Holub šampión letiaci za samicou sa zbytočne nezdržuje

RELAX - Reportáže | 21.12.2011, 15.32, Vladimír Kampf

Na bučiansku výstavu sa dostali tí najväčší borci. Jeden vták vedľa druhého. Bolo čo obdivovať. Zavše sa nejaký otriasol a chvíľu hrdo postál.

Vincent Hutta zdedil holubárčinu po bratovi. Foto: Vladimír Kampf

Je to tak: Každý holub musí splniť podmienky svojej kategórie, aby mohol byť zaradený do súťaže. V predvečer výstavy v Bučanoch rozhodcovia definitívne rozhodli.

Trnava a okolie združujú najviac holubárov na Slovensku. Hlboká tradícia tu stále prežíva a zaujíma stovky ľudí. Kultúrny dom v Bučanoch sa v prvú decembrovú sobotu hmýril holubmi a holubármi.

Hodnota poštového holuba je od sto do tisíc eur. Foto: Vladimír Kampf

„Holubári k nám chodia veľmi radi. Určite je to aj pekným prostredím a prístupom obecného úradu, ktorý nás podporuje. Priestoru tu majú dosť. Môžu si niečo vypiť a dať dobrý starostov guláš. Aj okolo klietok je dosť miesta na debatu. K tomu je pre všetkých pripravená aj tombola. Trnavský oblastný zväz holubárov združuje trinásť členských základní,“ informuje Vincent Hutta, šéf bučianskych holubárov. „Šintava, Cífer, Zeleneneč, Opoj, Brestovany, Bučany, Trnava, Krupá, Chtelnica, Piešťany, Vrbové, Hlohovec a Šulekovo. Holubári sú aj v iných dedinách, ale je ich tam pomenej, takže sú organizovaní v niektorej z týchto základní.“

Z dvoch strán
Holubárske preteky začínajú každoročne 30. apríla. „Najprv sú to kratšie trate stošesťdesiat kilometrov. Napríklad z Velkého Meziříčí. Potom nasledujú dvestokilometrové lety z Humpolca. Dvestoosemdesiat kilometrov ďaleko je český Kolín. Postupne pridávame. Vlani nám holuby leteli až z belgického Ostende. To je prístav na La Manche. Tento rok leteli z nemeckého Hannoveru. Musíme si vyberať trasy, kde na holuby nečíhajú vážne nástrahy. Zle sa im letí v hmle a samy sa vyhýbajú horám, v ktorých je veľa dravcov. Dobre sa lieta napríklad z Chomutova.“

Každý holub má krúžok s číslom. Na webe sa dá zisiť, komu patrí. Foto: Vladimír Kampf

Holuby na štart vozí špeciálne auto. Príde na miesto určenia a naraz otvorí klietky. Holubári rozlišujú niekoľko kategórií podľa možností holuba. Mladšie nelietajú až také dlhé trate. Najvážnejšia je kategória E nad sedemsto kilometrov. Holubár si musí vopred dobre rozmyslieť, do ktorej kategórie zaradí svojho šampióna. Krátke trate sú pre šprintérov a dlhé pre vytrvalcov.

Kadiaľ sa holub vyberie, záleží len na ňom. Môže si zvoliť aj okľuku. Ako sa však dostane domov, zatiaľ nikto spoľahlivo nevysvetli. „Za pekného počasia a ideálnych podmienok priletí holub domov z Chomutova za štyri a pol hodiny. Z Hannoveru sme mali prvých doma po siedmich hodinách. Záleží aj od vetra. Holub môže letieť aj rýchlosťou viac než sto kilometrov za hodinu. Keď si predstavíte, že neletia priamo, ale sa vyhýbajú nebezpečným miestam, je to neuveriteľné. Podľa toho, ako využijú počasie a ktorou cestou sa vyberú, k nám do Bučian prilietajú z dvoch strán.“

Čakanie na samotárov
Dobrý holubár spozná chovného vtáka. Predseda Hutta dokáže rozoznávať na oblohe jednotlivé vtáky a hneď si dokáže vybaviť aj ich konkrétne číslo. Žartom o tejto svojej schopnosti hovorí: „Neviem síce, koľko je jeden a jeden, ale číslo holuba viem už z diaľky.“

Ozobie je holubovi len na parádu. Foto: Vladimír Kampf

Staršie holuby musia ročne absolvovať sedemnásť pretekov. Mladé holuby, ktoré sa narodili v tom roku, len päť pretekov. Trojmesačné mláďatá dokážu nalietať aj viac než štyristo kilometrov.

