Používaním stránok trnavskyhlas.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK

Trnavské rybníky
reklama

Tajomné útvary a vzrušenie z nekonečného Mesačného tieňa

RELAX - Tí sú naši | 14.12.2011, 09.36, Vladimír Kampf

V končinách okolo Trnavy a Piešťan sa z bohvie akého popudu kumuluje najväčší počet významných jaskyniarov na Slovensku. Jedným z nich je aj Braňo Šmída.

Tajomné útvary a vzrušenie z nekonečného Mesačného tieňa

Braňo pri živých symbiotických sinicových útvaroch v jaskyni Cueva Juliana vo Venezuele. FOTO: Lukáš Vlček

reklama

 

Narodil sa do domu s velikánskou záhradou na Spiegelsaali. Jeho ranú mladosť formovali paneláky Prednádražia II. Najbližšie do prírody je odtiaľto do Kamenáča, no a inú objavil v staničnom parku, kde boli povojnové kryty civilnej ochrany. Tie sú tam niekde dodnes, len vchody do nich sú zasypané. Najdlhšia z chodieb sa nachádza poblíž súčasnej autobusovej stanice. „Do podzemia sa v časoch môjho detstva dalo vstúpiť už iba malými svetlíkmi. To boli moje prvé nálezy v divočine a húštine. Už pri vyhľadávaní nových bunkrov sa v nás malých dobrodruhoch prebúdzala vášeň.“


Bzdochy a kapusta
Neskôr sa mladý milovník prírody so svojím strýkom vyberal na prvé dlhšie expedície. Ten ako študent prírodných vied zbieral a študoval naozaj voňavý hmyz – bzdochy. „Robil o nich diplomovku. Sú nesmierne pestrofarebné. Dajú sa rozlišovať aj podľa pachov sekrétu. Teda pre niekoho smradu. Lovili sme ich s nadšením aj s bratom pre strýka tiež na lúke poblíž opustenej usadlosti, kde vrahyňa Čubirková skántrila jedného zo svojich manželov. Lásku k prírode máme asi zakotvenú v rodine. Strýko dodnes učí biológiu na piešťanskom gymnáziu. Mnohí iste poznajú aj môjho bratranca Titusa Székelyho, chýrneho trnavského akvaristu. A synovec Sašo Lačný zase zdedil jaskyniarstvo po mne. On má speleoklub v Trnave a ja na Univerzite Komenského v Bratislave. Aby sme si v rajóne neliezli do kapusty.“


Hore bez
Prišla puberta. Chlapci cítili potrebu osamostatňovať sa od rodičov a nájsť miesta, kde ich tí nenájdu. Braňo s priateľmi podnikli prvé čundre do Malých Karpát. „V tom čase sme žiadne diery a jaskyne špeciálnejšie nevyhľadávali. Len sme v nich prespávali. Jaskyne alebo previsy boli skvelým príbytkom najmä keď zapršalo. Ale zvedavosť nám nedala. Kam by mohli pokračovať? Ako vznikli? V tom čase nás povinne zo strednej školy nahnali na Pochod mieru. Ako pubertiaci sme si, samozrejme, vybrali najkratšiu trasu. Len desať kilometrov, a čo najskôr domov! Vtedy sme si všimli, že popri našej trase je na mape vykreslená čierna podkovička. Podľa legendy mapy malo ísť o nesprístupnenú jaskyňu. Nemali sme ani šajnu, o čo ide. Stále nám to ale vŕtalo v hlave, tak sme sa ju vybrali hľadať. Na prvý raz sme ju vôbec nenašli. Šlo o takzvanú Malú skalu pod Vetrlínom medzi Smolenicami a Bukovou. My sme totiž predpokladali, že vstup do jaskyne je poriadny portál, možno aj s dverami. Zdalo sa nám to logické. Na niekoľký raz sme našli len drobnú prasklinu v skale, zarastenú pŕhľavou a širokú sotva tridsať centimetrov.“

reklama


S malou baterkou, ktorá ledva svietila, sa cez ňu prepasírovali a zrazu sa ocitli v podzemí. Prvý netopier, problematické úžiny... Zvedavosť mladých ľudí však býva silná. Chceli zistiť, čo je na konci. Objavovali objavené. Po každej návšteve sa posunuli o pár metrov a vyvíjali si stále nový, dnes už smiešny výstroj. Zohnali si stavbársku helmu, pevnejšie montérky, rukavice, vyrobili prvé svojpomocné čelovky.


