Facka počas rozhovoru. Tentoraz aspoň od sexi dekanky

RELAX - Tí sú naši | 2.1.2012, 07.40, Vladimír Kampf

Hovorí, že sa k nej život správa veľmi láskavo. Veľa neočakáva, ale dostáva od neho viac. Priznáva, že má šťastie na správnych ľudí, ktorí ju ním sprevádzajú. Sú to životné kotvy.

Krotiteľka mediálnych tigrov. Foto: Vladimír Kampf

Pred nedávnom sa definitívne presťahovala do Trnavy. Je taká dobrá učiteľka, že v škole aj spáva. Býva rovno v budove univerzity. Keď som kolegovi z redakcie povedal, že idem za dekankou Fakulty masmediálnej komunikácie UCM Danou Petranovou, len sa zasnene zadíval do diaľky a vzdychol si. Vzápätí dodal, ako strašne rád chodil so spolužiakmi na jej prednášky. „Má úžasne príjemný hlas a veľmi dobre sa na ňu pozerá. Aj napriek študentskej únave sme si jej vyučovanie nikdy nenechali utiecť,“ dodal s tajomným úsmevom kráľa.

Chcela zostať
Najmladšia slovenská dekanka pochádza zo Zvolena a po celý život ju to ťahalo k malým deťom. „Pôvodne som si myslela, že skončím v materskej škole. Tam sa uberali aj moje životné cesty. Študovala som na Strednej pedagogickej a sociálnej akadémii v Turčianskych Tepliciach. Tam som aj začínala.“ Na vysokú chodila do Trnavy na masmediálku. Už pred jej dokončením začala študovať aj v Brne na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity, odbor mediálnych štúdií a žurnalistiky. „To som potrebovala nato, aby som zistila, že žurnalistiku nechcem robiť a rozhodne nechcem byť novinárka.“ Dostal som facku rovno počas rozhovoru.

reklama

Do učiteľského kolektívu priniesla mladého ducha. Foto: Vladimír Kampf

Vysvetlil som, že to asi nie je sama a že aj ja mám v poslednom čase podobné myšlienky. „Ja som na to asi prišla skôr,“ usmiala sa. „Rozmýšľala som, čo by som chcela robiť. Zistila som, že učiť mladých ľudí, ktorí sa chcú pohybovať v médiách a marketingu. Vrátila som sa preto do Trnavy, ktorá si ma získala už ako študentku. Cítila som sa tu veľmi dobre. Je to láskavé mesto. Neviem, prečo som mala od začiatku ten pocit, že tu chcem zostať? Napriek tomu, že som odtiaľto odišla do Brna, odtiaľ som sa vydala do Liptovského Mikuláša...“

Novinárčina? Nie!
Stále mi nešlo do hlavy, prečo nechcela byť novinárkou už v takom mladom veku a prečo ich chcela učiť? „Lebo som si to skúsila. Pracovala som pre Slovenský rozhlas v Banskej Bystrici a aj pre Český rozhlas v Prahe. Zistila som, že ma to nenapĺňa. Čakala som do života niečo viac ako len viesť rozhovory s ľuďmi, a potom ich uverejňovať.“ :-D dozvedel som sa. Že som radšej nebol ticho! :-D „Možno to bolo aj tým, že si ma absolútne získala táto škola,“ snažila sa zmierniť moju prehlbujúcu sa traumu. „Naozaj som chcela zostať aj v pracovnom kolektíve, ktorý tu bol. Chcela som zostať v kontakte so študentmi a pracovať s mladými ľuďmi, ktorí majú kopu energie a ambícií. Takto im môžem pomáhať na ceste životom, pomáhať plniť im ich sny.“

S deťmi.  Foto: album dekanky Petranovej  

Napríklad aby sa im jednoduchšie robili rozhovory, ktoré potom uverejnia... „Áno. Ale aby popri tom brali ohľad aj na okolnosti, ktoré by respondentom mohli ublížiť. Sama s tým mám skúsenosť. Novinári uverejnili informácie, ktoré ublížili najmä mojim blízkym. Ja som počas mojej novinárskej praxe našťastie nič také nerobila, lebo ma pustili akurát tak k charite, psičkárom a nedostatku krvi na transfúznej stanici... Nebojte sa, aj ja mám za sebou nejaké nepodarky: Napríklad keď som do rozhlasu zahlásila, že chýbajú krvné skupiny A,B a O namiesto 0.“ Teraz si nie som istý, či každý pochopil. Písané slovo je tiež občas potvora. Mladá redaktorka Danka povedala namiesto číslovky nula písmeno O. Len zasa neviem, či veľké, alebo malé? :-)

