Trnavské rybníky
reklama

Hádzanári chodili do práce len dvakrát mesačne, dnes nemajú áčko

ŠPORT - Hádzaná | 27.11.2011, 17.12, Ján Král

Posledný mohykán. Bývalý výborný pivot a momentálne tréner Richard Matušek drží pri živote mládežnícke kolektívy trnavskej hádzanej. Spoločne s predstaviteľmi novozaloženého HBC Trnava sa snažia postaviť klub znova na nohy.

Hádzanári chodili do práce len dvakrát mesačne, dnes nemajú áčko

Intenzívny koučing patrí k zápasu. Foto: Ivan Kopčáni
 

Púpavy pri aleji
reklama

Ako si spomínate na roky vašej aktívnej hráčskej kariéry?
- Hádzaná bola v Trnave takmer náboženstvom. Vždy v nedeľu o 10.45 sa ľudia z kostola presúvali do Mestskej športovej haly. Boli časy, keď na hádzanú chodilo viac ľudí, ako na futbal. Tieto dva športy majú v Trnave hlbokú tradíciu. Hala sa zapĺňala týždeň čo týždeň, bývala natrieskaná, neraz nad kapacitu. Som presvedčený, že ak sa bude v meste opäť produkovať dobrá hádzaná, ľudia si do hľadiska znova nájdu cestu.
Hrávali ste v tíme plnom hviezd, s kým ste si najlepšie vychádzali?
- Dvojičku sme tvorili s Ferom Šulcom. Často sme na zrazoch spolu bývali na jednej izbe. Po jeho odchode zase s Mariánom Hirnerom. Vychádzal som si však aj Brestovanským, Šimekom či Petrom. Tvorili sme dobrú partiu. Po Vianociach sme často chodievali na dva - tri týždne na zájazdy do Európy, a tam sa utužovala partia.
Tak tam to muselo byť veselé...
- Na zájazdoch sme porobili množstvo hovadín. Neraz si niekto priniesol domov v kabele tehlu. Spoluhráči ju tam po víťaznom zápase zo zábavy podstrčili, aby bola batožina ťažšia. Chodievali sme na rôzne gulášpárty, najskôr sami, neskôr za nami prišli manželky. Mali sme šťastie na dobrú partiu, trénerov a maséra.
Živila vás iba hádzaná?
- Z hádzanej sa dalo pekne vyžiť a aj sme sa zabavili. Boli to zlaté časy a mňa mrzí, že súčasná mládež ich nemôže zažiť. Vtedy financovali kluby štátne podniky, Teraz do toho neraz rozprávajú neodborníci, ktorí majú peniaze, no hneď chcú výsledky. A keď tie neprídu, padajú hlavy trénerov. Svojho času si Hirner zranil koleno, vypadol na desať zápasov a všetky sme prehrali. Neprišiel však ani náznak výmeny trénera. Šport nebol pod takým tlakom médií a ďalších vplyvov.
O zlatých časoch sa dobre počúva. Ako to vtedy fungovalo?
- Mali sme status profesionálov. Chodili sme do práce vo Vozovke len dvakrát do mesiaca – na výplatu a na zálohu. Vtedy sa ešte mzdy na účty neposielali. Podnik nás evidoval ako zamestnancov, ostatní pracovníci firmy nás však mali radi, boli sme priatelia s polovicou Vozovky. Robili sme pre mesto výsledky, ktoré išli do sveta. Svojho času sme hrali dokonca semifinále pohára EHF. S Dánmi sme doma remizovali, vonku prehrali o dva góly. Krôčik nás delil od finále s Grosswallstadtom. To bolo vtedy jedno z naj mužstiev na svete. Československá hádzaná patrila k svetovej špičke. Na olympiáde v Mníchove v roku 1972 reprezentácia skončila strieborná.