„Tak ma to pohltilo, že som sa prihlásil za sprievodcu do jaskyne Driny. Brigádoval som tam mesiac. V tom čase tam pôsobil aj legendárny Lojzo Sládek, ktorý hovoril hroznou trnavčinou a občas sa aj opil. Vtedy vyrobil najväčšiu šou. Návštevníci jaskyne ho však práve preto mali neuveriteľne radi. Okrem toho pochádzal z pracovného tímu legendárneho Jána Majku, objaviteľa Domice. Mal fúry jaskyniarskych knižiek a zborníkov. No a ja, dieťa z učiteľskej rodiny, som zasa mal tendenciu všetko prečítať. Zrazu sa mi ohromne otvorili oči. Len na Slovensku je jaskýň na tisíce. A koľko ešte len na takom Balkáne? Toľká vášeň ma však možno pripravila o iné radosti. V tom čase sme tam mali dve mimoriadne pôvabné kolegyne sprievodkyne. Chodili sa opaľovať nad jaskyňu na výhľad hore bez. Stále ma lákali, aby som ta zašiel s nimi. Ja, zarytý v knihách! Tie kočky to dodnes isto nepochopili.“ :)


Stačí ťuknúť
Keď mal sedemnásť, otec mu porozprával, ako sa zamladi vybral na výlet do Slovenského raja. „Zrazu sme zistili, že má aj ruksak, vibramky a turistického sprievodcu. Všetky tieto veci mi daroval a dovolil mi ísť s kamarátmi na týždeň po jeho stopách a my navyše že skúsime objavovať jaskyne. Zo šnúr na bielizeň a ľahkého bazového dreva sme si vyrobili prvé rebríčky. K tomu sme si prerobili baterky na väčší počet monočlánkov. Z vlaku sme vystúpili pri Letanovskom mlyne a poďho krížom cez rómsku osadu. Veľmi sa nám to páčilo a žiadne nebezpečenstvo nehrozilo. Za osadou na Tomášovskom výhľade sa nám otvorila nádherná príroda s dvoma jaskyňami. V doline nás ale zastihol lejak. Vliezli sme do veľkých igelitových vriec a čučali v nich, kedy prestane pršať. Neprestalo dva dni. Po daždi sme však už, mierne zdecimovaní, jaskyne príliš chuť hľadať nemali. O kúsok ďalej na turistickej chate na Kláštorisku sme sa však dozvedeli, že vo svahoch rokliny pod ňou je predsa len ešte iná, takzvaná Ružová jaskyňa. Tú sme si pozreli. Bola to ako keby naša prvá výprava.“ Po návrate z Raja sa Braňo s kamarátom Petrom Maškom dozvedeli, že v Chtelnici funguje jaskyniarsky klub. „Na predschôdzi v krčme sme si na prvý pohľad sadli. My mestské deti sme príliš síce nechápali, ako to mohli byť jaskyniari, keď stále posedávajú pri krígľoch. Robota, pivo a občas jaskyne bol ich svet. Pozvali nás však na akciu a s radosťou nám venovali vercajg a montérky, aké nosia čističi kanálov. Do podzemia boli skvelé! Od nich som dostal aj prvú lepšiu helmu. Hneď ako som prišiel domov, vymódil som sa do toho a obzeral sa pred zrkadlom, či mundúr padne. Či som už teda jaskyniarom. Moji rodičia si pomysleli, že mi načisto šibe.“

 


