Ochrankyňa bezdomovcov túži po spravodlivom teple pre všetkých

RELAX - Rozhovory | 23.1.2012, 16.11, Vladimír Kampf

Tendencia hádzať všetkých bezdomovcov do jedného vreca je to, čo hnevá a zraňuje ľudí z ulice. Predajcovia Nota bene sa líšia od nepredajcov hlavne tým, že sa nehanbia postaviť na ulici s nálepkou: Bezdomovec.

Partia mladých nadšencov v čase, keď bolo Nota bene ešte v plienkach. Sandra je dievčina vľavo. FOTO: Vladimír Kampf

reklama

Sandra Tordová, jedna zo zakladajúcich členov občianskeho združenia Proti prúdu, ktoré pomáha bezdomovcom a vydáva časopis Nota bene, tvrdí, že najmä mestá musia byť pripravené na príchod bezdomovcov. Za prácou a lepším životom sa chodí tam, kde je.

Mnohí ľudia v núdzi z menších obcí, kde sa každý s každým pozná, odchádzajú pred hanbou. Hlavné mestá sú odsúdené mať najviac bezdomovcov.

Desať rokov práce s bezdomovcami, baví ťa to ešte?
- Pravda je, že som z toho trochu unavená. Zistila som, že nemôžem stále frčať na plné obrátky rozžeravená do červena, a zároveň som zistila, že inak to robiť neviem.

Z pohľadu kupujúceho predávajú Nota bene stále tí istí ľudia. Za tie roky trochu zostarli a niektorí aj pribrali. Pôvodným zámerom projektu bolo dostať týchto ľudí čím skôr z ulice. Optimistické plány rátali s tým, že človek by nemal byť predajcom viac ako niekoľko mesiacov? Prečo to tak nie je?
- Lebo svet sa často netočí tak, ako by sme chceli. Keď sme začínali, očakávali sme, že naši predajcovia skočia z ulice rovno do práce. Keď sme spoznali, s akou hordou problémov každodenne zápasia, pochopili sme, že skoky sa nekonajú a musíme začať spolu s nimi kráčať. Nota bene je most do spoločnosti – pre každého predajcu to však znamená niečo iné. Pre Michala, ktorý predával na Obchodnej, bolo posunom nájsť si prácu na trvalý úväzok. Je správcom nocľahárne. Pišta, síce čo-to nabral na bruchu, ale po niekoľkých stopkách, kedy je predajca na nejaký čas po porušení pravidla zastavený v predaji, sa rozhodol ísť na liečenie a abstinuje.

Prejavila sa kríza na záujme o časopis?
- Myslím si, že viac ako kríza nás zasiahlo to, že niektorí ľudia chcú pomáhať až príliš. Stretávame sa s tým, že ľudia si časopis od predajcu neberú, len mu dajú peniaze. Síce s dobrým úmyslom, ale nechtiac tak škodia jemu, organizácií a samotnému projektu. Ak si časopis nevezmete, predajca sa stáva žobrákom, ktorý si vystačí s jedným kusom časopisu ako rekvizitou, ďalšie si kupovať nemusí. V posledných rokoch nám preto klesá predaj a tým aj financie, z ktorých zabezpečujeme vznik časopisu a ďalšiu pomoc ľuďom bez domova. Ak súčasný trend bude pokračovať, predajcovia po čase budú stáť v uliciach s pohárikmi na žobranie – bez časopisu, ktorý nebude za čo vytlačiť.

Printové médiá cítia krízu mimoriadne, mnohé skončia aj napriek urputnej snahe. Ako dopadne Nota bene?
- Bude to závisieť aj do toho, či ľudia budú stále cítiť, že to má zmysel. Pouličné časopisy sú tu už dvadsať rokov. To najdôležitejšie často nie sú peniaze, ale to, že osamelý človek sa zrazu dostane medzi ľudí. Už nežije v izolácií, to ho veľmi posúva. Cez predaj časopisu získava mnohých známych, zaujímavé podnety a inšpirácie. Niektorí od nás odchádzajú, lebo dostali ponuky na prácu od čitateľov. Iní si nájdu známych, s ktorými môžu chodiť do divadla či im pomôžu s vyplnením úradného formuláru. Znie to ako maličkosť, ale je to takmer najdôležitejšia vec, čo Nota bene ponúka.

