Používaním stránok trnavskyhlas.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK

Trnavské rybníky
reklama

Červené je v skutočnosti modré a biele je zelené

RELAX - Tí sú naši | 21.11.2011, 01.50, Katarína Rosinová

Cez víkendy ho najčastejšie nájdete medzi športovcami, ako usilovne zaznamenáva priebeh zápasu či súťaže a robí rozhovory. Cez týždeň rád trávi čas v útrobách podzemnej klubovne spolku Vincech na pešej zóne. Jeho predseda Eduard Krištofovič (70) má v novembri plné ruky práce.

Červené je v skutočnosti modré a biele je zelené

Nie je vyštudovaný vinár, napriek tomu vie o víne viac, ako ktokoľvek iný. FOTO: Michal Hlavatovič

reklama

 

Už deväť rokov sa koná putovania po pivniciach historického centra, spojené s degustáciou vínka, Deň vínnych pivníc. Vysmiate skupinky chodia z pivnice do piivnice, ich poznávacím znamením je oranžová taštička na krku. Tá však rozhodne neslúži na vyprázdnenie obsahu žalúdka. Z dobrého vína totiž zle nebýva ani hlava nebolí. „To nie ako kedysi, keď sme s partiou cestovávali vlakom do Bratislavy. Cestou späť sme sa obvykle zastavili buď v staničnom občerstvení, takzvanej Kiki búdke, alebo v bufete Jednoty na Radlinského ulici, a čo-to popili. Nebolo iné víno, ako zmeska. Aj tie lepšie, ako Račiansky výber či Limbašský silván, boli len miešaniny. Limbašský sa tváril čisto, ale v obchodoch ho bolo mnohonásobne viac ako kapacita vinohradov v Limbachu,“ spomína.
Štamgasti
Po revolúcii u nás začali prvé pokusy o výrobu dobrého vína. Jednými z priekopníkov boli Šulanovci, ktorí majú dodnes vinotéku Dobrý pocit v jednej z pivníc na Hlavnej ulici. Postupne si získavala štamgastov a z nich sa spontánne vytvoril spolok priateľov vína Vincech. Dnes má stovku členov, výlučne mužov. Ich činnosť nie je len o konzumácii vína. Spoluorganizujú všetky vinárske podujatia a pomáhajú pri nich. Navštevujú vinárov, vymieňajú si poznatky. „Máme zásadu, že ideme najskôr pozrieť do vinohradu, až potom degustujeme,“ hovorí Eduard Krištofovič. Nie je vyštudovaný vinár ani nemá za sebou žiadny kurz, napriek tomu vie o víne viac, ako ktokoľvek iný. „Sám som si naštudoval veľa vecí z odborných časopisov, poučné sú aj rozhovory s vinármi a vinohradníkmi a, samozrejme, degustácie,“ hovorí a dodáva, že zatiaľ stíha koštovať všetko, čo je nové alebo zaujímavé. „Už desaťročie sa šľachtia nové odrody, ktoré majú zachované charakteristické vlastnosti a zároveň vyhovujú našim podmienkam. Napríklad odrody z južných oblastí majú u nás problémy s úplným dozretím. Novošľachtence sú odolnejšie, dokážu reagovať na zmeny podnebia a počasia a nie sú až také náchylné na hnilobu či múčnatku. Problém je, že trvalo veľmi dlho, kým boli tieto odrody oficiálne uznané. Výpestky sa šírili pololegálnou cestou, ľudia presne nevedeli, ako sa o ne majú starať, a očakávaný výsledok sa nedostavil.“ Novošľachtencom svitá na lepšie časy. „O rok sa už budú pestovať legálne, takže najmä v oblasti červených vín sa môžeme tešiť na zaujímavé veci. V bielych je už osvedčená odroda Devín, ktorá je považovaná za národné víno. Česi zase majú Pálavu.“ Vinári sledujú nové trendy a mnohí experimentujú so slamovými či ľadovými vínami. „Vyrobiť slamové víno nie je až také zložité, oveľa náročnejšie je ľadové víno. Čaká sa na to, či bude mrznúť, alebo nie. Je to riziko, lebo veľakrát mráz nepríde a hrozno zhnije.“ A aké víno trnavskému znalcovi najviac chutí? „Kedysi som pil najmä Veltlín, v bratislavských vinotékach sa dal nájsť kvalitný aj pred revolúciou. Mám rád aj Rizling rýnsky a vlašský. Mal som obdobie Tramínu červeného, čo je, samozrejme, tiež biele víno. Mnohým treba vysvetľovať, že červené víno je vlastne modré, ako napríklad Frankovka modrá, a biele je zelené – Veltlín zelený.“
Muži aj ženy
Stredoveká Trnava patrila spolu s Bratislavou medzi najväčšie vinohradnícke a vinárske centrá v Uhorsku. Jej niekdajšiu slávu pripomína množstvo pivníc v historickom centre. Vinárska tradícia sa v našom meste obnovila až vstupom do tretieho tisícročia. Našťastie, veľmi úspešne. Podujatia určené milovníkom vína už majú svoje meno a tešia sa stále väčšej návštevnosti. Požehnanie mladých vín, výstava Víno Tirnavia a nakoniec Deň vínnych pivníc sú peknou ukážkou toho, že pitie vína sa stalo spoločenskou udalosťou. Aj ľudia sa učia mať tento nápoj radi, spoznať, ktoré je dobré, a nájsť si to svoje, ktoré im chutí. Ochutnávky už dávno nie sú doménou mužov, stúpa počet ženských účastníčok. Tie obľubujú skôr sladké vína.

