Používaním stránok trnavskyhlas.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK

Trnavské rybníky
reklama

Na poľovnú zver sa valí katastrofa za katastrofou

RELAX - Reportáže | 25.1.2012, 09.00, Vladimír Kampf

Posledný deň v roku. Silvestrovská poľovačka v revíroch abrahámskeho združenia Dudváh. Bažantí kohúti, traste sa. Do terénu vyrazili tri desiatky lovcov.

Na poľovnú zver sa valí katastrofa za katastrofou

Skromný začiatok lovu. Bývalo to oveľa lepšie.

reklama

 

Kráčame k lokalite Veľké tony. Poľovníci môžu strieľať na bažantích kohútov a škodnú líšku. Všetci sa nádejajú, že po poľovačke by sa každému mohol ujsť jeden bažantík. Nemám na mysli pivo.
Miestni poľovníci majú písomný záznam o poľovačke z čias rakúsko-uhorského cisára Františka Jozefa. Ten tu usporiadal veľkú poľovačku, na ktorej sa zúčastnilo viac než tisíc ľudí. „Máme zdokumentovaný aj výrad,“ dozvedám sa od kronikára združenia a môjho sprievodcu Mariána Bernadiča. „Ulovili niekoľko tisíc kusov drobnej zveri, predovšetkým bažanty, zajace, ale aj srnčiu zver. Cisár pán sem prišiel na esterházyovský poľovnícky zámok. Do druhej svetovej vojny to bol naozaj klenot. Zachovali sa aj fotografie. Po vojne prestal fungovať, ľudia ho rozkradli a rozpadol sa. Starší ľudia spomínali na vzácne trofeje zo zámku. Boli z celého sveta.“

 

Čakanie na prvý pohon.

reklama


Krvavé prestrelky
Háj okolo poľovníckeho zámku je zdevastovaný, ako aj budovy. Už to nie je park, ale zanedbaná džungľa. Kúsok od neho majú poľovníci svoju chatu. „Za čias Esterházyovcov to bolo strážené miesto. Bývali tú hájnici. Sú známe prestrelky medzi nimi a pytliakmi. Dramatická história, počas ktorej zahynulo aj niekoľko ľudí. V minulosti boli poľovníci bohatší ľudia, ktorí lovili bez akéhokoľvek plánovania. Tu bolo zveri vždy dosť. Po druhej svetovej vojne sa začalo vytvárať dnešné poľovnícke združenie. Väčšina z nás má predkov, ktorí ho založili. Pôvodne to boli tri združenia v Abraháme, Hoste a Malej Mači. Spojili sme sa v roku 1971. Dali sme si názov Dudváh, lebo táto rieka preteká cez všetky tri dediny.“

 

Náboje okolo pása.


Za čias cisára pána tu bol poľovnícky raj. Zdalo by sa, že mu zvieratá vodili pod nos zo širokého okolia. Nie je to tak. V tom čase tu žili ešte aj u nás veľmi vzácne dropy. Tie už možno vidieť iba na juhu Slovenska, ak vôbec... Posledné kusy tu videli naposledy v sedemdesiatych rokoch. Doplatil na zoranie veľkých lúk, na ktorých dovtedy nerušene žil. „Máme tu veľa dravcov, kane, sokoly... Dokonca rároh u nás zahniezdil,“ hovorí kronikár. „Jedného z u nás označkovaných vtákov dokonca našli až v Uzbekistane. Údajne ho zabili drôty vysokého napätia. Dostal sa približne štyritisíc kilometrov ďaleko. To je úžasné.“
Zveri je menej. Počas jednej poľovačky ju rátali na tisíce kusov. Okrem iného tu odchytávali živé zvieratá a posielali ich aj do zahraničia. „Dnes počas odchytu skončí v sieťach tak päťdesiat zajacov. Bývalo ich však aj desaťnásobne viac. Keď postavili sitá na bažanty, bolo vtákov toľko, že ich prevracali vlastnou váhou.“


Poľnohospodársky žrút
Zvieratá zmizli najmä vďaka zintenzívneniu poľnohospodárstva. Poľovníci v tom prsty nemajú. Skôr naopak. V mnohých prípadoch sa postarali o záchranu. „Na všetkých poliach boli remízky a stromy. Medzi nimi sieť kanálov. Grófi nimi zavodňovali háj. Dnes ich už nenájdete. Zmizli. Sú zaorané. Zožralo ich veľkoplošné priemyselné poľnohospodárstvo.“

 

Sliepky bažantov nemuseli mať strach.


