V Ratnovciach ratujú nemé tváre. Na Družbe deložovali netopiere

RELAX - Reportáže | 22.11.2011, 00.00, Vladimír Kampf

Tibor Šnajdár hovorí, že jeho práca je väčšinou starostlivosť o vážne zranené zvieratá, na ktoré nie je vždy pekný pohľad, a nikdy sa nekončiace čistenie klietok a voliér.

Chavkoš nočný sa dostal do Ratnoviec až od Dunaja. Foto: Havran

Možno preto, aj napriek poslaniu, ktoré si spolu manželkou Janou a deťmi Tiborom a Pavlom vzali za svoje, pri nich ďalší nadšenci, ktorí sa zavše v ich záchrannej stanici objavia, dlho nevydržia.
Na Slovensku je niekoľko záchranných staníc pre divo žijúce živočíchy. Jedna z nich je aj v Ratnovciach pri Piešťanoch. Občianske združenie Spoločnosť na záchranu zranených a osirelých voľne žijúcich zvierat Havran funguje už jedenásť rokov.
Na vytvorenie záchrannej stanice treba splniť zákonné podmienky. Najmä mať na ňu chovné priestory a vzdelanie v odbore. Zásadou je aj minimálne päťročná prax s chovom živočíchov a možnosť zabezpečiť im veterinárnu starostlivosť. „Je toho dosť,“ konštatuje Tibor Šnajdár. „My sme sa k tomu dostali cez Slobodu zvierat v Piešťanoch.“ Ľudia k nim začali prichádzať aj s voľne žijúcimi zvieratami. Žiaľ, nevyznali sa v nich a bolo nevhodné, aby v útulku boli aj takéto živočíchy. Chceli sa špecializovať iba na psov a mačky. „Zvieratá sa zrazu dostávali k nám. Táto situácia nás nenechala chladnými. Časom sme si zriadili vlastnú organizáciu.“
Tibor sa dostal k zvieratám ako každý, kto ich má rád. Povolaním je momentálne výškový špecialista a inštruktor horolezectva.

Pštrosica bola vraj skvelá a zábavná spoločníčka. Foto: Havran

Chytili ju policajti
So zvieratami si človek užije. Zdá sa, že v meste barlolámača žije voľne všeličo. :-) „V Piešťanoch mestskí policajti chytili samičku opice makaka rézusa. Nepriznal sa k nej nikto. Našťastie sa nám ju podarilo umiestniť do zoologickej záhrady v Spišskej Novej Vsi. Už tam má dokonca aj štvorročného potomka. Na stanici sme ju mali iba chvíľu. Mať opicu nie je sranda. Všade inde robila každému zle.“
Ďalším z voľne žijúcich živočíchov bol v Ratnovciach austrálsky pštros emu. To je po makakovi celkom slušná divočina. „Ten ušiel chovateľovi od Trnavy. Bola to tiež samička. Nepodarilo sa mu ju chytiť. Našťastie s MVDr. Šiškom z Okresnej veterinárnej spávy sme to zvládli. Behala okolo diaľnice a hovorí sa, že dokonca aj cez ňu. Majiteľ a jeho rodina sa s ňou prišli už len rozlúčiť. Bola pre nich nezvládnuteľná. Pobehovala u nás niekoľko týždňov, kým sa aj ona dostala do Spišskej Novej Vsi. Bol to veľmi milý vták. Nechceli sme ju dať niekomu na mäso. Pštrosov emu má každá zoo dosť. To nie je exponát, ktorý by im lákal návštevníkov.“

Mladý výr sa tiež šťastne vrátil do voľnej prírody. Foto: Havran

Nešťastne vo víre
Po rokoch mali v Ratnovciach kopu prípadov, nad ktorými by laik žasol. „Mali sme tu vážne zlomeniny, postrelenia, otravy... Všeličo. Niekedy to vyzeralo beznádejne, ale nám sa podarilo v mnohých prípadoch zviera zrehabilitovať a vypustiť do prírody. Len počas minulého roka sme evidovali vyše stosedemdesiat zvierat. Z toho sa viac než päťdesiat percent vrátilo do voľnej prírody.“
Medzi stosedemdesiatimi nemými tvárami sú aj také, ktoré sa síce dostali na stanicu, ale vzápätí uhynuli. Niekedy sa už pomôcť nedá.
Najviac je vtákov. „Najmä tie, ktoré sa viac vyskytujú medzi ľuďmi. Vozia nám všeličo, aj mladé. Napríklad belorítky sme tu odchovali od čerstvo vyliahnutých. Nakoniec aj odleteli.“
Už keď niekto prinesie mláďa, je zrejmé, že sa niečo stalo. Muselo buď vypadnúť z hniezda, alebo sa stratilo rodičom. Ľudia tiež robia chybu, pretože nedokážu odhadnúť, či je mláďa naozaj opustené. Napríklad mladý drozd nie je plachý, motá sa medzi ľuďmi, pričom ho matka ešte s prehľadom dokrmuje. Je to normálne. „Človeku, na ktorého sa uprene pozerá malý drozdík alebo iný vtáčik veľkými očami, sa zdá, že ho musí zachrániť. To však nemusí byť tak. Áno, môže ho uloviť predátor, ale taká už je príroda. Prirodzená selekcia je úplne normálna.“

