Pole dance nie je iba o tyči. Je to celkom po..., namáhavé

ŠPORT - Futbal - Futbalová glosa | 20.8.2026, 10.03, prispievatelia

Futbalista Vlčkoviec a realitný maklér Peter Vozár sa drží hesla, že šport aj život treba brať s nadhľadom. V tom duchu píše aj svoje glosy. Tentoraz sa netradične nevenoval futbalu, ale inému druhu pohybovej aktivity.

Tzv. vlajka. Možno to na pohľad vyzerá jednoducho, ale je za tým kus driny. Foto: archív PV

reklama

Milí priatelia, 

skončila sa nám uhorková časť roka bez futbalu, mne osobne už kariéra skončila zhruba 2-3 roky dozadu a niežeby by mi to nikto nepovedal, bolo ich dosť, len hlava to odmietala prijať.

Síce sa ešte do dresu oblečiem, ale som ako transakčná daň. Nič nevyriešim a ešte aj pár ľudí naštvem.

reklama

Je to o uhle pohľadu a perspektíve, z hľadiska perspektívy to už nevrátim späť, proces degenerácie je nezvratný, človek potom rozmýšľa, že čo, ako ďalej, kde by sa ešte mohlo dať uspieť. 

Ideálne šport, kde nie je veľká konkurencia. Ale zároveň by to bola aj nejaká výzva. 

A tak mi raz v peknú májovú sobotu vyskočil článok a foto týpka, ktorý sa neviem ako dlhý čas snažil spraviť zástavu. 

Dlho to skúšal a stále sa mu to nedarilo. Pre neznalých je to poloha, alebo cvik, kde dokážete na vertikálnej tyči zaujať horizontálnu polohu. Zapretý iba rukami.

A vo vzduchu, nie na zemi. Tak čávo, že sa prihlásil na pole dance a po nejakom čase (viac ako roku) to dal. Taková pitomost, ale popísal tam, aj čo ho to stálo úsilia.

Ono to vyzerá jednoducho, ak sa to vie. Akurát tie začiatky. 

Prvé správny úchop. Zrazu zistíš, že máš poskracované šlachy. Vytočíš ruku a ništ. A nevieš sa trafiť. 

Na ďalšom tréningu už to nejako dáš, lenže sa nevieš poriadne odlepiť od zeme, tak len poskakuješ s rukami zakvačenými o tyč.

Prichádza bolesť. Najprv bolí ego. Ale strašne. Takúto jednoduchú koko... vec nespravím? Tak sa do toho zakusneš, zakvačíš, lenže tam si pricvikneš kožu na ruke, tam na nohe, dá sa to vydržať, len to potom vyzerá celkom divne tie modriny. 

Po chvíli tréningu ale zisťuješ, že ti odchádzajú ruky. Že čau, my sme tu skončili, dobehni potom za nami. Následne sa nejak na ďalší tréning skoordinuješ s rukami a zisťuješ, že všetko je naopak, lebo si dole hlavou, takže motoricky ideš úplne opačne a na povel:

„Vystri pravú nohu!“ Automaticky vystieraš ľavú. Ale kŕče dostávaš do oboch. 

Opäť skrátené, tentoraz svaly. Tentokrát odchádzajú nohy zároveň s rukami. Prídeš znova a nájdeš svaly, o ktorých si ani nevedel, že existujú. Lebo začínajú bolieť a pridávajú sa k rukám a nohám. 

Zostáva iba hlava, tá je aspoň prekrvená a spokojná, že som na ňu nedrbol, a dostala a udržala to telíčko chvíľu nad sebou. No a tak sa trápiš asi prvý mesiac.

Ruky si doma mažeš krémami od bolesti, začneš užívať magnézko a kĺbovú výživu a zisťuješ, čo všetko máš ešte slabučké. 

No a najlepšie na tom je, že na tyči stráviš minimum času, lebo to jednoducho celú hodinu nedáš a najdôležitejšia je rozcvička. 

Zaujímavé, že veľa cvikov, teda aspoň približne okolo môjho ročníka si človek pamätá so základnej školy. Plus také z kalisteniky na koordináciu, strečing, cviky na zvýšenie rozsahu pohybu a kombinácie, že máš pocit, že ťa z tej polohy dostanú až na chirurgii. 

Tak som hneď trénerku zlanáril, že poď dávať takéto hodinové cvičenie aj k nám na firmu. Neznášajú ma. Ale ich chrbát ďakuje. 

Asi po mesiaci sa tam nejak udržíš a ideš skúšať nejaké figúry. Vydržíš 2 sekundy a cítiš sa jak majster svetla. Prvé fotky na socky. Vedľajšie efekty: Schudneš, musíš, vlastne nechtiac, ale ľahšie je držať nad sebou o tri kilá menej. Fyzika nepustí. 

Zmenší sa ti brucho, zväčšia ramená. Zvýši flexibilita, sila, koordinácia aj výdrž. V druhom mesiaci už skúšaš niečo viac. Vyzerá to, ako keď tlačíš hrdzavú káru a ešte so štvorcovými kolesami, ale pri troche fantázie sa tam aspoň náznak toho pohybu nájde... 

Vyskúšaš aj silky, to sú tie stuhy. Vyzerá to síce ešte teplejšie ako pole dance, ale je ti to jedno. 

Prvé odchádzajú teraz samotné bicepsy. Po chvíli sa pridáva celý stred tela, takzvaný CORE, máš pocit, že si nejakým spôsobom vieš preskenovať všetky vnútorné svaly brucha. Asi tým, že sa trasú. 

Chrbát na teba pravidelne nadáva za chrbtom. Ale do očí ti to nepovie. 

Ak sa už dostaneš za druhý mesiac, asi to znamená, že ťa to baví. Vyrovnáš sa egom, aj tá bolesť celkom ustúpi a úplne najlepšia je tá variabilita jednotlivých tréningov. 

Skúšaš nové cviky, teší ťa progres pri tých známejších, za mňa je to rovnocenná alternatíva k fitku, alebo posilovni.

Takže v sumáre, ja som spoko, ja si to užívam a ak by niekoho tento spôsob týranie tela zaujal, chcel by vyskúšať, pripravujem pre vás aj rozhovor so svojou trénerkou Beatou Mitasovou, kde sa dozviete, či je vlastne šport, alebo tanec, aké sú kategórie, pre koho je to vhodné a verím, že všetko podstatné. 

Týmto jej zároveň aj ďakujem, a... Inak vidím veľkú dieru na trhu. Na prehnitom západe musia súdružky striptérky pohybom fascinovať nenásytných kapitalistov, a teraz už viem, aká tvrdá práca to je, tak im tie bankovky vôbec nezávidím. 

No inšpirovalo ma to aj k tomu, že napríklad u nás ženy v strednom veku takúto možnosť nemajú, ísť niekam do klubu napríklad osláviť rozvod s kamarátkami a trochu sa rozšupnúť.

A ak nebudú mať chuť pozerať práve na zajačikov, tak vo voľnom čase by som hádam mohol... Tak vážne rozmýšľam, že rozšírim živnosť. 

Nazdááár a nabudúce rozhovor.

PETER VOZÁR