Mečiar sa pre mediálnu kariéru musel zbaviť trnavčiny

RELAX - Rozhovory | 30.11.2011, 08.00, Katarína Rosinová

Moderátor správ televízie Joj Ján Mečiar (41) v minulosti pôsobil v rôznych rádiách. Jeho vtipné bonmoty mnohých z nás roky sprevádzali v aute po ceste do práce. Rodený Trnavčan dnes žije v Studenom, asi desať kilometrov od Bratislavy.

Slipy pod pultom premiér radšej neriskuje. FOTO: Michal Hlavatovič

Keby nebol moderátorom, robil by určite niečo okolo hudby, ktorú miluje, alebo by kormidloval loď. Má dokonca aj kapitánsky kurz na jachtu, no zatiaľ sa na nej plaví len rekreačne.

Zásadná otázka: Spartak alebo Slovan?
- Ani jedno. :) Futbalu nefandím, aspoň nie slovenskému. Podľa mňa nemá takú úroveň, aby si to zaslúžil.

Už ste asimilovaný Bratislavčan, lepšie povedané Studenčan. Akú časť života ste prežili v Trnave?
- Býval som tam do roku 1988, kým som nenastúpil na Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline. Po jej skončení som rok študoval elektrotechniku v Bratislave, ale nechytilo ma to. Bratislave však vďačím za svoje rozhlasové začiatky. Neskôr som sa do Trnavy vrátil, do Rádia Forte. Žil som tam až do roku 2001 a aj teraz ju navštevujem často. Mám tam rodičov a exmanželku s deťmi.

Zažili ste tam detstvo aj dospievanie. Aký ste boli ako tínedžer?
- Ja si z toho obdobia pamätám klub Fortuna. Súčasným mladým to asi nič nepovie, ale vtedy tam robievali videohitparádu. To bolo jediné miesto, kde sa dali vidieť hudobné videoklipy. Sedeli sme pred, na tie časy, veľkými televízormi a dídžeji púšťali klipy. Klub bol natrieskaný na prasknutie, bol problém dostať sa dnu.

Načrtli ste vaše rozhlasové začiatky. Aké boli?
- Začínal som v bratislavskom internátnom rozhlasovom štúdiu – IRŠ. Tam som sa naučil úplné základy – ako otvárať ústa a zbaviť sa trnavčiny. Bolo to náročné, lebo som nevedel povedať jednu súvislú spisovnú vetu. V tom čase som skúšal šťastie na konkurze do Rádia T, ale nezobrali ma, tak som išiel do Komárna.

Čo vám to vôbec napadlo, byť spíkrom v rádiu?
- Chytilo ma to v IRŠ, do ktorého som šiel ako hudobný redaktor. Odjakživa som žil a žijem hudbou. Ona bola tým hnacím motorom. Tam som privoňal k moderovaniu a zistil som, že je fajn rozprávať na mikrofón.

Keď ste absolvovali konkurzy do rádií, nepozerali na vaše priezvisko, ktoré máte spoločné so známym politikom?
- Iste, pozerali. Z IRŠ som si priniesol prezývku premiér, lebo vtedy ešte Vladimír Mečiar bol premiérom. Tú som používal aj v Komárne v Rádiu Local FM, aj v Trenčíne v Rádiu Hit. Keď som v roku 1999 prešiel do Rádia Twist, mali z toho ohromnú zábavu, že Mečiar ide do Twistu. Vtedy existovala relácia Čierna skrinka, do ktorej ľudia mohli zavolať a posťažovať sa, na čo chcú. Tí, čo ma spájali s premiérom, zvykli nadávať, že čo tam robím.

Ale nie ste žiadna rodina...
- Nie!

Váš nástup do televízie sa datuje odvtedy, čo ste vystriedali Braňa Ondruša, keď odišiel do politiky?
- Už predtým som moderoval na Dvojke magazín o vede a technike, ktorý existuje dodnes. Ale v Jojke som len vďaka tomu, že Ondruš odišiel. Bolo to nečakané. Zavolali mi začiatkom augusta a posledný augustový týždeň som už vysielal.

Známy moderátor nosil kedysi dlhé vlasy a v uchu tri náušnice. FOTO: Michal Hlavatovič

Museli ste zmeniť imidž, keď ste prešli z rádia do telky? Viem, že ste kedysi nosili dlhé vlasy...
- Vlasy som si ostrihal už dávnejšie, ale kvôli televízii som si musel vybrať z ucha náušnicu. Kedysi na výške som mal v jednom uchu dokonca tri náušnice, potom už len jednu decentnú, no aj tú som musel dať preč. Dali mi to príkazom. Predsa len, ľudia, ktorí uvádzajú hlavné spravodajstvo, musia pôsobiť dôveryhodne.

Pred kamerou musíte byť elegantne oblečený, chodíte tak aj v súkromí?
- Ja tomu hovorím montérky. Oblek s kravatou je pre mňa pracovný odev. Nosím ho, len keď musím alebo keď si to vyžaduje príležitosť.

Hore nosíte košeľu a sako, ale vždy ma zaujímalo, čo máte oblečené dolu? Nechodíte v slipoch, keď ste schovaný pod pultom?
- Nosím zásadne tmavé a dlhé nohavice, hoci nie vždy sú oblekové. Pod pultom to nevidno, ale niekedy sa zvykneme striedať s Krimi novinami v obraze. Na druhej strane, človek nikdy nevie, kedy sa bude musieť postaviť. Čo ak by kolegyňa odpadla a ja by som ju musel ratovať?

Zaskočilo vás niekedy niečo v priamom prenose?
- Divák si to väčšinou nevšimne. Naposledy sa mi stalo, že som zle pochopil pokyny režiséra a začal som čítať zahlásenie Anety Pariškovej. Bola v obraze, mala vyvalené oči, a rozprával som ja. Chvíľu trvalo, kým začala kamera zaberať mňa. Dramatické brbty sa nestávajú, máme problém vybrať nejaké do silvestrovského vydania. Častejšie sú technické problémy.

Čítate veselé aj smutné správy. Musíte ovládať emócie, alebo ani veľmi nerozmýšľate nad tým, čo čítate?
- Musím. Nedávno som vysielal s Luciou Barmošovou, čítala správu o dôchodcovských spoločnostiach a ja som si kyvkal hlavou, že aká je múdra. Ona to ledva dočítala a vybuchla do smiechu. Lenže hneď po nej som išiel ja so zahlásením o chlapíkovi, ktorý išiel na cintorín zapáliť sviečku starým rodičom, ale už tam bol pochovaný niekto iný. Musel som ho prečítať čo najvážnejším hlasom. Je to náročné, treba sa tváriť primerane obsahu správy, aby to ľudia vedeli stráviť.

Ste známy svojimi vtipnými hláškami a bonmotmi. Trénujete na to, alebo to ide samo od seba?
- Mne to napadá najčastejšie počas vysielania. V súkromí som nudný človek, a hlavne – nechce sa mi rozprávať. Vo vysielaní je vždy nejaká téma, ale nebaví ma len tak hovoriť do vetra. Ešte horšie to bolo, keď som robil v rádiu. Manželka si už zvykla, čo má robiť. :)