Zranená labuť sa dostala z najhoršieho. Foto: Havran

Nastáva sezóna prípadov mláďat, ktoré nevládzu odletieť s ostatnými. V Ratnovciach takto zostala jedna vysilená labuť. Na jeseň je tiež veľa zlomených krídel. Opäť sú to najmä mláďatá, ktoré sa pri učení lietať alebo loviť zrania. Každú zimu okolo našich ciest vysedávajú myšiaky, ktoré prilietajú zo severu. Pri vzlietaní z koruny stromu alebo zo stĺpa vždy trocha prepadnú, kým chytia vztlak do krídel. Ak sa dostanú nešťastne do vzdušného víru za autobusom alebo veľkým nákladiakom, hrozí, že sa dolámu alebo v lepšom prípade majú pomliaždeniny. „Dúfajme, že keď sa začne poľovnícka sezóna, tak nepribudnú postrieľané vtáky, ako to každoročne býva. Priebežne po celý rok nám nosia ľudia popálené vtáky. Malý sokol sa dokáže popáliť aj na dedinských trafostaniciach. Stačí mu roztiahnuť krídla a dotknúť sa neizolovaných častí.“

Okrídlení squatteri
Po vtákoch sú najčastejšími jesennými klientmi cicavce. Najmä ježkovia z neskorších vrhov, ktorí sa nedokážu pred zimou dostatočne vykŕmiť. „Ak ježko nemá aspoň pol kilogramu, tak nie je schopný prežiť zimu, chodí a hľadá. Ježko neje jabĺčka a hrušky, ako je to v rozprávkových knižkách. Je to hmyzožravec. Keď sa chce oň niekto postarať, mal by mu dať červíky a chrobáky, ale úplne postačí aj kvalitná mačacia konzerva.“ Okrem ježkov sú obyvateľmi záchrannej stanice aj veveričky vypadnuté z hniezda či tie, ktoré prídu o svoj domov, keď sa spíli strom. „Starali sme sa aj o kuny skalné. Tie sa vyskytujú aj v mestách.“
Raritným prípadom bola kolónia netopierov, ktorá si za svoj nový domov vybrala byt v Trnave. „Bolo to pred mesiacom, keď sme na Družbe takto deložovali tridsaťtri netopierov. Večer nám volala nešťastná majiteľka bytu, že jej tam ešte niečo piští. Kamarátka ich tam našla poschovávaných ešte šesť. Vyhovovalo im dvanáste poschodie a odchýlené okno. Všetky sme vypustili naraz. Našťastie žiaden z nich nebol podvyživený a ešte nebola veľká zima.“

V súčasnosti je vzácnosťou stanice haja tmavá, ktorej ktosi strelil do krídla. Foto: Vladimír Kampf

Ošemetná situácia je najmä na jar, keď ľudia nosia mladé srny. „Snažíme sa ich okamžite odviezť tam, kde ich zobrali. Mama si ich nájde. Ľudia sú znova zbytočne rozcítení, keď nájdu čerstvo narodené mláďa, po ktorom lozia muchy. To je normálne, ak je ešte od plodovej vody a ostatných zvyškov. Snažíme sa ho čím skôr zbaviť ľudského pachu tým, že ho vyšúchame trávou, čečinou a hlinou. Srnčia zver sa aj tak radí k poľovnej zveri a je majetkom príslušného poľovného združenia.“

Katastrofálne preplnení
Z plazov tu mávame občas užovky. Vzácnejší pre záchrannú stanicu bol vták vlha. Ten sa tak často neukazuje ľuďom na obdiv. „Táto bola z Trnavy, z Kamenáča. Pravdepodobne vypadla z hniezda vysoko v korunách stromov. Vychovali sme ju a vypustili. Ešte sa k nám chvíľu vracala dokrmovať, tak ako aj iné zvieratá. Dospelý jedinec má nádherne žlté krídla a chvost. Potešil nás aj ďalší vzácny krásavec, dudok, alebo veľký výr skalný. Ak sa nepodarí zrehabilitovať zvieratá do troch mesiacov a nevypustíme ich do voľnej prírody, prepadajú štátu.“
Rehabilitačná stanica pri Zoo Bojnice je jediná štátna rehabilitačná stanica, do ktorej sú potom tieto zvieratá umiestňované. Žiaľ, toto zariadenie je preplnené. Keby sa tam mali presťahovať všetky hendikepované zvieratá z celého Slovenska, dopadlo by to katastrofálne. Nemysliteľné. Už teraz sú beznádejne preplnení.

Toto spôsobujú drôty vysokého napätia. Foto: Havran

„V minulosti sme sa snažili za každú cenu zachrániť každé zviera. Nie každý jedinec je však vhodný na to, aby dožil postihnutý vo voliére. Niektoré vtáky by sa doslova umlátili na pletive od túžby po slobode. Nedokážu byť zatvorené. Ak nie je aspoň mizivá šanca na ich návrat do prírody, humánne ich dáme uspať navždy. Sú to vždy tie najhoršie okamžiky v našom živote.“
Stanica žila osem rokov len z rodinných prostriedkov. Žiadna slasť. Všetko vyžaduje peniaze. „Len benzín a operácie nás niektoré roky stáli cez tritisíc eur. Teraz sa nám darí niečo získať z dvoch percent, niečo nám dajú dobrí ľudia a priatelia. Musím pochváliť Trnavský kraj, ktorý možno ako jediný na Slovensku hradí z veľkej časti starostlivosť o tieto zvieratá.“ Myslieť si, že štát prispieva na zvieratá, ktoré mu aj tak prepadnú, je naozaj len príjemná myšlienka. Nič viac. Ani cent. Do Ratnoviec vozia ľudia živočíchy z veľmi širokého okolia, od Nitry, Topoľčian, zo Záhoria, z Podunajska...