútal najmä ako divadelník,“ hovorila kedysi.

Bola od neho o sedemnásť rokov mladšia a spoznali sa, keď ešte len bola študentkou herectva a on sa rozvádzal s manželkou Vierou Strniskovou.

Napokon si k sebe našli cestu. Divadelný dravec, búrlivák, muž superaktívny, uzlík nervov, muž takmer bezodnej energie nás privádzal pri skúškach niekedy až do zúrivosti.

Takto hovorili herci o Pavlovi Hasprovi, ktorý bol známy svojou búrlivou povahou a iný nebol ani ku svojej žene. Nebolo teda jednoduché pri ňom stáť. Pre jej krásu ju vraj obviňoval z nevery a zo žiarlivosti sa vraj išiel zblázniť. 

Soňa Valentová a Yvonne Vavrová.

Príbeh zaznamenaný v televíznom dokumente

Herecký aj životný príbeh Sone Valentovej stihla zaznamenať režisérka Yvonne Vavrová v dokumente z cyklu Trinásta komnata na ČT. Počas nakrúcania zavítali s kamerou na herečkine obľúbené miesta.

„Vtedy som sa s ňou zblížila. Nemala som, bohužiaľ, príležitosť ju obsadiť do inej filmovej role. Hľadala som iný silný ľudský príbeh a v životnom osude pani Soni som ho našla. Lenže nájsť silný príbeh je jedna vec, ale presvedčiť herca či herečku, aby sa zveril s týmto príbehom celému svetu, to je vec druhá. Našťastie sa pani Soňa nenechala dlho prosiť. Hneď ako mi ten príbeh rozpovedala, pochopila som, prečo má tak smutné, síce nádherné, ale smutné oči. Príbeh, keď cez druhú svetovú vojnu prišla o sestričky je veľmi tragický. Zahynuli v koncentračnom tábore. Chápem, že sa s tým musela vysporadúvať celý život. Prvé zábery sme išli nakrúcať do Trnavy, kde žila so svojimi rodičmi, kde chodila do školy  a kde jej otec vlastnil sklady. Tam nás aj zaviedla a počastovala nás skvelou paradajkovou polievkou podľa jej receptu. Potom sme nakrúcali ešte aj v Bratislave, v jej rodinnom dome, kde rovnako dokázala vytvoriť nesmierne príjemnú atmosféru. A ešte k tomu nám zahrala na klavíri, aj keď stále tvrdila, že už všetko zabudla. Na priame a niekedy aj tvrdšie otázky odpovedala sebe milým šarmom. Pani Soňu si budem vždy pamätať len takto. Herečka bez manierov, herečka s nádhernými ale smutnými očami. Vynikajúca herečka s veľkou a citlivou dušou,“ povedala režisérka Yvonne Vavrová.

Viac ako štyri desiatky rokov stála na doskách Činohry SND v Bratislave. Aktívnu kariéru a bohatý spoločenský život výraznej osobnosti nášho divadla napokon prerušila ťažká mozgová porážka.

Z veľkej herečky zostal už len tieň, aj keď zostávala nádej na návrat do života, ktorý nevyšiel a Soňa odišla z tohto sveta definitívne koncom roka 2022.

autor: MARTIN JURČO

foto: archív autora