Leopoldovská stanica má svoju knihu i dvojičku v chorvátskom Karlovaci

AKTUALITY - Región | 11.8.2026, 16.02, prispievatelia

Publikácia prináša množstvo nepoznaných zaujímavostí o železničnom uzle v Leopoldove a raritných fotografií.

Kniha Železničné dejiny Leopoldova už má svojich prvých vlastníkov. Foto: Martin Jurčo

reklama

Jedným z podujatí leopoldovských hodov v obnovenom Kultúrnom centre Osveta v Leopoldove bolo aj stretnutie s novou knihou. Tá je tak trochu aj raritnou.

Matej Motyčka po dlhšom období príprav a pátrania po archívnych materiáloch, stretnutiach s pamätníkmi a hľadaní fotografií vydal Železničné dejiny Leopoldova.

V knihe nájdeme históriu železničnej stanice, Považskej dráhy, ale aj niekdajšieho Rušňového depa Leopoldov.

reklama

Prvý parný vlak prišiel do Leopoldova 2. júna 1876, keď odovzdali do prevádzky trať medzi Trnavou a Novým Mestom nad Váhom.

Stanica patrí medzi pamätihodnosti mesta. Obyvatelia Leopoldova oceňujú, že sa priamo zo svojho mestečka dostanú smerom na Nitru a Nové Zámky, na Žilinu i na Bratislavu.

Pred niekoľkými rokmi sa dalo dostať aj do Serede a Galanty. Mnoho z obyvateľov však nevie, že budova stanice má svoju dvojičku v chorvátskom meste Karlovac.

Projekty železničných staníc v Uhorsku sa totiž občas hodili aj do viacerých lokalít. Ďalšou zaujímavosťou je hravá cirkusová maľba na celej stene interiéru stanice, ktorú v roku 1966 namaľoval akademický maliar Milan Mravec. 

Autor knihy Matej Motyčka.

Kniha Železničné dejiny Leopoldova pútavou a detailnou formou približujú historické udalosti, ktoré sa počas 150 rokov odohrali v tomto významnom železničnom uzle i jeho okolí.

Publikácia sa venuje výstavbe Považskej železnice, rekonštrukciám stanice a rušňového depa, prináša kroniku udalostí, prehľad rušňov i pohľad na činnosť depa a každodenný život v prevádzke.

Nájdeme tam viacero raritných fotografií, archívne dokumenty, nákresy a historické mapy.

Ďalšou z rarít, o ktorej sa dočítame v knihe, je rozlúčka s parnou trakciou na slovenskej železnici v roku 1980, ktorá sa uskutočnila práve v Leopoldove.

Ako kniha vznikala, to nám povedal Matej Motyčka, inak rušňovodič v Železničnej spoločnosti Cargo Slovakia.

„Moja profesia rušňovodiča je síce veľmi zaujímavá, no človek po sebe pri nej nezanecháva nič hmatateľné. Tým, že sa vlak bezpečne dopraví z bodu A do bodu B sa len pomyselne odškrtne každodenná pracovná povinnosť, no neostane k dispozícii žiadny konkrétny výsledok. Možno práve to bolo základom motivácie prepojiť železnicu s niečím hmatateľným, v mojom prípade s písaním. Od malička som rád počúval rôzne príbehy z prostredia železnice, ktoré mi rozprával môj dedo, v tom čase ešte aktívny rušňovodič,“ hovorí Matej Motyčka. 

Téma železničného uzla Leopoldov vraj vyplynula zo situácie.

„Začal som sa zaujímať o jeho históriu a povedal som si, že ak to pripadá zaujímavé mne, mohlo by to zaujímať aj niekoho iného. Vôbec som pritom nevedel, či zhromažďujem materiály len tak pre seba, pre nejaký článok alebo nebodaj pre celú knihu. O tom, že materiálov bude dosť aj na knihu som sa presvedčil až po niekoľkých mesiacoch. Paradoxné je aj tohtoročné načasovanie 150. výročia trate Trnava – Nové mesto nad Váhom, o ktorom som sa dozvedel až keď bola zhruba tretina textu napísaná,“ hovorí Matej, ktorý na pomyselnej prezentácii knihy (oficiálna bude na jeseň spojená s besedou a premietaním filmov) sa mal čo obracať, aby stihol podpísať knihy pre záujemcov o dejiny železničnej histórie.

Výhodou je, že Matej Motyčka pracuje v niekdajšom Rušňovom depe Leopoldov. Stretáva sa so železničiarmi, ale má možnosť hľadať a nachádzať rôzne zdroje informácií.

„Zo začiatku som si začal na papier spisovať moje poznatky. Postupne sa pridalo prehľadávanie archívu v našom leopoldovskom depe. Najväčšou ťažkosťou bolo zistiť, odkiaľ ďalšie overené informácie získať. Oslovil som archív železníc, kde majú množstvo materiálov. Tie však treba osobne prelistovať. Viackrát sa stalo, že z celej škatule dokumentov nebolo pre moje účely použiteľné nič. Pokladom však bolo zistenie existencie kroniky železničnej stanice Leopoldov, ktorej originál sa nachádza práve v archíve Železníc SR. Veľmi mi pomohli aj bývalí zamestnanci, ktorí ma často odporučili na ďalších zamestnancov. To platí najmä o zbere fotodokumentácie,“ hovorí Matej.

A keďže Leopoldov je aj železničiarske mestečko, vo svojich archívoch hľadali aj pamätníci a spomínali na svoje aktívne roky. 

Na stretnutí s novou knihou sme sa s Matejom Motyčkom rozprávali aj o súčasnosti železničnej stanice a leopoldovského depa.

„Železnica má už svoju zlatú éru za sebou. Cestná doprava dnes tej železničnej extrémne konkuruje a tento boj vyhráva. Či je to správne, to by už bolo na inú debatu. Železničný uzol Leopoldov ma zaujal práve preto, že som profesijne jeho súčasťou,“ hovorí.

„Knihu som koncipoval tak, aby jej nosnú časť tvorilo zosumarizovanie udalostí za 150 rokov. To je písané v časovej osi, aby sa čitateľ mohol pomyselne prejsť históriou. V knihe nájdete reálne príbehy zo života leopoldovského uzla či zoznam rušňov, ktoré boli v leopoldovskom depe v jeho histórii evidované. To všetko dopĺňajú archívne mapy, výkresy a fotografie objektov, vlakov a ľudí. Vďaka tomu kniha dostala život, nie je to len strohý text,“ hovorí Matej Motyčka. 

text a foto: MARTIN JURČO