Svoje urobí napríklad aj dvestohektárová plocha slnečnice, ktorá je ošetrená tak, že na nej nevyrastie žiadna iná zelinka... Zajac potrebuje na svoju obživu približne jeden štvorcový kilometer. Keď si v tomto priestore nenájde nič na zjedenie, neprežije. „Poľnohospodárstvo je, žiaľ, dotované podľa zoranej plochy. Poľnohospodári majú, samozrejme, tendenciu zorať čo najviac. Likvidujú bariny a močariská, na ktorých nikto tisíc rokov nič nepestoval. Keby to bola vhodná pôda, tak malí roľníci by to isto využívali. Dnes na takejto pooranej zemi trebárs len celý rok stojí voda. My prichádzame o drobnú zver. Okrem toho im nerobí dobre ani chémia. Darmo hovoria, že to neškodí. Keď výkonný stoj s tryskami tlakom pokropí pole, malému zajačikovi to nastrieka doslova všade. Nachádzame dosť uhynutých mláďat, ktoré matky odvrhnú. Takto sme prišli napríklad o jarabice, ktoré sa u nás vyskytujú už len vzácne.“
Raj jarabíc okolo Dudváhu skončil aj s drobnejšími živočíchmi, ktorými sa živia. Na ošetrených poliach si ťažko nájdu niečo do zobáčika.
Ďalším problémom sú premnožené hladné dravce. Vďaka ochrane je ich stále viac. Vyšli sme na hrádzu a Marián Bernadič začal počítať len tie, ktoré sme videli. Letmým pohľadom sme ich zazreli niekoľko. „Raz sme ich tu napočítali naraz štyridsať. V minulosti sme ich mohli regulovať. Dnes je to prísne zakázané. Keď je na jednom poli štyridsať kaní, zajace nemajú šancu prežiť. Ochranu zvierat treba riešiť rozumne.“ Počas zimných mesiacov k nám prilietajú aj dravce zo severu. Ďalší hladoši.

 

Kronikár Marián Bernardič na poliach bez stromov a remízok.

 

Bezohľadné vysávače
Ešte donedávna bol miestny poľovník zapísaný v zozname lovca s najvážnejšou srnčou trofejou. Milan Kráľovič mal prírodnú trofej. Tí korí ho prekonali už mali úlovok z umelých chovov. Prikrmovaním špeciálnymi zmesami sa dá dosiahnuť lepšej kondície zvierat. „Medzi nami sú poľovníci, ktorí si zakresľujú stavy srnčej zvery. Presne vedia, ktorá srna mala koľko mladých, ktoré sú schopné mať zdravé potomstvo a ktoré nie. Podľa týchto informácií môžu rozumne riadiť odstrel.“
„Celý chotár je ohraničený frekventovanými cestami. Každý rok autá zrazia niekoľko kusov srnčej zveri,“ dodáva Marián Bernadič „Mám aj vlastnú skúsenosť. Cestovali sme s rodinou, keď som videl srnu. Nechal som ju prejsť. Keď som sa znova rozbiehal, skočili mi do cesty ďalšie tri. Nemohol som tušiť, koľko ich tam bude. Ročne nám vodiči nahlásia približne desať takýchto nehôd.“

 

Pri poľovačke na bažanty je dôležitý pes, ktorý v húštine nájde úlovok.


