Anna Šišková si vytrpela svoje. Aj pol roka bez roboty

RELAX - Rozhovory | 9.1.2012, 10.00, Vladimír Kampf

Vraj je lepšie hrať za život v jednom dobrom filme, ako v stovkách zlých, po ktorých sa zľahne zem. Musíme si pomáhať. S týmto úspešným kinohitom dostala ceny, o akých sa jej dovtedy ani nesnívalo. Vrátane nominácie na Oscara.

Keď bolo najhoršie, pomohli jej milé Trnavčanky Svatá a Hlavenková. FOTO: Vladimír Kampf

reklama

Náš rozhovor sa začal smutne. Anna Šišková prišla do bratislavskej kaviarne neskôr a riadne napálená. Bolo tesne pred Vianocami a práve prišla o všetky štyri zimné gumy. Prezúvanie auta si nechala na poslednú chvíľu a zrazu hups... Pneuservis, v ktorom mala uskladnené gumy v lete skrachoval a zmizol. Nikto netušil, kde si ich mala hľadať. Pesimisti len vševedúco kývali hlavami: Tie sú už dávno na inom aute. Situácia na zbláznenie.

Máte rada sviatky?
- Áno. Úplne všetky. Je to také ozvláštnenie života. Snažím sa ich svätiť alebo urobiť sebe a svojim blízkym nejaký iný deň, ako normálne. Som veriaca. Vianoce mám mimoriadne rada. Pre mňa je to veľmi veľký sviatok.

Ako ich trávite?
- Tento rok idem s dcérami do Indie. Budú tam obe, Dorotka aj Terezka. Bude tam aj môj priateľ.

To si tam vianočných rekvizít príliš neužijete.
- Čoby. Južná časť krajiny okolo pláží Goa je aj katolícka. Budeme odpočívať na jemnom piesku.

Na Goa sa dá ležať aj inokedy.
- Aj ja som tak rozmýšľala. Ale už dva roky som bola na Vianoce sama bez dcér, tak teraz už idem za nimi. Nebola som sama. Mám veľa rodiny. Ani teraz by som nebola, ale chcem byť s nimi.

Dcéram neprekážalo, že boli bez vás?
- Nie, veď máme internet. Svet je ním spojený. Vidíme sa, komunikujeme.

Akoby boli doma.
- Nie je to úplne tak, ale rozhodne je to lepšie, ako telefón. Budem na Vianoce po prvý raz preč. Ešte si to neviem celkom predstaviť, ale určite si urobíme aj kapustnicu. Všetko, čo potrebujeme, veziem. Okrem klobásy. My do polnoci nejeme mäso. Máme ju len so smotanou a hríbmi.

Tešíte sa alebo vám bude smutno?
- Aj, aj. Teším sa, že budeme spolu, a pritom si to vôbec nedokážem takto predstaviť. No nič.

Kedy ste mali najkrajšie sviatky?
- Keď ešte žila moja mama a môj brat. Keď sa zišla celá rodina, tak nás bolo asi tridsať v jednom dome. Narodila som sa v Žiline, vyrastala vo Vrátnej. Potom sme sa zasa sťahovali, mali sme dom v Lednických Rovniach. Na gympel som chodila do Púchova. Mám rada veľa ľudí. S mamou sme im všetkým varili. Aj naposledy, keď sme sa stretli moji súrodenci a ich deti s partnermi, nás bolo dvadsaťtri. To bola paráda.

Za iných okolností, ako teraz, pracujete medzi sviatkami?
- Nikdy. Aj keď som už párkrát musela hrať. Napríklad v Prahe. Zvyčajne chodievame s partiou hercov na lyžovačky do Vrátnej doliny alebo niekam inam na kopce. Dlhší čas už môžem lyžovať len veľmi opatrne. Bolel ma chrbát. Som po operácii.

Prejedáte sa?
- Nie. Ale rada pečiem, spolu so Szidi Tobias a Martuškou Sládečkovou vždy urobíme strašnú kopu koláčov, ktoré sú veľmi dobré. Teda... Ja pečiem a oni mi pomáhajú. Mňa to mama naučila. :)

Kedy ste sa konečne dostali do Trnavy?
- Na vysokú školu pedagogickú. Odbor I až IV. Po roku som sa však rozhodla, že to skúsim ako herečka. Odišla som do prešovského divadla, ako elév. Na herectvo ma nevzali. Na východe som strávila rok, a potom som sa vrátila do Trnavy, kde som zostala ďalších desať alebo jedenásť rokov svojho života.