S vinárom Vladimírom Mrvom (vľavo) na výstave Víno Tirnavia. FOTO: Album Eduarda Krištofoviča

reklama


Nápoj bohov sa rozmohol aj na strednom, východnom a severnom Slovensku, kde v minulosti vždy víťazilo skôr pálené. Aj v zahraničí sa naše víno uplatňuje pomerne slušne. „Nie je pravda, že ho tam nemajú radi, naopak. Ale je tam dostať v oveľa menších množstvách ako vína väčších krajín, lebo ho vyrábame menej a kratšie.“
Mnoho vinárov dnes už nemá vlastný vinič, ale prenajíma si ho, alebo hrozno dováža. „Práca vo vinohrade je náročná, komu prišiel po reštitúcii, ten sa potešil, ale jeho potomkovia ho často predajú ako stavebný pozemok. Limbach už vôbec nie je o víne, a postupne už ani Pezinok a Modra,“ povzdychne si. Je to škoda. Dom možno postaviť prakticky hocikde, no o viniči to neplatí. Ten musí mať vytvorené podmienky – dobrú pôdu, slnko a teplo.
Ďalšie tváre
Eduard Krištofovič je lokálpatriot. Celý život prežil v Trnave, roky však pracoval v Bratislave a Piešťanoch ako riaditeľ Inštitútu vzdelávania dospelých. Pôvodným povolaním je učiteľ, promovaný matematik a fyzik.
Jeho meno sa spája aj s populárnou cykloturistickou nonstop jazdou z Trnavy až na Rysy, ktorá sa koná s krátkou prestávkou od roku 1974, keď bolo 30. výročie povstania a zároveň odchodu trnavskej posádky a dobrovoľníkov na Pohronie. Dnes už je jej ideológia takmer úplne potlačená.
Vždy sa zaujímal o šport, hoci nikdy nie príliš aktívne. Radšej o ňom písal. „V roku 1973 sme s kolegom Petrom Horváthom začali oboznamovať ľudí s históriou mesta. Dovtedy sa naposledy oslavovalo 700. výročie v roku 1938. Potom zostalo ticho. V rámci Trnavy začal vychádzať mesačník Kultúra a život Trnavy a septembrové číslo sa venovalo histórii a súčasnosti mesta. Prvýkrát sa prezentovalo, že Trnava má titul slobodného kráľovského mesta,“ približuje Eduard Krištofovič svoju ďalšiu činnosť. „Všetko, čo robím, ma baví. Dúfam, že to ešte zopár rokov potrvá a že mi zdravie bude slúžiť. Peňaženku to nenaplní, ale mám z toho dobrý pocit.“
 

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka spoločnosti WebHouse, s.r.o. Právne informácie | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty
Copyright © 2010-2022 WebHouse, s. r. o. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk

Pocitadlo.sk

Mazda plug in hybrid
reklama