Blog Šoková terapia: Emancipácia verzus vzťah

BLOG - Šoková terapia | 3.2.2011, 00.00, Tatiana Čuperková

Žijem sama už niekoľko rokov. Rodičia aj sestra sú v Revúcej a ja jediná v Trnave. Mám tu však skvelých priateľov, na ktorých sa môžem spoľahnúť. O tom však písať nechcem.

Moje dva predchádzajúce vzťahy sa skončili totálnym fiaskom. Prvý partner mi za takmer rok spolužitia zabudol povedať, že má aj druhú domácnosť. Druhý partner mi síce včas ozrejmil, že v jeho živote je iná žena a dieťa, ale zároveň mi aj povedal, že spolu nežijú. Potom mi však zabudol povedať, že sa k žene vrátil. A tvrdil by mi to hádam dodnes. Nuž, som magnet na problémových chlapov.

reklama

No  nič. Chcem tým len povedať, že väčšinu svojho dospelého života som sama. Posledné tri roky splácam hypotéku, kúpila som si auto, chodím na dovolenky a platím dane. Z jednej výplaty. Pocit nezávislosti a samostatnosti je na nezaplatenie a nevezme mi ho nikto. Apropo, hypotéka: zderská, neľudská a na zaplakanie. V konečnom dôsledku zaplatím tomuto štátu sto percent požičaného. Jednoizbový byt v Trnave = dvanásť jednoizbových bytov v Revúcej. Milujem tento štát.

Ale opäť odbočujem. Je skutočne skvelé, mať niečo vlastné. A žiť sama bez toho, žeby ma niekto kontroloval alebo nebodaj komandoval. Často hovorím, že samota mi je asi súdená.

Občas však prídu situácie, kedy to aj mne prerastie cez hlavu. Výmena vodovodnej batérie v kuchyni, vydláždenie socialistického balkóna, vynesenie novej chladničky na siedme poschodie.

Raz za čas ma chytí typická nákupná horúčka. Idem z obchodu do obchodu a všade sa mi niečo zíde. Niečo do kuchyne, niečo do izby, niečo do kúpeľne, niečo na seba, niečo do seba (myslím potraviny, samozrejme). V kufri auta mám asi pätnásť tašiek, jednu ťažšiu od druhej. A ako správna emancipovaná žena sa snažím všetko vyniesť na jeden šup. Som tak obvešaná, že sa ledva potácam k činžiakovým dverám. Všetko mi padá a tie hnusné dvere musím ešte odomknúť. Moje hromženie vtedy nemá konca kraja. Nemám totiž komu zavolať, aby mi pomohol s nákupmi domov. Tisnú sa mi slzy do očí a vtedy zo mňa vyhŕkne typicky ženské kvílivé zvolanie: Kašlem na emancipáciu! Potrebujem chlapa!