Malá fotografická prechádzka Trnavou v deň prvého mučeníka

AKTUALITY | 26.12.2011, 16.13, Benjamín Škreko

Napečené, navarené, a tak som sa namiesto lehára vybral na malú štefanskú prechádzku. Dá sa povedať, že Trnavu poznám ako vlastnú dlaň, ale niekedy si stačí všimnúť malý detail a škála pocitov sa opäť trochu rozšíri.

Pavilón Spiegelsaal na Kalinčiakovej ulici z roku 1792 je svedkom doby, keď niektorí bohatí mešťania začínali okukávať šľachtické móresy. Ďalší zaujímavý letohrádok je ukrytý neďaleko na Ulici Terézie Vansovej, ostatné z tohto priestoru vymazala spolu so záhradami novodobá výstavba. Spiegalsaal začal stavať na konci svojej záhrady so vstupom z dnešnej Hospodárskej ulice Jozef Skollonič v roku 1791 načierno, a až keď vytiahol stavbu do výšky 1. poschodia, požiadal o povolenie. Napriek tomu, že stavba zasahovala až 90 cm do verejnej cesty, mesto mu ju po komisionálnej obhliadke odsúhlasilo. Veď vravím, že zelené oázy s filagóriami tu kúsok od hradieb mali iba boháči a peniaze nesmrdeli už od čias Ríma. Altánok slúžil čiastočne na odkladanie náradia, horná sieň na spoločenské posedenia s priateľmi. Nik už nezistí, koľko bolo v neveľkej kruhovej budove zrkadiel, ale taktiež nikto jej už neodpára, že táto drobná záhradná stavbička dala meno najlukratívnejšej vilovej štvrti v meste, kde len pozemok stojí toľko, ako na dedine veľký dom.

reklama

Ponad potok a Divadelnou uličkou som sa dostal na Trojičné námestie, zapratané búdami vianočných trhov. Azda preto som radšej hľadel do oblohy a zrazu som užasol nad elegantnou líniou striech medzi poštou a mestskou vežou. Chodím tadiaľto sto rokov a myslel som si, že ma tu už nič neprekvapí. No ale veď som už v úvode naznačil, že Trnava je plná prekvapení.

reklama

Napríklad aj katedrála odzadu. Každý si ju fotí iba z Univerzitného námestia, a tak som ním prešiel bez zastavenia. Na Jerichovej som sa obzrel, a takto olepená ošarpanými prístavbami, v ktorých zneli učené dišputy a dupali roztopašní študenti, sa mi zrazu zdala oveľa bližšia bežnému smrteľníkovi.

V bazilike, pre mňa stále iba milovanom Hrubom kostole, bežala predpoludňajšia omša. Nenápadne som pritlačil objektív zvonka na sklo dverí a stlačil spúšť. Práve znela Tichá noc v podaní školeného zboru, po piesni prítomní tlieskali. Bolo to mocné, svätý Štefan, prvý mučeník mal určite radosť.

Tak toto miesto pred Bazilikou svätého Mikuláša ma vždy dostane. Mágia ako... Neviem čo, mám iba nevhodné prirovnania. A ten žobrák na schodoch, to je macher, ktovie, ako si vybojoval túto strategickú pozíciu len pre seba. Hádzali mu, videl som, ale neviem, či len centy, alebo aj eurá.

Klasika, ktorá nesmie chýbať v žiadnej publikácii o meste. Ulica Mikuláša Schneidra Trnavského, maestro býval konča uličky asi tam pri tom aute vpravo, kto nevie, spozná jeho dom podľa pamätnej tabule. Za mojich stredoškolských čias boli na veži, hľadiacej do ulice, veľké hodiny s rímskymi číslicami. Keď som letel od námestia po Hviezdoslavovej doľava k esvéeške na Hollého, vždy som nakúkal, koľko mám ešte minút do začiatku vyučovania. Neviem, či to bolo hodinami alebo mnou, ale zakaždým som bol po čase.

A už iba bodka za prechádzkou i za vetou, dom U kráľa Ľudovíta na rohu Hviezdoslavovej a Hornopotočnej. Soudruzi z NDR asi něco nedomysleli...

Foto: autor