Mama, ja chcem chodiť! Malá bojovníčka prekonáva prekážky

RELAX - Príbehy | 25.12.2011, 10.00, Katarína Rosinová

Jedna rana osudu za druhou, aj tak by sa dali stručne opísať posledné tri roky v živote dvadsaťdvaročnej Evy Šubertovej. Napriek tomu, že žije úplne iným, oveľa ťažším životom ako jej rovesníčky, má stále na tvári úsmev.

Napriek ťažkému osudu im úsmev na tvári nikdy nechýba. FOTO: Michal Hlavatovič.

Ten jej spôsobuje trojročná dcérka Sofia. Je len ťažké uveriť, že pekné, múdre a zhovorčivé dievčatko má detskú mozgovú obrnu. Pre rodinu je však zázrak už to, že žije.

Dávali jej päť dní
Slobodná mamička Eva bola v treťom mesiaci tehotenstva, keď jej gynekológ nariadil ísť na potrat pre možné závažné komplikácie. Veriaca mladá žena nemala na výber a papiere podpísala. Nakoniec však lekár usúdil, že zákrok nie je nevyhnutný. V šiestom mesiaci tehotenstva zistili u Evy komplikácie. Museli jej urobiť cisársky rez. To, čo videli, však bolo viac ako znepokojivé. „Hneď ma odviezli na operačnú sálu. Zistili, že trpím vrodeným ochorením hrubého čreva – Hisprungovou chorobou. Črevo mi mohlo každú chvíľu prasknúť,“ rozpráva svoj príbeh Eva. Mame aj dcérke išlo o život. Sofii dávali lekári len pár dní, nakoniec však malá bojovníčka svoj zápas o život vyhrala. Už po troch dňoch začala sama dýchať. „Keď sa narodila, vážila len deväťstopäťdesiat gramov a merala tridsaťsedem centimetrov. Potom ešte sto gramov schudla. Bola taká malilinká, ako do dlane,“ spomína Evina mama.

Zachránila jej život
Evu operovali a po mesiaci prvýkrát videla svoju dcérku. Domov si ju mohla odniesť až po štyroch mesiacoch od pôrodu. Bola najšťastnejšia na svete. Všetko sa zdalo byť v najlepšom poriadku. No po roku prišiel šok. Sofinke diagnostikovali spastickú diparézu nožičiek, neskôr sa rozšírila aj na ľavú ruku. Povedali, že nikdy nebude chodiť. S touto informáciou sa celá rodina vyrovnávala len ťažko. Skúmali všetky dostupné možnosti liečby a rehabilitácie. „Vyhľadala som si všetky možné informácie o chorobe. Rozprávala som sa s mamičkami detí s podobným osudom. Cvičila som s malou Vojtovu metódu niekoľkokrát denne, no veľa sme aj zanedbali pre moje pobyty v nemocnici. Dokopy ma operovali štyrikrát, teraz mám pred sebou piaty zákrok. Dúfam, že už posledný,“ prekvapuje mladá žena. Sofinku by nevymenila za nič na svete. Veď jej zachránila život. „Najskôr som sa hnevala na Boha, prečo takýto osud postihol práve nás. Ale potom som si uvedomila, že všetko sa deje z nejakého dôvodu, všetko má svoj význam. Veď keby som neotehotnela, neprišli by mi na ochorenie a už by som tu nebola,“ dodáva dojato.

Keď prišla na svet, lekári jej dávali len päť dní života. FOTO: Michal Hlavatovič

Nádej nestrácajú
Kým bola Sofia malá, jej postihnutie nebolo také citeľné. No čím je staršia, tým viac si uvedomuje, že je iná ako ostatné deti. „Leto bolo pre nás najhoršie. Videla všetky deti, ako sa hrajú vonku. Strašne bola smutná z toho, že nemôže behať spolu s nimi. Preto ani nechce chodievať von. V káričke sa necíti dobre. Radšej sa hrá v izbe, ale nie s bábikami ako iné dievčatá. Ona zbožňuje knižky, stavebnice, lego a počítač. Je veľmi inteligentná.“ Asi najťažšie pre Evu je, keď dcérka povie: Mama, ja chcem chodiť! Toto želanie jej rodina splniť nemôže. Nie je to v ich silách, aj keď sú odhodlaní urobiť pre to maximum a nestrácajú nádej. „Nedávno sme boli v zariadení určenom pre deti s detskou mozgovou obrnou. Po dvoch týždňoch rehabilitácie a cvičenia v špeciálnom obleku malá urobila obrovské pokroky. Dokáže chodiť štvornožky, postaviť sa na nohy a stáť na špičkách,“ hovorí Eva. Má to však jeden háčik. Dvojtýždňový pobyt stojí 2200 eur a treba ho absolvovať každé tri mesiace. Potom je nádej, že Sofia bude chodiť. „Poskladala sa na to celá rodina. Každá korunka navyše ide na Sofinku, ona je na prvom mieste. Mám ešte mladšiu, dvanásťročnú dcéru, a tá je, chudiatko, o veľa vecí ukrátená,“ povzdychne si Eva Šubertová staršia. Je veľa vecí, ktoré by si želala na Vianoce, nie všetky sa však dajú kúpiť. I keď v tomto prípade by k tomu peniaze výrazne pomohli. „Nad vodou nás drží najmä to, že sa máme radi, pomáhame si a veľmi sa modlíme, aby všetko dobre dopadlo.“