VIDEO: Babka Bajaníková dopraje stovku každému. Aby vedel, aké to je!

AKTUALITY - Trnava | 20.12.2011, 19.58, Gabriel Kopúnek

Dolná Krupá bola opäť hore nohami. Na udalosť storočia sa obec chystala už niekoľko týždňov vopred. Veď takúto dlhovekú jubilantku žiaden zo žijúcich obyvateľov nezažil.

A niet sa čomu čudovať. Veď posledná obyvateľka obce, ktorá sa toľkých rokov dožila, zomrela pred 180-timi rokmi.

Chcela byť mníškou

Viktória Bajaníková sa narodila 20. decembra 1911 v Dolnej Krupej. Jej rodičia Pavol a Mária Fíbovci boli slobodní roľníci, dovedna mali desať detí. Z nich prežilo len sedem a Viktória bola na dlhé obdobie najmladšou. „V detstve i mladosti ma najviac bavilo chodiť do kostola, tam mi bolo najlepšie. Každú nedeľu po litániách som chodievala do kláštora k rehoľným sestrám, kde nás učili všelijaké pesničky, modlitby. Aj divadlá sme tam hrávali, tak nám ten život ubehol,“ zaspomínala pani Viktória, ktorá po vzore rodičov viedla veľmi nábožný život. Veľmi túžila stať sa rádovou sestrou, no hoci ju v roku 1928 prijali do Kongregcie, osud rozhodol inak. Do kláštora ju napokon pre slabší zrak neprijali.

reklama

Nepriateľka štátu

Ani ďalšia životná skúsenosť s jej vierou v Boha neotriasla. Skôr naopak. V roku 1949 ju vtedajší režim obvinil zo šírenia poplašnej správy a odsúdil na dva a pol ročné väzenie. Počas tzv. Krupského povstania, keď prišli žandári zatknúť miestneho farára, pretože verejne prečítal pastiersky list, jej komunisti dávali za vinu, že zburcovala celú dedinu. „Najviac ma trápilo, že tam zomreli nevinní ľudia. Keď sme sa dozvedeli, že postrelený žandár zomrel, báli sme sa, že nás pozabíjajú. Najskôr nás zavreli v Trnave do okresného domu, kde nás odsúdili.“

S humorom ľahšie

Viktóriu Bajaníkovú odtrhli od manžela Jána a jedenásťročnej dcéry Márie. „Počas žatvy ju z Ilavy prepustili. Rodičia to využili a počali mňa. Potom sa opäť vrátila do väzenia, no do Novák. Keďže ma nosila pod srdcom, pred pôrodom ju prepustili nadobro,“ hovorí syn Jozef. „Rodičia nemali ľahký život. Pracovali na družstve a aby nás uživili, mama vyšívala do obchodu nádherné obrusy a obrázky a pred Vianocami piekla na ohni oblátky. Niekedy až dvadsaťtisíc. Tie potom otec roznášal po okolitých obciach. Napokon mama ochorela natoľko, že musela ostať doma. Okrem nás sa starala o svoju mamu. Trikrát jej operovali oči, po poslednom zákroku vidí aspoň trochu. Ale keďže všetky situácie riešila s humorom, aj s týmto sa vie vysporiadať. Ešte aj dnes je samostatná, sama sa oblečie. A je na všetko zvedavá, rada počúva rádio. Len na prechádzku ju už samu nepúšťame,“ dodáva Jozef, ktorý spolu so sestrou Máriou mamu každý deň navštevujú.

Vinšov a darčekov nebolo konca-kraja.

Pozdrav od prezidenta

V utorok si u Bajaníkovcov s kľučkou podávalo ruky množstvo ľudí. Nechýbal starosta Teofil Mihalovič, ktorý priniesol pozdravy od všetkých obyvateľov, prišla delegácia samosprávneho kraja, ktorá od župana Tibora Mikuša priniesla pamätnú medailu. Najvzácnejším poslom však bol profesor Milan Čič, ktorý jubilantke odovzdal želania od prezidenta Ivana Gašparoviča. A v neposlednom rade aj synovec Stanislav Bajaník, niekdajší dlhoročný hovorca Matice slovenskej.

Ku gratulantom sa pripojil aj synovec Stanislav Bajaník a prezidentov poradca Milan Čič.

Je sto rokov života priveľa, dostatočne alebo primálo? Prajných hostí do ďalších rokov bolo neúrekom. „Dožiť sa sto rokov nie je med lízať. Každému to dožičím, aby pocítil, aké to je. Aj by ste boli mrzutí, aj by ste sa tešili. Sto rokov sa málokto dožije. Myslela som si, že ani ja nie. V poslednom čase som akási unavená,“ posťažovala si oslávenkyňa. Na druhej strane však bola návštevám príbuzných i hosťov rada. „Už pred polnocou sa začala chystať, aby bola pripravená,“ prezradil vnuk František Špita, ktorý spolu s manželkou Andreou starú mamu opatruje.

Už si nič neželám

Kým vyznanie súťažiacich na rôznych Miss vyznie túžba po svetovom mieri prvoplánovo, z úst Viktórie Bajaníkovej vycítiť životnú múdrosť a silnú vieru. „Už si veľmi ani nič neželám, len svätý pokoj a tichučkú smrť. A nebeské kráľovstvo, kde za vás všetkých budem prosiť, tak ako sa tu za vás modlím a aj za celý svet. Už ani neviem, za koho sa modliť, tá modlitba tuším už nič nestojí, ale pán Boh ju počúva. Koľkokrát sa ani neviem dobre modliť, verím, že pánboh ju príjme aj tak. Stále sa modlím, aby bol svätý pokoj medzi všetkými ľuďmi i v rodine, aby sa viera udržala v ľuďoch.“

Oslávenkyňa s najbližšou rodinou.