Môžu menšie mestá ako napríklad Trnava pomôcť zmenšiť utrpenie ľudí na ulici?
- Samozrejme. Vrcholí zima a ja sa neviem zmieriť s tým, že v dnešnej dobe v našej krajine musia umierať ľudia, lebo teplo je luxus. Že im nevieme vyhradiť na noc teplé miesto, hoci aj na stoličkách, odkiaľ by ich nikto nevyhadzoval. Kostoly máme zavreté, z čakární ich vyhadzujeme – kam majú ísť? V Anglicku, keď bola veľká zima, otvorili dvere najväčšej katedrály, aby pomohli bezdomovcom. Mrzí ma aj ignorácia faktu, že mnoho ľudí na ulici začne „liečiť“ svoju bolesť a smútok alkoholom. Pre týchto ľudí nemáme žiadne služby a prví umierajú na ulici. Vylučujeme z pomoci tých, čo ju potrebujú.

Ako sa to dá urobiť čo najpraktickejšie s čo najmenšími finančnými stratami a aj čo najefektívnejšie, aby sa tí ľudia nevracali k tomuto spôsobu života?
- Zabezpečiť kvalitnú sieť pomoci, aby si na život na ulici ľudia nemuseli zvykať. Každé mesto by podľa mňa malo mať nocľaháreň, denné centrum, útulok. To je úplné minimum. S hladným, chorým a primrznutým človekom nemôžete hovoriť o práci. Mne osobne teda prežitie ako cieľ nestačí, ale v tejto dobe je toto stále ešte nenaplnený cieľ. Ľudia chcú, aby sa bezdomovci odrazili od dna, ale búria sa a píšu petície, keď sa nejaké podobné zariadenie chystá v okruhu desať kilometrov od nich.

Sandra Tordová pracuje s bezdomovcami už desať rokov. FOTO: Vladimír Kampf

Vnímaš za tých desať rokov zmenu prístupu spoločnosti k bezdomovcom? Zmenil sa vzťah k nim?
- Myslím, že to hlavné čo sa stalo, je, že niektorí ľudia ich prestali hádzať do jedného vreca. A teším sa, že v tom mnoho spravilo Nota bene.

Máš liek proti bezdomovectvu?
- Nemám. Asi je to choroba našej spoločnosti, s ktorou musíme bojovať. Ale mali by sme začať s očkovaním a mať kvalitnú sociálnu sieť pomoci, aby sa minimalizoval čas, ktorí ľudia na ulici strávia.

Nie je tých prípadov, keď sa podarilo dostať človeka z ulice, nejako zúfalo málo?
- Áno. Naši predajcovia majú dobré obdobia, mnohí si nájdu prácu, ale potom sa znovu vracajú späť. Zdá sa, že je to taký kolobeh, raz si hore, raz si dole. Naším cieľom je, aby tie pády boli stále menej hlboké a dobré obdobia čo najdlhšie.

Niekedy mám pocit, že tí ľudia ani inak žiť nevedia a nechcú.
- Mne to vždy pripomenie jeden príklad, čo sme sa učili v škole. Pomohol pochopiť apatiu človeka, ktorý sa nachádza v zlých podmienkach. Bol to pokus so psom, ktorého zatvorili do klietky napustenej elektrinou. Vždy, keď sa pokúsil dostať von, dostal slabšiu ranu elektrinou. Skúšal to niekoľkokrát. Keď mu nakoniec otvorili dvere a mohol sa rozbehnúť na slobodu, ostal vnútri a nejavil žiadnu chuť vybehnúť von. Myslím si, že existujú aj neviditeľné klietky, v ktorých sa vieme zaseknúť a nevidíme cestu von.

Menšie mestá kde-tu vyčlenili priestor pre hygienu a spánok bezdomovcov. Ten je väčšinou mimo jadier miest. Tí, ktorým bol tento priestor určený, sa však sťažujú, že im to mimo centra nevyhovuje. To čo sú za móresy?
- Ja mám sama problém dostať sa do nocľahárne vo Vrakuni na okraji Bratislavy, takže už len z tohto pohľadu to chápem. :) Ľudia, ktorí rozhodujú o umiestnení mimo centier, vychádzajú väčšinou z nepopularity bezdomovcov a cieľ je dať ich čo najďalej od ľudí. Tá najviditeľnejšia skupina, nehovorím, že všetci, sa vyskytuje v centre mesta. Rozumiem, že je ťažké pre politikov a úradníkov robiť nepopulárne rozhodnutia, ale ak chceme pracovať s bezdomovcami, musíme s nimi pracovať tam, kde sú.

Máš nejaké skúsenosti s Trnavou?
- Mám odtiaľ dobrého kamaráta a je tam výborná veterinárna klinika, kde mi zachraňovali psa. Odporúčam všetkým zúfalým majiteľom chorých zvieratiek. :)