Osudové stretnutie: Stovky kilometrov od domu našli svoje babičky
AKTUALITY - Trnava | 21.1.2012, 13.00, Darina Kvetanová
TRNAVA – Ak človek nezištne obdaruje iného, objaví v sebe skrytú stránku. Nájde to, čo mu predtým chýbalo.
Pani Lydku už nebaví pozerať televíziu, ani počúvať rádio. Veselé východniarky Eva (hore) a Katarína ju však vždy vedia potešiť. Foto: Darina Kvetanová
Hovoria to Eva Repková a Katarína Orosová, dobrovoľníčky, ktoré v rámci Projektu senior navštevujú babičky v zariadení pre seniorov na Vansovej ulici. Študentky práva chodia za pani Lydkou a Bernardínou aj trikrát do týždňa. Porozprávať sa o živote, varení, o tom, aký prežili deň. S dievčatami prichádza do zariadenia skvelá nálada a úsmev. Už od vrátnice sa prihovárajú seniorom, ktorí si dlhú chvíľu krátia rozhovormi na chodbách. Tí už dievčatá dobre poznajú. Pri zrode dobrovoľníckej akcie sem totiž aj so zborom Univerzitného pastoračného centra v Trnave (UPC) chodili spievať.
Náhodné stretnutie
Pani Lydka nemá nikoho, kto by ju prišiel navštíviť. Vydala sa, no s manželom nemali deti, a keď pred niekoľkými rokmi umrel, zostala sama. Dnes plynie sedemnásty rok, odkedy sa stalo zariadenie jej domovom. Za ten čas ochorela, prestala chodiť a ako sama hovorí, už ju nič ani veľmi nebaví. Katka a Evka ju však dokážu rozveseliť. „Na dvere tejto izby sme zaklopali náhodne. V ten deň mala pani Lydka 87 rokov. Bol to pre nás taký zázrak, že sme ju mohli práve na narodeniny potešiť,“ spomínajú dievčatá. „Obe mám veľmi rada,“ zapája sa do debaty pani Lydka a hrdo ukazuje na brošňu, darček od dievčat, ktorý krášli jej nočnú košeľu. „A pozrite, ako vám ladí ku kvietkom,“ poznamená Katka.
Ako vnučky
Dievčatá si myslia, že na seniorov, málo efektívnu zložku nášho obyvateľstva, dnes spoločnosť zabúda. Dobrovoľníci sa viac venujú opusteným deťom. A práve preto sú ony práve tu, v domove seniorov.
O poschodie vyššie býva pani Bernardína, prezývaná Božka. Na rozdiel od pani Lydky má dobré dcéry, ktoré ju navštevujú, no rovnako sa teší aj príchodu Evky a Katky. „Teta Božka má chorobu krútenia kostí. Aj chvíľkový kŕč je pre človeka bolestivý, ona má kŕč v ruke niekedy aj celý deň,“ opisuje Evka a popritom babičke masíruje ruku. Teta Božka nemá rada veľkú spoločnosť, otvorí sa až pred človekom, ktorého si obľúbi. „Nech to dievča odíde, ja sa pred ňou hanbím,“ šepká dievčatám na moju adresu. Nemyslí to v zlom, no svoje obľúbenkyne už našla. „Babičky si na nás zvykli, aj my na ne. Hovoria nám, že sme ako ich vnučky a že sa za nás modlia,“ tešia sa dievčatá.
Srdce lieta
Piatačky na Trnavskej univerzite by určite dokázali vyplniť svoj voľný čas aj inak. Študentský život však bez problémov zamenia za dobrovoľnícku pomoc. „Vždy si spomeniem na motto, ktoré hovorí, že keď dá človek nezištne niečo pekné inému, jeho srdce začne lietať,“ zamyslí sa Evka. „Je úplne jedno, akej dobrovoľníckej pomoci sa venuje, práve vďaka nej objaví to, čo mu predtým chýbalo.“ Katka môže so svojou kamarátkou len súhlasiť. Stretnutia s babičkami obohacujú aj ich. Rodiny majú stovky kilometrov od Trnavy, v cudzom meste si vďaka Projektu senior našli svoje babičky, a sú si deň čo deň bližšie.
Vychádzam z izby a na chodbe ma zdravia obyvatelia zariadenia. Jeden za druhým, s očakávaním, že sa pri nich zastavím aspoň na chvíľku. Aj oni by asi radi našli svoju Katku či Evku, pomyslím si na schodisku.