Ako holub vie, že sa má vrátiť trebárs do Bučian? Zvládne to v akomkoľvek počasí. Veselé kopy hovoria, že im to holubári pošepkajú, kam majú ťahať. „Aby prišli domov, treba ich trochu našpičkovať. Treba im dať aj dosť liekov a vitamínov, aby boli silné. Potom stačí vytvoriť páry a každému prideliť búdku, ako ich vlastný domček. Keď samička znesie vajíčka, o devätnásť dní sa jej vyliahnu mláďatá. Potom ich dvadsať až dvadsaťtri dní chovajú, kým vyletia. Treba všetko naplánovať tak, aby nejaký vážny pretek pripadol na čas, keď sa majú liahnuť mladé. Vtedy sa samce najviac ponáhľajú domov a majú najsilnejšiu motiváciu.“
Všetko je to na rozdelení páru. Vypustiť samotára znamená čakať dlhšie. Ten sa až tak neponáhľa. Dobrá finta je nechať im vychovať prvé mláďatá v roku. Potom chovatelia oddeľujú samičky a samcov. Najprv im treba urobiť krátky tréning z menšej vzdialenosti, aby si po návrate domov našiel holubičku v búdke. Holuby sú si verné. Po takejto trase ich holubár nechá chvíľu spolu, nech sa pohrajú, a potom samca opäť oddelí. Užívajú si jeden druhého pol hodinky až hodinku. Po dvoch či troch takýchto tréningoch je holub riadne nažeravený a má motiváciu. Vie, že keď ho niekam odvezú, tak po návrate môže byť so svojou vyvolenou. Pred vážnejšími pretekmi holubár ukáže holúbkovi jeho drahú a dá ho odviezť. Stačia dve až tri minúty.

Neukradnuteľní
Väčšinou pretekajú samce. Môžu však lietať aj samičky. Vrátia sa rovnako. Chudáci. Vidia sa len občas a ani im nedovolia páriť sa. Tomuto stavu hovoria holubári: Vdovstvo. Výhľad príjemného rande po preteku je motivujúca predstava.

Kohút ako cena v holubárskej tombole sa medzi holubmi cítil nesvoj. Foto: Vladimír Kampf

Poštový holub sa nedá ukradnúť, pretože od nového majiteľa by sa aj tak vrátil domov, kde sa narodil. Niektorí špekulanti však najlepších borcov chytajú, doma si podľa čísla na krúžku cez internet zistia, aké výsledky dosahujú, a keď stoja za to, zatvoria ich do klietky, nech plodia genetických potomkov šampiónov. „Niektoré holúbky sú také, že sa jednoducho odsťahujú. Napríklad keď sa nejaký u mňa udomácni, dám ho do partie, ktorú ideme vypustiť niekam ďaleko. Stalo sa mi už aj, že takýto prisťahovalec sa nevrátil tam, kde sa narodil, ale bol u mňa prvý. Pred troma rokmi sme mali ťažké preteky z Kladna. Jeden holub mi nepriletel. Až po roku a pol mi zavolal kolega, že pri Příbrami ho má. Ktovie, prečo tam zostal?“

Holub sa niekedy aj pomýli a letí opačným smerom. Niektoré sa spamätajú a vrátia sa a iné pokračujú v kurze. Nesprávnom. „Niektoré prídu len na skok, keď sú vyčerpané. Nažerú sa, napijú vody, odpočinú si a trebárs aj po týždni – dvoch pokračujú.“

Pochúťka a liek
Počas vojny využívali Nemci poštové holuby na posielanie správ. Listy a ani pohľadnice nikdy nenosili a ani by ich neuniesli. „Často rozmýšľam, čo robili, keď nepriletel? Možno ich posielali s jednou depešou viacerých,“ zamyslel sa holubár Hutta. „Možno v tom čase lietali spoľahlivejšie. Nebolo toľko radarov, ktoré majú údajne vplyv na ich orientáciu v teréne. Keď holubovi zalepíte oči, tak domov trafí. Možno sadne na susedovu strechu. Ak mu zapcháte uši, nemá žiadny problém. Niekoľkokrát sa mi stalo, že som pozeral, ako mi prilieta môj holub, a on letel ďalej. Až po chvíli sa spamätal a vrátil sa.“

Na krídlach dokážu letieť rýchlosťou nad sto kilometrov za hodinu. Foto: Vladimír Kampf

V holubárskych veľmociach Belgicku, Holandsku či Nemecku lietajú o zaujímavé ceny. Napríklad o auto či lepšiu finančnú odmenu. V týchto krajinách je holubárčina najrozvinutejšia. Predať dobrého holuba je finančne zaujímavé. Už sa aj niektorým našim podarilo čo-to vyhrať. Súťažiť o peniaze sa už začína aj u nás. Nie je to lacný špás. Chovatelia si musia platiť krmivo a auto, ktoré rozváža ich miláčikov na štarty.

Holubárstvo je dnes koníčkom starších pánov. Mladých je málo. Foto: Vladimír Kampf 

Vincent Hutta zdedil holubárčinu po bratovi. Jeho najväčším úspechom bola účasť na holubárskej olympiáde v Anglicku. Doma má stošesť holubov, a to vraj ešte nič nie je. Nikto sa na jeho vtáky zatiaľ nesťažuje. On sa však sťažuje na mestské kŕdle holubov: „Treba ich hubiť. Roznášajú choroby a lákajú naše vtáky, aby sa k nim pridali,“ vysvetľuje. Na moje prekvapenie som sa dozvedel, že holubári holúbky aj jedia. Mláďatá sú v kurze. Občas ich zháňajú chorí ľudia a mamičky pre svoje detičky. Polievka z nich je údajne zdravá, ba dokonca liečivá. Stačí ich povariť so zeleninou. Mäsa veľa na nich nie je, ale aj to málo chutí skvele.