Bola to dlhá doba?
- Bola, ale už som dlhšie v Bratislave.

Herečkou chcela byť od malička. Vyhrávala recitačné súťaže, chodila do kina a túžila prežívať príbehy z premietacieho plátna. FOTO: Vladimír Kampf

Spomienky na Trnavu?
- Krásne. Boli sme v divadle skvelá partia. Riadne sme sa vyzabávali. Bola tam kopa výborných hercov a režisérov. Trnavské divadlo bolo mladé a chodili doň aj ľudia z Bratislavy. V mnohých veciach bolo úplne nové. To bolo to najväčšie lákadlo. Prvá rola, ktorú som v ňom hrala, bola Shakespearova Júlia.

V Malom Ríme rovno Júlia?
- Tým odštartovala moja veľká kariéra. Väčšinou som hrávala hlavné postavy. V Trnave sa mi narodili obe dcéry, bývali sme tam. Veľa hercov u nás často prespávalo a ja som im varila. Keď sa nestíhali vrátiť do Bratislavy, tak im ani iné nezostávalo. Ja som sa naplno venovala divadlu a svojej rodine. V tom čase sa takmer nič netočilo a do dabingu ma veľmi nechceli. Keď som sa presťahovala do Bratislavy, začal sa kolotoč, ktorý už ani nebol životom: televízia, dabing, rozhlas, divadlo...

Takže Trnava je pre vás niečím špecifická?
- Život v nej bol pekný. Venovali sme sa jeden druhému. Ani mobily neboli. Všetko bolo iné...

Máte nejaké spomienky, ktoré dominujú nad ostatnými?
- Vystrájali sme. K tomu kamaráti, naozaj výborná atmosféra... Veľa sme sa navyvádzali. Bývala som na Športovej ulici, potom na Halenárskej. Vždy som bývala v nejakom starom byte, ktorý som rekonštruovala. Napriek všetkým týmto krásnym veciam pre mňa veľmi výrazne znamená Trnava aj moje strašne dobré susedy. Na Halenárskej bývala pani Hlavenková. Bola to Záhoráčka s krásnym pohľadom na život, ktorá ma naučila kopec vecí. Bola jednoduchá a múdra. Moje deti ju milovali. Mali ju za babičku. Ona sa o ne starala, keď ja som bola v divadle. Bola veľmi vtipná. Vždy sme sa na nej riadne zarehotali. Pani Hlavenková je moja najvýraznejšia trnavská spomienka.

Aspoň ste ju vzali do divadla?
- Raz. Jej sa tam príliš nechcelo. Pred Vianocami sme robili vianočné hry. Ja som tam hrala anjela, ktorý si zahrá aj na saxofón. Boli tam: nebo, peklo, Herodes... Nádhera. Veľmi sa jej to páčilo. Vtedy na to chodili úplne všetci, preto si tento kus nenechala utiecť ani ona... A potom mám spomienku na ešte jednu paniu, ktorá sa mi starala o Dorotku.

No toto. Musíme si pomáhať? :-)
- Ona bola Svatá. Priezviskom. Pomohla mi, keď bolo najhoršie. Zostala som sama, slobodná mamička s jedným dieťaťom. Nemala som ani peniaze. Moja mama ešte pracovala, preto nemohla prísť.

Strážny anjeličkovia?
- Dve tety z Trnavy, ktoré pre mňa veľa znamenali. Bez nich by som bola asi stratená.

Čo je nové vo vašom hereckom živote?
- Od marca budem v seriálových Profesionáloch majorka Ria Demovičová. Bývalá manželka Miňa Demoviča. Okrem toho pokračujem v Ordinácii v ružovej záhrade. Pred operáciou som toho mala dosť aj v Česku. Robím, čo príde. Nesťažujem sa. Pol roka som však pre zdravotné problémy nepracovala. Operácia chrbtice nie je jednoduchá záležitosť.