Podzemné chodby mu učarovali už v detstve. FOTO: Milan Kapusta


S chtelnickou partiou sa dostali len do prvých drobných jaskýň kúsok od dediny. „Žiadny progres sa tu na prvý pohľad nečrtal. Našťastie, na zimnú výročnú schôdzu klubu sa dostavil aj šéf ich partie z Piešťan, skvelý človek, ozajstný zanietenec a navyše sympaťák. Ivan Demovič, jadrový fyzik, ktorý študoval v Prahe, nás priam očaril. Zistili sme, že v speleológii, pôsobí aj veľa schopných, úspešných alebo tiež mimoriadne vzdelaných ľudí. On sa stal akoby naším učiteľom. Je na Slovensku superznámy tým, ako dokáže húževnato kopať jaskyne a nájsť ich aj tam, kde by sa pomaly teoreticky ani nemali vyskytnúť. Má tiež asi najväčšiu zbierku pracovných vedier a vynikajúceho náradia. Boli sme si navzájom užitoční. On v nás získal pracovnú silu na robotu a my sme sa učili. Kopali sme prvé jaskyne. Naučil nás napríklad rôzne užitočné grify. Načo budeme trieskať celou silou po kameni až do vyčerpania. Stačí vedieť, kam presne ťuknúť sekáčikom a blok ako stôl sa rozsype hoci na márne kúsky.“ Keď Braňo začal študovať na univerzite v Bratislave geológiu, patril už medzi jaskyniarsku elitu.


Nekonečná
S kolegami Erikom Kapucianom, Zolom Ághom, Marcelom Griflíkom a Stanom Gajdošíkom zorganizoval prvé expedície do chorvátskeho pohoria Velebit, kde objavili v rokoch 1992 až 1995 dve dnes už známe jaskyne, hlboké priepastné systémy Lukina jama a Slovačka jama. Lukina jama je aktuálne najhlbšou v Chorvátsku a trinástou najhlbšou na Zemi! „Pôvodne sme jej dali meno Manuál, lebo sme sa tam riadne namakali. Miestni však mali po vojne a jaskyňu premenovali na počesť vedúceho klubu zo Zagrebu Ozrena Lukića, ktorý padol v bojoch. Slovačka jama ale zostala a skvele sa vyníma v rebríčku najhlbších jaskýň sveta. Hĺbkou tisíctristodvadsať metrov je okolo dvadsiateho miesta.“


Po týchto úspechoch prišlo na rad Slovensko. „Pôsobili sme napríklad na planine nad Novým Mestom nad Váhom, kde je ukrytý rozsiahly labyrint Čachtickej jaskyne. Pôvodne mala rozsah tri kilometre. My sme jej objavmi pridali ďalší.“


Nasledovala Muránska planina, Slovenský kras... Medzitým výpravy do ďalekej Venezuely a objavy obrovských jaskynných tunelov na nedostupných stolových horách Roraima a Chimantá hlboko v orinockej džungli. Jednu z tamojších novoobjavených jaskýň Braňo pomenoval aj po svojej dcérke: Cueva Juliana. „Nakoniec sme sa dostali až do Tatier. To je veľmi perspektívne územie. V Tatrách sú jaskyne mimoriadne studené. Teraz sa sústredene venujeme najmä jaskyni Mesačný tieň, ktorá je bezpochyby najnáročnejšou na Slovensku.“


Podľa slov Braňa Šmídu je jaskyňa Mesačný tieň nekonečná. Nedá sa do nej len tak vojsť a o pár hodín vyliezť. Jedna výprava trvá štyri či päť dní. „V jaskynných bivakoch aj spíme. Mesačný tieň už pravdepodobne kandiduje na najdlhšiu jaskyňu na Slovensku. Pracujeme na tom. V Demänovskej doline sa konkurencia možno aj trochu trasie. :) Za každú väčšiu akciu totiž dokážeme v Mesačnom tieni zaznamenať od dvesto metrov do kilometra nových chodieb. Možno sme už demänovský jaskynný systém predbehli, tam boli totiž započítavané do kompletnej dĺžky mapy aj polygónové ťahy v tých istých chodbách. Už teraz má Mesačný tieň dvadsaťosem a pol kilometra. Náš kopec Javorinská Široká nad Bielovodskou dolinou má však ohromným objemom vápencov dvanásť kilometrov štvorcových a relatívnym prevýšením skoro tisíc metrov možnú kapacitu aj na dvestokilometrovú jaskyňu. Aká bude v skutočnosti reálne dlhá, to sa teraz ešte nedá predpovedať. Ale snažíme sa.“ 
 

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka spoločnosti WebHouse, s.r.o. Právne informácie | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty
Copyright © 2010-2022 WebHouse, s. r. o. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk

Pocitadlo.sk

Mazda plug in hybrid
reklama