Opovrhovaný bulvár
Ktosi raz povedal, že najväčšia tragédia, ktorá by sa mu mohla stať, je, že by šiel do dôchodku ako novinár. „Väčšinou to ľudia berú ako prestupnú stanicu,“ mieni dekanka. „Niekto na to príde skôr, iný neskôr. :-) V pedagogike je mi dobre. Jedna vec je to, čo tu mladých ľudí učíme, a druhá požiadavky praxe. Našim študentom chceme vštepiť najmä pocit zodpovednosti za všetko, čo robia. To sa týka ako profesionálneho života, tak aj osobného. Aj preto sme založili centrum mediálnej gramotnosti. Z médií netreba robiť strašiaka. Keby sa v nich však objavovali obsahy, ktoré by rozvíjali vkus čitateľov a divákov, rozvíjali kritické myslenie a vytvárali vzťah k skutočným ľudským hodnotám, bolo by to pre spoločnosť oveľa prospešnejšie.“
Ale vydavateľ chce práve také veci, ktoré sa nepáčili dekanke, keď ich o nej uverejnili. :-) „Naši študenti by mali poznať každú stránku veci, aby vedeli, koľko môžu mediálne obsahy narobiť zloby a ako môžu aj pomôcť. Ktorú cestu si vyberú, je na nich. Sú ľudia, ktorí by do bulváru vôbec nešli, a sú aj takí, ktorým vyhovuje a berú ho ako spôsob obživy.“

Najmladšia dekanka na Slovensku sa presťahovala do Trnavy. Foto: Vladimír Kampf

Bulvárom je podľa dekanky napríklad časopis, v ktorom si stačí pozrieť obrázky a prečítať titulky, aby človek vedel, čo má nové smotánka. Bulvárom môže byť aj jednoducho a zábavne podaná seriózna informácia. Napríklad tento článok o dekanke Petranovej. Zatiaľ žiadne podrazy, len pútavo podané informácie. Bulvár. Toto asi zaujme viac, ako vážne cévéčko a hĺbavý text. Kopa ľudí bulvárom opovrhuje, ale radi sa do neho zahľadia. Číta ho univerzitný profesor a aj robotník. „Študentom nevnucujeme, čo je dobré a čo zlé. Len im vysvetľujeme, aké veci vo svete médií a marketingu existujú a ako fungujú. Svet je pestrý. Popasujú sa s tým sami, ako osobnosti. Je pravda, že väčšinu ľudí budú vždy viac zaujímať emócie a drámy, než fakty a zložité teórie.“

Miluje tatrovky
Vraj jej starší kolegovia nezávidia, že sa stala najmladšou dekankou na Slovensku. Aspoň to nedávajú najavo a stále sa na ňu pekne pozerajú. „Je to skvelý pocit byť v tomto kresle. Neviem, ako by to bolo na iných školách. Cítim podporu služobne starších profesorov. Na FMK UCM však máme úžasný kolektív a talentovaných a usilovných študentov. Často si ich mýlia so žurnalistami. My vzdelávame a vychovávame masmediálcov. Zatiaľ máme schválené dva študijné programy: masmediálnu komunikáciu a marketingovú komunikáciu. Pracujeme na ďalších dvoch: vzťahy s médiami a mediálna výchova.“

Opustime akademickú pôdu a deväťdesiat pedagógov fakulty a zablúďme zasa do jemného bulváru: Dekanka Petranová má vášeň pre tatrovky. Keď som to po prvý raz počul, tak som si tiež predstavil obrovský nákladiak. Lenže, ona miluje veterány. Konkrétne socialistické vozidlo niekdajších komunistických papalášov Tatru 603, známu aj ako šesťstotrojka. „K historickým vozidlám som sa dostala pred ôsmimi rokmi. Najprv som jazdila rely, ako spolujazdec. Keď ma to prestalo baviť a videla som, aké zmätky občas robia chlapi za volantom, tak som to skúsila sama. Napríklad prejsť krátky úsek na presne stanovený čas len tak nedokážu. :-) Niektorí moji konkurenti sú veľmi dobrí, ale väčšina nemá jemný cit a nestihne si včas alebo zabudne stlačiť stopky. Niektorí si do nich dokonca zabudnú baterky...“

Jej kanceláriu zdobia poháre, ktoré získala aj z iných, ako veteránskych a šesťstotrojkárskych súťaží. Napríklad za jazdy na starých motorkách. „Hneď prvý rok som mala cenu z majstrovstiev Slovenska.

Dieru do sveta urobila aj za volantom šesťstotrojky. Foto: album dekanky Petranovej

Papalášfáro – šesťstotrojka mi učarovala preto, lebo som vždy bola na veľké a dobré autá. Je v ňom veľa priestoru. Na súťažiach som jazdievala s dvoma malými deťmi. Jedno z nich som ešte kojila. Ten priestor mi prišiel vhod. Nebojte sa, nekojila som za jazdy, len počas prestávok, keď sa moji moju súperi občerstvovali. Môj najväčší úspech bol, keď som sa v roku 2009 stala majsterkou Slovenska v slovenskom pohári historických vozidiel. Na motorke Manet 125 som v roku 2006 žala úspech aj v Chorvátsku. Spomedzi sto jazdcov z celej Európy som jediná prešla trasu na tisícinu sekundy presne. Doteraz neviem, ako sa mi to podarilo. A to som ani stopky nemala. Bolo to úplne nepochopiteľné. Po celý čas som vyzerala, že už-už padnem. Pre ostatných som bola baba, ktorá nevedela jazdiť a vypálila chlapom rybník. Teraz už nesúťažím, venujem sa fakulte. V najlepšom treba prestať. Ale, šesťstotrojku mám podnes. Škoda, že tak veľa žerie. Okolo štrnásť litrov benzínu na sto kilometrov.“