Oheň prehĺta, plamene olizuje: Fakír Zdeno prezradil, čo mu robí najväčší problém

RELAX - Reportáže | 10.11.2026, 08.04, prispievatelia

Do Trnavy prišiel cirkus.

Fakír Zdeno Lánik. Foto: Vladimír Kampf

Po rokoch opäť na tradičnom cirkusovom mieste. Teda, na pozemku hneď vedľa neho kúsok od Belušovho vodojemu pri nákupnom centre na Veternej ulici v Trnave. Cirkus Lánik rozložil šapitó a v meste zostane do 21. novembra.

V Trnave končí tohtoročnú sezónu s pestrým medzinárodným programom. Lánik je tradičný cirkus so všetkým čo k cirkusu patrí.

Vzišiel z materskej základne cirkusu Aleš, ktorý celé desaťročia kočuje po Slovensku.

Princ je viac

Pre pani principálovú Haničku Lánikovú nie je cirkus iba zamestnaním. „Cirkus je naše životné dielo. Je to naša hlavná činnosť, naše podnikanie, ktoré nás živí. Celá rodina mu venuje celý život. Dobrý cirkus musí ponúknuť zaujímavý program. Humor, napätie, adrenalín, kvalitných akrobatov, klaunov a samozrejme, krásne vycvičené zvieratá. Podľa mňa patria do každého cirkusu. Boli jeho súčasťou odjakživa a som rada, že ich môžeme predstaviť návštevníkom aj u nás.“

Osobitné miesto v jej živote patrí frízskemu koňovi Princovi. Dostala ho od otca, keď mal iba desať mesiacov. Dnes má koník šestnásť rokov.

„S Princom sme spolu prakticky celý život. Otec mi ho kúpil ešte ako malé žriebä. Od začiatku som ho privykala na seba, postupne sme medzi sebou vybudovali vzájomný rešpekt, toleranciu a predovšetkým lásku. V cirkuse s ním vystupujem v čísle, ktoré voláme Vysoká španielska škola. Tomuto druhu jazdeckého umenia venujem čas už od dvanástich rokov. Princ je preto pre mňa oveľa viac než iba kôň, s ktorým vystupujem.“

Je to hra

Principál Lukáš Lánik má jasno v tom, či zvieratá patria do cirkusu. Podľa neho tvoria neoddeliteľnú súčasť tradičného cirkusového umenia. Ich vystúpenia prirovnáva k tomu, čo ľudia bežne robia so svojimi domácimi miláčikmi.

„Veľa ľudí má doma psa alebo mačku. Učí ich sadnúť, ľahnúť, poslúchnuť nejaký povel, za ktorý dostanú odmenu. Je to vlastne hra. Človeka baví kontakt so zvieraťom, rád ho niečo naučí a má radosť, keď spolu niečo dokážu."

Rovnako vníma prácu so zvieratami v cirkuse. „Je to koníček, ktorý prináša potešenie človeku. Navyše, deti zvieratá milujú. Cirkus ich mal odjakživa a podľa mňa by ich mal mať naďalej.“

Samozrejme, existujú cirkusy bez zvierat. „To je však iný druh predstavenia. Klasický cirkus by mal ponúkať vystúpenia zvierat, inak už hovoríme skôr o varieté. Pre návštevníkov predstavujú zaujímavú súčasť programu a k tradičnému cirkusu jednoducho patria.“

Zamilovaná do akrobacie

Maďarská vzdušná akrobatka Lili Picard žije vo svete cirkusu. Náročným vystúpeniam vo výškach venuje už takmer desať rokov. Napriek nebezpečenstvu, ktoré jej povolanie prináša, nevníma akrobaciu ako obyčajnú prácu.

„Tomuto druhu artistického umenia venujem čas prakticky od detstva. Baví ma to. Pre mňa to vôbec nie je zamestnanie. Je to koníček, radosť, potešenie a zároveň spôsob oddychu. Samozrejme, vzdušná akrobacia je nebezpečná. Lenže keď niečo naozaj milujete, nebezpečenstvo prestanete tak intenzívne vnímať. Myslím, že práve láska k tomuto povolaniu mi pomáha nevšímať si riziká. Do cirkusového života musíte byť jednoducho zamilovaní. Inak by ste túto prácu nemohli robiť.“

Namiesto paneláka

Mladý klaun Nikolas Lánik vyrastal medzi cirkusovými maringotkami, zvieratami a artistami. Okrem klaunských výstupov žongluje a vystupuje v náročnom akrobatickom čísle na perzských tyčiach spolu s bratmi a otcom.

„Robím takzvaného untermana. Stojím dole, držím tyč na čele a brat po nej vylezie hore. Nie je to vôbec jednoduché. Musel som veľa trénovať a posilňovať, aby som bol dostatočne pevný a dokázal ho udržať. Trvalo mi dlho, kým som to zvládol.“

Život v cirkuse je pre Nikolasa prirodzený. Detstvo v paneláku, každodenné chodenie do školy a popoludnia nad učebnicami si nedokáže predstaviť.

„Vyrastal som v cirkuse a iný život by som nechcel. Som zvyknutý starať o zvieratá, trénovať a vystupovať. Je to úplne iné detstvo, než majú ostatné deti. Niekedy im trochu závidím, najmä keď prídu horúčavy a oni môžu byť doma v chládku. Inak mi nič nechýba. V zime máme stan vykurovaný.“

O budúcnosti má jasno. Cirkus nechce opustiť ani v dospelosti.

„Nikdy som neuvažoval, že by som robil niečo iné. Chcem zostať pri cirkuse celý život. Raz by som ho rád prevzal po otcovi.“

Namiesto zmrzliny

Fakír Zdeno Lánik má na starosti poriadne horúce vystúpenie. Oheň nielen vypľúva, ale dokonca si ho vkladá do úst. Roky práce s plameňmi mu priniesli množstvo zážitkov, popálený jazyk a zopár vtipných odpovedí pre zvedavých divákov.

„Deti sa ma často pýtajú, prečo mám také veľké brucho. Vždy im poviem, že to mám z toho ohňa, ktorý stále papám. Mamičky zase zaujíma, ako dokážem tak dobre olizovať plamene. Niektoré mi dokonca povedia, že ich to vzrušuje,“ smeje sa fakír.

„Ľudia chcú vedieť, ako to robím a či ma oheň nepáli. Samozrejme, že páli! Veď oheň páli každého. Ale ako sa hovorí, poctivého nepáli.“

Pri práci s ohňom však nejde iba o žarty. Jeho jazyk dostáva poriadne zabrať a následky pociťuje dokonca pri obyčajnej návšteve zmrzlinárne.

„Keď vezmem synovcov alebo naše deti na zmrzlinu, kúpim si jednu aj pre seba. Lenže keď ju začnem lízať, vôbec necítim jej chuť. Jazyk mám od ohňa taký popálený, že vnímam iba chlad. Chuť zmrzliny už necítim. Takže medzi olizovaním ohňa a zmrzliny je u mňa naozaj veľký rozdiel.“

text a foto: VLADIMÍR KAMPF