Podnikateľ má stále kontroly, mafiáni svätý pokoj

RELAX - Retro | 12.1.2012, 10.55, Benjamín Škreko

Čo nás zaujalo v Novom Trnavskom hlase extra spred dvadsiatich rokov? V čísle 2 z 18. januára 1992 redakcia oznamuje, že týždenník prekračuje hranice Trnavského okresu a chce oslovovať aj čitateľov v okresoch Galanta a Bratislava-vidiek. V prvom z nich totiž regionálne noviny zanikli a v druhom ešte nevznikli. Vidno, že naši predchodcovia uvažovali ekonomicky.

Vnuk Jurko je vďačným poslucháčom deduškových historiek z turistických chodníčkov. FOTO: Andrej Šimončič

Značka (li) tlieska na otvorenej scéne vedeniu mesta, že napriek finančným suchotám odovzdalo do užívania ľadovú plochu v rozostavanom komplexe zimného štadióna. „V piatok 3. januára pani pokladníčka predala 1613 vstupeniek. Hlad po ľade je medzi Trnavčanmi obrovský.“

Trikrát deti
Pozitívne vyznieva aj informácia o malých obyvateľoch Detského domova v Trnave, ktorí strávili Vianoce v rodinách dobrých ľudí. „Záujem o naše deti bol veľmi veľký,“ hovorí v stĺpčeku Dobrí ľudia ešte nevymreli riaditeľ domova Anton Hauptvogel. „Až taký, že sme všetky požiadavky ani nemohli uspokojiť. Prevažne cudzí ľudia dopriali dievčatám a chlapcom z nášho DD možnosť spoznať podmanivú atmosféru Vianoc v rodinnom prostredí.“
No ale ako to už v živote býva, hneď vedľajší článok dýcha hrôzou už v titulku: Nezáujem o mŕtve dieťatko. „Nemenovanej Trnavčanke sa 14. decembra narodilo dieťa. Osud mu však nedoprial žiť. Zákony človečenstva kážu príbuzným dôstojne pochovať mŕtve batoľa. Aj keď sa snažíme pochopiť psychické bremeno, ktoré padlo na dušu nešťastnej rodičky, predsa len nemožno ospravedlniť ľahostajnosť, čo zostala visieť nad týmto prípadom. Po telefonáte z trnavskej pôrodnice 2. januára sa mestskí policajti vybrali na určenú adresu. Dôvod návštevy odbila adresátka slovami: No a čo? Šak boli sviatky. Aj ja mám právo na oddych, nie?“
Prvý Trnavčan roka 1992 prišiel na svet na Nový rok o 1.45 h. Volal sa Branislav, vážil bez troch dekov štyri kilá a meral 52 cm. „Novorodeniatku a jeho mamičke prišiel k tejto radostnej udalosti zablahoželať primátor mesta Trnava Imrich Borbély...“ No veď sa aj patrí!

Bieda už na Barčovského
Boli to pekné časy, keď sa Rómovia vedeli vo veľkej miere zapáliť pre šport. Značka (mr) v poznámke Rómovia v kopačkách píše, že najlepšie rómske futbalové tímy sú v Maduniciach a Trnave. „Na nedávnom celoslovenskom turnaji v Modranke nastúpilo v madunickom drese až osem Biháriovcov. Trnavský celok nesie názov Romano jilo (Rómske srdce) a v spomínanej konfrontácii získal primát...“ O to smutnejšie je, že dnes verejnosť spomína madunických Rómov v tragických súvislostiach bitky nič netušiaceho 63-ročného muža, ktorý na jej následky zomrel.
Pri Rómoch ešte chvíľu ostaneme. Ani sa človeku veriť, že dnešná Coburgova začínala strácať kredit už pred dvadsiatimi rokmi pod starým menom Barčovského. „Polozrúcané domy bez kúrenia, vody, odpadu...“ píše značka -r-. „Niekdajší ľudový názov tejto štvrte Kolónia sa dnes hodí hádam výstižnejšie. Pritom nemálo z nás sa ešte pamätá na bývalé vilky kovosmaltských robotníkov, ich upravené záhradky... Prehliadneme tie kvalitné tehlové domy v dezolátnom stave, strechami a krovmi ktorých si dnes Rómovia v susedstve prikurujú. Prehliadnime i pri výdatnejších dažďoch takmer zaplavenú ulicu. Prehliadnime... Nie. Nemôžeme donekonečna prehliadať, napríklad ostatných obyvateľov tejto ulice.“

Týždenník sa vracia aj k predvianočným výzvam na pomoc ľuďom bez domova. Fotografia Petra Ondrejku dokumentuje, aký veľký ohlas mali tieto výzvy v Katolíckej jednote.

My chceme univerzitu!
Pre celú republiku je úplnou samozrejmosťou, že v Trnave sú dve univerzity a jedna významná fakulta STU s celoslovenskou pôsobnosťou. Preto čitateľa dvadsať rokov starých regionálnych novín prekvapí táto pasáž z článku Tatiany Koprdovej Banská Bystrica – Trnava 1:0. „Máloktoré mesto bolo také bohaté na kultúru ako práve Trnava... Čo ostalo Trnave dnes? Škoda hovoriť! Nie sme už kultúrnym mestom, ba ani významným priemyselným strediskom. Porovnajme Banskú Bystricu s Trnavou... Približne rovnaký počet obyvateľov – úplne rozdielne podmienky pre kultúru. Dobré základy svedčia v náš prospech. A predsa... Jednoznačne dnes vedie Banská Bystrica. Preto to skóre 1:0. Od nového školského roka sa stane univerzitným mestom. A my...?!“

Čaro inzercie
Drobná inzercia sa nie príliš odlišovala od dnešnej. Napríklad čo sa predávalo: Detská postieľka, dvojlôžko, orná pôda, čierny pudlík, počítač PMD, čelne havarovaný Fiat – motor výborný, juhoamerické činčily, staršie skrine, ošípaná 200 kg... Rubrika Vymením: Garsónku za byt, Aviu s plachtou za osobné auto... V Rozličnom ma dojali dva inzeráty: Kto zhotoví bustu W. A. Mozarta? a najmä Na sídlisku Linčianska som stratila zlatý prsteň. Volajte...

Chromý o turistike
Anton Chromý navštívil nestora trnavskej turistiky Viliama Legényho pri príležitosti jeho osemdesiatin. Po našich pohoriach začal oslávenec šliapať už ako pätnásťročný. Záľubu s ním zdieľala aj jeho manželka, s ktorou v roku 1963 ako prví na Slovensku a druhí v Československu splnili v páre podmienky na titul majster turistiky. „Nasledovali roky dobrovoľnej funkcionárskej práce v okrese, kde bol dlhé roky predsedom organizácie.“
A na koniec ešte prevzatý povzdych Jiřího Dynybila, ktorému ani čas neubral na aktuálnosti: „Podnikateľ sa stretáva s radom často umele vyrobených prekážok. Každú chvíľu chodia k nemu kontroly, zatiaľ čo do skutočných mafiánov sa im príliš vŕtať nechce. Sú totiž ťažšie postihnuteľní.“