Dravcom v týchto revíroch je aj líška. Prechádzajú ním aj diviaky od susedov. Pre malé zvieratá sú pohromou. „Sú to absolútni predátori, ktorí vyzbierajú doslova všetko. Sú, ako živé vysávače. Vyberajú hniezda a zabíjajú všetko, čo im príde pod rypáky. Diviakov tu nechceme. Veď práve pre ich vlastnosti ich Mária Terézia začala chovať v oborách. Rovnako je to aj s muflónmi, ktoré sa z ohrád dostali na slobodu. Keby neboli agresívne a nevytláčali by napríklad srnčiu, nič by sa nedialo, ale... Slovensku by neprekážalo, keby ich tu žilo tri až päť tisíc. Lenže, ich je už dvanásť tisíc. Aj tu musí prísť k regulácii.“

 

Posledné sekundy života čerstvo trafeného kohúta.


Najväčší chumaji v revíroch sú pytliaci. Marián Bernadič ich rozoznáva tri typy. „Tí naši domáci – väčšinou chudobnejší – kladú oká. Chodíme za nimi a zberáme ich. Druhou skupinou sú zásobovači reštaurácií. Tí prichádzajú najprv na terénnych autách a strieľajú zver. Úlovky neberú, ale rýchlo odchádzajú. Za nimi idú akože náhodou ďalší, ktorí akože našli tie zvieratá. Hrozná banda sú však tí, ktorí si prídu zastrieľať na všetko, čo sa pohne. Z áut nestrieľajú len kvalitnými poľovníckymi zbraňami, ale aj vojenskými. Zabíjajú napríklad srbskými ostreľovačkami s nočným videním. Na úlovky pritom kašľú a nechávajú ich tam, kde padli. Fungujú najmä v noci. Polícia im nestíha.“


Oňuchávanie rastliniek
Aby sa o poľovníkoch nehovorilo len ako krvilačných strelcoch. V Abraháme sa podieľali na záchrane sokola rároha. Odchovali ich tu päťdesiat v hliníkových búdkach na elektrických stožiaroch.
Za kaštieľom sa usadil aj bobor. Už druhý. Toho prvého, žiaľ, zabila pravdepodobne zlá kvalita vody. Uhynul v čase, keď ešte Trnava nemala dobrú čističku.

 

Farebné trofeje.


V súčasnosti sa snažia o vyhlásenie unikátnej vŕby bielej za chránený strom. Obvod kmeňa má sedem a pol metra a vek približne stoosemdesiat rokov. Je to mimoriadna prírodná pamiatka. Takýchto stromov je veľmi málo. Polovicu koreňovej sústavy má vo vode a polovicu na suchu. Iba vďaka tomu je stále v takej dobrej kondícii. „V korune sú konáre, ktoré človek nezvládne objať,“ dodáva poľovník Milan Kráľovič.
„Poľovačky na psov nerobíme!“ dôrazne dodáva kronikár a vysvetľuje: „Ak si psíčkari myslia, že ich miláčikovia v našich revíroch len oňuchávajú rastlinky, tak to nemusí byť vždy pravda. Našli sme roztrhané srnča dvoma malými psami. Upozorňujeme ľudí, aby so svojimi štvornohými miláčikmi nechodili hlbšie do revírov a nech ich voľne nepúšťajú. Nikto z poľovníkov nezastrelí psa s obojkom, ale aj také zviera uloví srnu. Trebárs gravidnú s mláďaťom v bruchu. Mali sme tu aj muža s dvomi chrtmi, ktoré nechával loviť srny. Nachádzali sme roztrhané zvieratá. Vždy zmizol na terénnom auta. Jedného z tých psov sme mu počas lovu odstrelili. Máme medzi sebou špičkových strelcov.“
Možno práve pre všetky tieto katastrofy posledný deň v roku poľovníci z Dudváhu zastrelili len tak málo bažantov. Všetkým sa neušlo ani zďaleka. Možno ešte to pivo.
 

Foto: Vladimír Kampf

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka spoločnosti WebHouse, s.r.o. Právne informácie | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty
Copyright © 2010-2022 WebHouse, s. r. o. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk

Pocitadlo.sk

Mazda bonus 1200
reklama