Každý vedel, že to robí najlepšie a všetci ostatní úplne zle

RELAX - Reportáže | 29.11.2011, 14.10, Vladimír Kampf

Začalo to o 19.00. Sála v istom trnavskom hoteli sa začala zapĺňať maturantmi v oblekoch a kravatách a dievčatami zmenenými šatami na dámy. Všade žiarila mladosť.

Nie je to tak, ako to vyzerá. Nepila. Boleli ju nohy. Foto: Vladimír Kampf

O chvíľu sa začali trúsiť aj staršie generácie, tiež náležite vyobliekané. Nedalo sa povedať, že bol profesorský zbor v tej chvíli dojatý. Ten najväčší doják ich všetkých ešte len čakal. Koľký už?

Maturantka Júlia

Jeden večer, a toľko starostí. Napriek tomu, že je u nás v triede množstvo inteligentných ľudí, pri plánovaní stužkovej to skôr vyzeralo ako v zoo. Najlepšie to asi vystihla naša triedna Silvia Václavová: „V tejto triede je tridsaťšesť ľudí. Garantujem vám, že tu bude minimálne tridsaťosem názorov.“ A naozaj. Každý vedel, ako to zorganizovať najlepšie, každý vedel, že ostatní to robia úplne zle. Samé hádky, vražedné pohľady, tri roky plánovania a my zisťujeme, že nám chýba polovica vecí. A ak sa aj náhodou niekomu jedna z nich podarila vybaviť, automaticky by to všetci spravili lepšie alebo zohnali výhodnejšie.

Záverečná šou na čele s Adamom Nekonečným. Foto: Vladimír Kampf

Veru, naplánovať takú stužkovú nie je sranda. Vybrať poháre, kameramanov, hudbu na nástup... Chvíľami to pripomínalo tretiu svetovú. To všetko sa však zmenilo 11.11.11. Magický dátum aj pre nás. Keď už nič iné, aspoň si ho lepšie zapamätáme. Baby nahodili tie najkrajšie šaty, z chalanov sa stali dospeláci v elegantných oblekoch a na to, že nejaké bláznivé hašterenie vôbec bolo, všetci zabudli.

Po oficiálnej časti, kde si poplakal nejeden z rodičov, rodičovskom tanci, keď všetci tancovali valčík, len mňa tatinko hodil o zem – dvakrát, a po celkom chutnej večeri nastal čas na náš zábavný program. Najväčší úspech zožal klasický tanec v podaní našich amatérskych baleťákov. Ich choreografia a záverečná zdvíhačka boli bezchybné. Posledným bodom programu bol Pekelný súd.

V ňom sme obvinili našu triednu profesorku z toho, že aj napriek tomu, že bola chorá, prišla do školy, ohrozila naše zdravie a okrem toho sme boli nútení blicovať. Taktiež bola obvinená z toho, že nám neospravedlňovala toto chýbanie automaticky a my sme boli nútení zháňať pečiatky a písať si ospravedlnenky sami. Na zozname bolo aj množstvo iných závažných zločinov a jediným možným východiskom pre obžalovanú profesorku bolo prijať dar a sľúbiť, že pri maturitách nikto neprepadne. :-) Nakoniec nasledovalo kladenie sviečok, a potom už len tanec, karaoke a bujará zábava. Celý večer dopadol na jednotky. Ako v dátume.

Ostužkovaná. Foto: Vladimír Kampf

Domov sme viezli aj jednu zo spolužiačok. Tej bolo takmer do plaču, že už sa to skončilo, že je to len raz za život. O tom svedčili aj statusy, ktorých bol na druhý deň plný Facebook. „Navždy sa zachová...“ písalo sa vo väčšine z nich. Niektorí to vzali z pozitívnejšieho konca. Dokonca padli aj nápady, že by sme mohli prepadnúť a budúci rok si celú parádu zopakovať.

O niečo neskôr začal Facebook plniť úplne inú funkciu. Straty a nálezy. Maťo má doma zbierku tričiek a vankúš, Peťke chýbajú dve tričká a našla zelené USB a Katka dokonca nehľadá vôbec nič, no všetko môžeme priniesť jej.

Obrovské Ďakujeme! patrí našej triednej super profesorke Silvike. Hlavne vďaka nej to dopadlo výborne. Teraz už konečne aj IV. B chápe význam slov, ktoré sme všetci kričali pri karaoke: Navždy sa zachová v pamäti stužková!

Júlia Kampfová

Babám to fakt seklo.  Foto: Vladimír Kampf

Otec Vladimír

Možno tu bude čudné, ale do zháňania šiat na stužkovú som priamo zapojený. Kamárát zo školy má totiž v Bratislave obchod so spoločenskými šatami. Takže sme sa k nemu vybrali. Krížom cez ulici od jeho krámu je turecký fastfood, v ktorom robia skvelé veci. Ich kombinácia mäsa a zeleniny je nenapodobiteľná. Keď už boli šaty vrané, dali sme si nejaké dobroty. Milujem ich baklažán plnený zmesou z hovädzieho mäsa.

