Slováková je tu doma. Navždy verná svojmu priezvisku

RELAX - Tí sú naši | 24.1.2012, 13.55, Katarína Rosinová

Poznáme sa ešte z čias, keď študovala na gymnáziu a robila šéfredaktorku a grafičku v školskom časopise Nový Blesk. Odvtedy prešlo niekoľko rokov a o Martine Slovákovej (23) je počuť čím ďalej, tým viac.

Matina Slováková je iná, ako jej spolužiaci. Namiesto žúrov pracuje. FOTO: Michal Hlavatovič

Mladá filmárka natáča klipy pre hudobné skupiny, spolupracuje s Rádiom _FM a STV, hudobným festivalom Grape, neziskovou organizáciou Voices a je zapojená v mnohých ďalších projektoch. Popritom stíha denné štúdium na Vysokej škole výtvarných umení. Je v piatom, predposlednom ročníku.

Fotila kamerou
Všetko to začalo hodinami výtvarnej výchovy u manželov Balážovcov, na ktoré chodila trinásť rokov. Práca v školskom časopise spôsobila, že po strednej chcela ísť študovať grafický dizajn. V poslednej chvíli ju však zlákala fotografia. Prijali ju na prvýkrát. Nedala sa odradiť rečami o tom, že sa tam nedostane, lebo je veľká konkurencia, ale radšej sa poctivo pripravovala. Dodnes spomína, ako sa v kúpeľni za niekoľko dní musela naučiť techniku vyvolávania fotografií, čo bola podmienka na prijímačky. Za jej ďalšie smerovanie môže profesor Ľubo Stacho, ktorý viedol študentov k rôznym intermediálnym presahom. To jej ponúkalo širší záber a väčšie možnosti, ako fotografia, preto po druhom ročníku, prestúpila na katedru intermédií a multimédií. „Keď som začínala fotiť, digitálne fotoaparáty ešte neboli u nás také rozšírené. Mali sme doma kameru so zabudovaným veľmi jednoduchým foťákom. Tak som fotila ním.“

Brigáda sa pretiahla
Presadiť sa nebolo ľahké. Martina Slováková verí, že úspech sa dá poctivo odmakať. A tak zatiaľ čo iní študenti vymetali jeden klub za druhým, ona bola ponorená do práce. Čím viac stíhala za rovnaký čas, tým viac ju to motivovalo k ďalším aktivitám. „Tak niekde definovali workoholizmus. Na mňa to presne sedí,“ usmieva sa. Ďalším krokom bolo nebáť sa osloviť ľudí ohľadom spolupráce. „Niežeby som bola prehnane sebavedomá, ale povedala som si, že za pokus nič nedám. A tak som sa dostala k spolupráci s Rádiom _FM, z čoho pramenili ďalšie projekty a kontakty.“ Podobne zareagovala aj na inzerát Mestskej televízie Trnava, keď hľadali kameramana. „Chcela som brigádu na leto, nevedela som, do čoho idem. Nakoniec som sa len dva mesiace učila, ako sa točia spravodajské materiály, a zvykala som si na obrovskú, ťažkú kameru.“ V mestskej televízii ostala dva roky. A hoci to nie je práca, ktorej by sa chcela raz venovať, dalo jej to veľa zručností a skúseností.

Nakrúcanie klipu so skupinou Puding pani Elvisovej bolo splnením jej sna. FOTO: Pino Ungvölgyi

