Kopúnek v Slovane, v Trnave sa zrútil jeho pomyselný pomník

ŠPORT - Futbal - Spartak | 20.1.2012, 12.44, Ján Král

V noci zo štvrtka na piatok sa v Trnave rozpadol na prach ďalší futbalový pomník. Prišiel oň bývalý kapitán Spartaka, slovenský reprezentant, strelec rozhodujúceho gólu do siete Talianska na MS v Juhoafrickej republike a miláčik veľkej časti trnavského publika Kamil Kopúnek. Presnejšie: teraz už bývalý miláčik...

Kamil Kopúnek ešte v trnavských farbách proti Slovanu. Na jar to bude naopak. Foto: Ivan Kopčáni

reklama

Hráčov súhlas na prestup do služieb úhlavného rivala andelov bratislavského Slovana zrejme zbúra jeho vzťahy s fanúšikmi Spartaka ako domček z kariet.
 

Kamil v týždni skončil v talianskom Bari, účastník Serie B s ním rozviazal zmluvu pre kopiacu sa platobnú neschopnosť. Dvadsaťsedemročný stredopoliar razom zostal v ofsajde, hľadal východisko z núdze. Reálna šanca na návrat do domovskej Trnavy sa nečrtala, a tak keď prišli s ponukou ľudia pohybujúci sa okolo Slovana, reagoval kladne. Svoju úlohu zohrali aj väzby s trénerom Vladimírom Weissom.

Nad srdcom vyhral pragmatizmus. Potvrdilo sa, že futbal je tvrdý biznis. Hráči potrebujú z niečoho žiť, preto pendlujú medzi studnicami financií nehladiac pritom na farbu kalichu, z ktorého pijú. Vernosť ku klubovým symbolom musí ísť bokom. Inak to nejde. Asi. Vraj.

reklama

Alebo?
 

Kamil Kopúnek nie je prvým a určite nie posledným, kto vymenil červeno-čiernu za belasú, a naopak. Rozhodol sa ako profesionál, ktorého futbal živí. Z tohto hľadisku mu nikto nič nemôže zazlievať. Lenže pohľad futbalových priaznivcov na vec nebude v racionálnej rovine. Nenávisť medzi klubmi je taká obrovská, že spartakovci budú tento krok trnavského odchovanca ešte dlho rozdýchavať.

Tak či onak. To, že je dnes hráčom Slovana, neznamená, že sa v budúcnosti do slovenského Ríma ako aktívny hráč, tréner či funkcionár nevráti. Ak raz k tomu skutočne príde a presvedčí ľudí výkonmi a pokorou, znova mu budú Trnavčania srdečne tlieskať.
 

S istotou však možno povedať, že na večný pomyselný pomník slávy, aký si svojím prístupom k znaku Spartaka vybudovali Kuna, Opálek či Karhan, to ale už nikdy nedotiahne. Škoda.