Aj na stužkovej sme sa takmer na úvod najedli. Bál som sa, že to bude horšie. Polievke a aj hlavnému jedlu chýbala výraznejšia chuť a štipka soli. Asi ju nakupujú v rovnakom hypáči, ako som to svojho času urobil ja. Sypal som, sypal, až som si myslel, že som definitívne stratil chuť. Nestratil. Len som kúpil nejakú sypkú napodobeninu. Neskôr som sa dozvedel, že zohnať dobrú soľ je naozaj nad zlato a aj tá rokmi overená, ktorá má na obale napísané, že Prešovská soľ, je vlastne z Rakúska, lebo na východe už žiadnu neťažia. Chuťové poháriky mi prisolil až zábavný program. Je skvelé vidieť mladých ľudí zabávať sa a robiť si srandu zo seba.

Dobrú chuť. Foto: Vladimír Kampf

Pred stužkovou ma desili fámy, ktoré som počul. Rozprávali mi o stužkovej, ktorú personál zariadenia, v ktorom bola, okradol. Donieslo sa mi o ukradnutých tortách a všelijakých dobrotách. Nás, našťastie, neokradli. Teda dúfam. Jediné, čo mi bolo zrazu ukradnuté, bol môj vek. Bože, také mám už veľké decko. Chvíľu som sa zamyslel, a potom som sa radšej pustil do iných myšlienok. Tak to bolo lepšie.

Nie je pravda, že by som svoju dcéru hádzal o zem. Len bola akási nemotorná. Valčík chce predsa priestor, chce život, nie nejaké nudné či vážne alebo decentné pohupovanie sa po parkete.
Potom prišli na rad šnicle a guláš. Rezne v pohode a guláš tiež ušiel. Neskromne sa považujem za znalca gulášov nielen u nás, ale aj v celej Európe a niektorých priľahlých končinách. Uprednostnil by som v ňom sladšie rajčiny, a nie kyslejší pretlak. To, čo som tomuto stužkovému najviac vyčítal, bol nedostatok majoránky. Škoda.

Na celej stužkovej som najviac obdivoval triednu. Neviem, kde berie toľko energie, aby neustále poháňala, okrikovala, vysvetľovala, prekrikovala takú šialenú bandu mladých ľudí. No, vykašľal by som sa na to.

Vladimír Kampf

Pozorovateľka Katka

Preboha, už je to deväť rokov, čo som stála pred učiteľmi a rodičmi v dlhých šatách so zelenou stužkou na hrudi! Uvedomila som si na svojej druhej stužkovej v živote. Táto bola pracovná, ale takým príjemným spôsobom. Medzi mladými ľuďmi to ani inak byť nemôže. Všetky dievčatá boli krásne a trendy, s našimi róbami z roku 2002 by sme asi neuspeli. Žiadne neprirodzené drdoly ani trblietky vo vlasoch, namiesto toho sýtočervené rúže, gélové nechty a odvážne až extravagantné róby. K tomu topánky na vysokánskych opätkoch a platforme, z ktorých sa prezuli hneď, ako sa skončili oficiality. Nemenej fešní a elegantní chalani sa navyše ukázali byť výbornými šoumenmi.

Úprimne od srdca som na ich programe pobavila. Najviac sa mi páčil deduško Večerníček, netradičná rozprávka o Červenej čiapočke a, samozrejme, baleťáci. Klobúk dole, 4. B! Napriek počiatočnému miernemu chaosu všetko dobre dopadlo a ja som ledva stíhala cvakať spúšťou fotoaparátu. To bola v ten večer moja hlavná úloha. Jedným okom som pritom musela sledovať kolegu fotografa a dvoch kameramanov – Lucku a Andreja. Nikto predsa nechce mať na fotkách zo stužkovej v zábere cudzie zadky.

Najväčší úspech zažilo precítené Labutie jazero. Foto: Katarína Rosinová

Z mojich nostalgických úvah o tom, čo bolo kedysi a čo sa už nevráti, hoci sa to navždy zachovalo v pamäti, ma vyrušil známy hlas. Moja triedna! Bola našou druhou mamou celých osem rokov na osemročnom gymnáziu a hneď, ako nás odprevadila do dospeláckeho života, prešla na druhú školu. Teraz sa ocitla medzi pozvanými. Tak to už bol návrat do minulosti dokonalý. Neviem, na koľkých stužkových bola odvtedy ona, ale verím, že na tú našu si pamätá dodnes.

Okolo pol druhej všetko, čo malo objektív a kameru, odišlo a poberali sa aj rodičia. Stavím sa, že ešte len potom sa začala na parkete ozajstná zábava. Ako som sa dozvedela na druhý deň, prežili to všetci maturanti a ujmu neutrpel ani hotel, v ktorom sa zábava konala. :)

Katarína Rosinová