Prečo tak hádzaná za posledné roky upadla?
- Vtedy sa veľký dôraz kládol na mládež, v Trnave sme mali zhruba 150-člennú mládežnícku základňu, ktorá každoročne vyprodukovala dvoch – troch hráčov pre áčko. Keď som prišiel do mužstva, z dorastu vychádzali hráči ako Brestovanský, Šimek či Dubovský. Vtedy fungovalo desať mládežníckych trénerov. Dnes som na to sám. A problém je získať deti pre šport. Ja mám v dvoch vekových kategóriách zhruba 25 chlapcov, no inde býva problém. Ak chceme napredovať, musíme staviť na mládež. Treba však zaplatiť trénerov, ktorí zároveň musia byť fanatikmi, inak to za tie finančné obnosy, aké dostávajú, robiť nebudú.
Čím vás vlastne hádzaná tak opantala, že ste pri nej už toľko rokov?
- Pochádzam z Malaciek, veľa možností na trávenie času tam nebolo. Skúšal som stolný tenis aj futbal, no keďže v hádzanej sa dajú využiť najviac pohybové schopnosti, ako sú sila, rýchlosť, vytrvalosť, a ja som bol odjakživa športovo založený, vybral som si hádzanú. Od pätnástich rokov som vedel, že chcem raz byť koučom hádzanej. Teraz som zamestnaný na Základnej škole Atómovej v Trnave. Keď chcem v škole učiť na plný úväzok, musím spraviť aspoň päť hodín športovej prípravy. Mňa to však baví. Bez toho by sa to nedalo robiť. S mladými treba žiť, cítim sa medzi chlapcami ako ich vrstovník, spolu si zažartujeme.
Trénujete dorast a žiakov novovzniknutého klubu HBC Trnava. Ako sa vám darí?
- Dorast tvoria prevažne deviataci doplnení o asi šiestich chlapcov, ktorí dlhšie nehrali hádzanú. Keď sa dopočuli, že sa seriózne začína pracovať, vrátili sa. Figurujú tam šiesti – siedmi, ktorí ešte dva roky môžu hrať za dorast. Hráme momentálne druhú ligu, necítime sa ešte na najvyššiu súťaž. Tá je náročná na cestovanie. Polovica mužstiev je tam z východu. Neviem, či by sme to finančne uniesli. Uvažujeme však, že sa tam prihlásime od nového ročníka.
V kom z chlapcov vidíte najväčší talent?
- Veľmi kvalitný je brankár Michal Konečný. Až sa bojím, aby nám ho niekto nevzal. Chytá asi tretí rok, má aj srdce a potrebný zápal pre hru. Kedysi plával, má veľké danosti pre hádzanú. Šikovný je Marcel Chudý, veľmi dobrý je Zachar, dvojročný výpadok ho však pribrzdil. Zápasy by mu dali veľa. Talent majú viacerí.
Ako vidíte perspektívu mužskej hádzanej v Trnave?
- Aj chlapi, ktorí sa v klubovej odmlke raz týždenne stretávajú, by mali záujem hrať súťažne. Trebárs aj hneď. Mnohí však už majú rodiny, zamestnania, a keď príde k cestovaniu na východ, logicky s tým môžu mať problém. Pred pár rokmi som viedol výbornú športovú triedu, ktorá bola v hádzanej veľmi úspešná. Pôsobili tam hráči ako Vajdík, Opálek, ktorí teraz majú zhruba dvadsať rokov a mohli by sa stať mužskou zložkou HBC Trnava. Sú však rozlezení po okolitých kluboch. Keby sa dali dokopy, bola by to solídna základňa pre nové A-mužstvo.

