Blog Šoková terapia: Hra na sebavedomie

BLOG - Šoková terapia | 10.2.2011, 00.00, Tatiana Čuperková

Život je veľmi ťažký. A ako človek starne, tým je zložitejší. Nevinnosť a bezstarostnosť detí je v tomto ohľade fascinujúca. Zvládnuť niektoré prekážky občas dokážeme len s vypätím všetkých síl. Na ich prekonanie nám niekedy pomôže dokonalá maska.

Som presvedčená o tom, že by som si zaslúžila Oscara. Nemám dlhé vlasy ako Pocahontas, štíhle nohy ako Daniela Hantuchová, pás tak do dvoch dlaní, a nie som už (zaľúbená) žaba. Do dokonalosti mám teda ďaleko. Na druhej strane, nie som úplne beznádejný prípad. Aj tak si však uvedomujem výhody žien, ktoré spomínaným výzorom oslňujú.

No za tie roky som sa naučila fabulovať. Dokonale. Tvárim sa, že ten lodný kufor, ktorý mám namiesto zadku, vlastne ani nie je môj. A keby som predsa len argumentmi nepresvedčila, poviem, že testujem v praxi platnosť vety či aj veľká riť, vie očariť. Moje nohy o štíhlosti ani len nesnívali. Ale maskujem ich vďaka ultravysokým podpätkom. Brucho by mi mohlo slúžiť ako záchranné koleso, a aby si oň nebodaj niekto neobtrel hubu, vystavím na obdiv prsia. Tými dokonale odvádzam pozornosť od nižších partií. Štipľavé poznámky na moje boky dokonale ignorujem. Poprípade podám vysvetlenie, ktoré sa nedá spochybniť: Som predsa stvorená na materstvo a veci s tým súvisiace...

Po rokoch som zistila, že dokážem zahrať vlastné sebavedomie! Vo vnútri bojujem sama so sebou. V noci si predstavujem, ako od zajtra budem pravidelne športovať, zdravo sa stravovať a navštevovať všetky dôležité kurzy. Ale ráno z týchto plánov vytriezvem, zahryznem sa do chrumkavého croissantu a povzdychnem si ako Scarlett O´Harová v Odviatom vetrom: Dnes nad tým nebudem rozmýšľať, aj zajtra je deň.

Som presvedčená o tom, že v skutočnosti trpím zvláštnym druhom schizofrénie. Nie som so sebou spokojná, no nič s tým nerobím. Nariekam nad svojím zadkom a prežúvam pritom čokoládu. Nadávam si, na druhej strane si však poviem: Investovala si do svojho tuku toľko peňazí, a teraz ich chceš len tak vyhodiť?

Hra na sebavedomie je fajn. Dokážem flirtovať, randiť, obliecť sa do plaviek aj krátkej sukne, mať sex a pracovať. Pre väčšinu v mužskej profesii. Je otázne, či je to správne. Možno by som mala skutočne radšej popracovať na svojom sebavedomí, a nielen ho hrať. Ale zatiaľ sa mi darí. Tak načo to meniť?