Schytali to oči
Jej doteraz najväčším úspechom sú hudobné klipy pre skupiny Puding pani Elvisovej, Billy Barman a elektronického producenta Foolka. Majú osobitý štýl a každý je niečím originálny. Martinin rukopis je viditeľný: rýchly strih, rozostrené zábery, charakteristické živé farby... Klip ku skladbe Ďobkanie od Pudingu pani Elvisovej je celý odzadu, v Gramatike vidíme text piesne, rozslabikovaný na rôznych lístočkoch, v tráve, na tabuli a podobne. „Vyrobiť písmenká bolo zo všetkého najnáročnejšie, trvalo mi to dva dni. Celý klip bol hotový za tri dni. Nemohla som sa dočkať výsledku, a tak som vždy po nakrúcaní celú noc strihala. Odniesli si to moje oči. Skončila som na pohotovosti so zápalom spojiviek,“ spomína. Aspoň že s klipom bola nakoniec veľmi spokojná ona i skupina. Aj preto ju oslovili na ďalší. V ňom Košičania jazdia na retro bicykloch po krásnej malokarpatskej prírode. „Nakrúcanie bolo super, až na jeden incident. Odniesla si to speváčka Slivka. Chalani jej autom nechtiac prešli po nohe. Mala obuté iba balerínky, no našťastie sa jej nič nestalo,“ uvádza Martina.
V klipoch figuruje ako autorka námetu, produkčná, scenáristka, režisérka, kameramanka a robí aj postprodukciu. Tak si môže urobiť všetko podľa vlastných predstáv. Lenže – je to veľmi náročné a pri väčších projektoch nemožné. Do budúcnosti preto plánuje vytvoriť si okolo seba tvorivý tím ľudí a tiež by chcela robiť klip pre nejakého zahraničného interpreta. „Ostatné ciele sa mi splnili skôr, ako som dúfala,“ konštatuje. „Niekto si myslí, že robiť klipy nemá význam, lebo dnes už veľa ľudí nesleduje hudobné televízie. Ja si myslím, že to má význam. Je to súčasť imidžu kapely a, navyše, vizuálny zážitok podporuje audio zážitok. Pre mňa je zaujímavá aj stratégia, ako sa klip dostane k ľuďom. Jeho uvedenie by malo vždy súvisieť s vydaním albumu, nasadením nového singla, reklamou na turné a podobne.“

Desaťročná múza
Inšpirácie a nápadov má stále dostatok. „Nepotrebujem požívať žiadne podporné látky, aby prišla. Zatiaľ to ide samé, až sa tomu čudujem a niekedy sa obávam, či sa to raz neskončí,“ zdôveruje sa. Jej najväčšou inšpiráciou je o štrnásť rokov mladšia sestra Katka. Figurovala vo viacerých fotografických i filmových dokumentoch. „Baví ju to, no čím je staršia, tým viac vecí vníma a počúva. Všíma si, že filmy majú scenáre a herci honoráre. Naposledy keď som ju chcela ako respondentku do jednej ankety, ma prekvapila a pobavila výrokom, či môže vidieť vopred scenár, a po natáčaní si pýtala honorár,“ smeje sa Martina. „Samozrejme, ja jej vždy nejakú tú odmenu vymyslím. Napríklad jej niečo kúpim alebo ju pozvem do čokoládovne.“ Dnes už desaťročná mladá dáma sama tvorí jednoduché animované videá. „Dúfam, že som ju k tomu inšpirovala aj ja. Raz by mohla byť v mojom tvorivom tíme,“ usmieva sa. Zatiaľ jej pomáha druhá sestra, dvadsaťdvaročná Janka.

Najnovší klip točila pre Foolka k jeho skladbe Oak Tree. FOTO: Zuzana Vajdová

Martina ostáva verná svojmu priezvisku, ktorého sa nikdy neplánuje zbaviť. „Som lokálpatriot. Mám rada Slovensko a veci, čo ho propagujú. Naopak ma irituje, ako sa zneužívajú a negatívne komunikujú štátne symboly. Často na to upozorňujem, ako správna Slováková,“ vtipkuje. Nie náhodou je autorkou projektu Slovenský národný remix, ktorý bol jej bakalárskou prácou. Je to multimediálny výtvarný projekt, jeho základ tvoria remixy štátnej hymny SR.
Špeciálne rada má Trnavu. Napriek tomu, že študuje v hlavnom meste a spolupracuje prevažne s Bratislavčanmi, tvrdí, že ju nič nemotivuje, aby sa odsťahovala. „Väčšina vecí sa dá dnes riešiť na diaľku. A tu mám potrebné zázemie,“ uzatvára.