Richard Matušek tvrdí, že pozornosť treba sústrediť na mládež. Foto: Ivan Kopčáni

ŠUPA technika
reklama

 


To znie nádejne...
- Nevýhoda súčasného stavu je, že mladí chlapci nemajú vzory. Prednedávnom sme hrali so žiakmi Hlohovca. Majú o dva roky mladší kolektív, porazili sme ich, no tí chlapci už mali ťahy ako dospelí. Chodia v Hlohovci na hádzanú, kde vidia extraligové i medzinárodné zápasy. Deti tým športom žijú. Moji žiaci však nemajú ísť kam. Motivujem ich, keď pozerajú zápasy Prešova a ligu majstrov v televízii. Nie je to však ono. Dieťa potrebuje mať kontakt s vrcholovým športom, keď v mladom veku chodí do haly na zápas vypomáhať napr. ako zametač, buduje si vzťah k športu. Vidí, ako sa správajú hráči, preberá ich návyky. To tu najviac chýba. Preto chcem, aby mužskú hádzanú Trnava hrala. S tým príde aj nárast mládežníkov v klube, rodičia uvidia perspektívu a dajú deti na hádzanú. Potrebujeme sa vypracovať na úroveň, keď budeme mať v klube znova vekové kategórie od prípravky až pre mužov.
Pracujete ako telocvikár na ZŠ na Atómovej ulici. Aký máte recept na zvládanie mladej generácie, ktorá je podľa mnohých čoraz drzejšia?
- Viem byť prísny aj dobrý. Nemôžem si pustiť decká k sebe úplne, lebo by mi vyliezli na hlavu. Tam, kde som učil, vládla vždy disciplína. Keď hráme rôzne súťaže medzi školami, vidno rozdiel medzi deťmi. Naše sú slušné, zdravia, nevyvolávajú konflikty. Nestáva sa, že by na hodinách telesnej zámerne necvičili. Jednoducho ich to baví. Rukami mi prešlo v minulosti aj viacero problémových detí. No aj tí ma dodnes pozdravia. Pokým na iných predmetoch boli za hlúpakov, ja som im dal príležitosť realizovať sa, zobral som ich napríklad na súťaž v hode kriketkou. Chlapec urobil dobrý hod, poďakoval som mu pred celou triedou a on až tak povyrástol. Niekedy treba hľadať aj takéto cestičky.
 


Ako na to?
Richard Matušek je otvorený príjmaniu nových hráčov do hádzanárskeho družstva. „V súčasnosti oslovujeme momentálnych štvrtákov. Od nového školského roku máme záujem spustiť športovú piatakov. Do hádzanárskeho klubu, pravda, nemusia chodiť iba žiaci ZŠ Atómová, ale aj ich rovesníci z iných škôl,“ vraví Matušek. Záujemcovia sa môžu hlásiť priamo u neho na telefónnom čísle 0911 881 232. Ďalšia cesta, ako sa stať hádzanárom, vedie cez kontakt na šéftrénera Ľubomíra Ivanoviča (+421 918 500 209 alebo cez email: lubik_1@web.de).


Kto je Richard Matušek?
Vyštudovaný tréner hádzanej (absolvent FTVŠ) sa narodil 5. apríla 1954 v Malackách, kde aj začínal s hádzanou. V juniorskej reprezentácii Slovenska si ho všimol Ernest Gubrický. Od roku 1975 pôsobí v Trnave. Hrával na poste pivota s osobnosťami ako Brestovanský, Šimek, Šulc, Hirner. V lige účinkoval jedenásť rokov, prešiel rukami trénerov Gubrického a Hargaša. V roku 1986 presedlal na trénerský chlebík. Už ako mladý viedol prvé mužstvo trnavskej Lokomotívy. Neskôr prešiel k mládeži, v roku 1994 znova prešiel k A-tímu. Neskôr pôsobil v Nových Zámkoch, Gänserndorfe, Nitre, Hlohovci, trénoval viedenský ženský klub a dievčatá v Modranke. Momentálne učí telesnú výchovu na ZŠ Atómovej. S manželkou Katarínou oslávia v decembri 33. výročie svadby. Dcéra Zuzana mu priviedla na sveta vnuka Davidka, Richard Matušek verí, že z neho vyrastie hádzanár.

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy

reklama

TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka Právne informácie | Ochrana osobných údajov | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty | Nastavenie cookies | Cookies politika
Copyright © 2010-2024. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk
Mazda
reklama