Žiaci pomocnej školy dostávali do hlavy od idiota pohármi
RELAX - Retro | 26.1.2012, 19.08, Benjamín Škreko
Náš predchodca Nový Trnavský hlas extra číslo 4 z roku 1992 vyšiel s dátumom 1. – 7. februára. Mnohé závažné udalosti spred dvadsiatich rokov akoby sa stali dnes, iné už zavial čas a zvádzajú čitateľa k vtipným komentárom.
Na titulnej strane Nového Trnavského hlasu extra č. 4 z roku 1992 sa skvie fotografia práve otvorenej želeničnej stanice. Foto: Andrej Šimončič
reklama
S bezočivosťou nám vlastnou sme v tomto listovaní použili obe optiky. Vývoj žurnalistiky za uvedené obdobie v prvom rade degradoval pátos, aký nachádzame napríklad v úvodníčku Schizofrénia v nás.
Kanaďan a retard
„Zoznámil som sa s mladým človekom, Kanaďanom, ktorý prvý raz vycestoval do zahraničia, a rovno k nám na Slovensko. Na moju otázku, ako sa mu u nás páči, vyzdvihol prírodu, srdečnosť a pohostinnosť. Zarazila ho len jedna vec, a to napätie našich ľudí, ktoré sa v rozhovoroch prejavovalo až ako neúprimnosť. Mal pocit, akoby sme jedno hovorili a iné si mysleli.“
Nuž, milý Kanaďan i môj dávny kolega z roku 1992, viete, čo by sa stalo, keby sme sa stretli pri kávičke dnes? Mysleli a hovorili by sme to isté. Akurát neúprimnejšie, ako kedykoľvek v minulosti.
Ostávame na jednotke. V poznámke Solidarita verzus opovrhovanie čítam zaujímavú pasáž: „Je to len niekoľko mesiacov, čo akýsi nespratník hádzal na žiakov Pomocnej školy na Prednádraží zo susedného paneláka zaváraninové poháre. Aj keď po zistení jeho totožnosti nastal pokoj, nevraživosť voči týmto školáčikom a opovrhovanie nimi je stále pre časť verejnosti typická. Možno je to tým, že v nedávnej minulosti nebolo o retardovanej mládeži príliš často počuť, ale realita je iná.“
Časy sa zmenili. Dnes už retardovanú mládež neukryje žiadna falošná morálka. Ovládla verejný priestor do takej miery, že to už ona obrazne zasypáva zo striech kompótovými pohármi vystrašených chodcov. A iste každý chápe, že táto poznámka sa ani najmenej netýka žiakov pomocných škôl, ale hrdých držiteľov rána a rodičovských peňaženiek.
Premiérsky rýchlokurz
Pri deťoch ostávame aj v citácii z Predchýru, venovaného polročným prázdninám. „Naše detváky nútime k pechoreniu sa po čo najlepších známkach. Neraz i za cenu podvádzania, odpisovania, našepkávania. Len aby boli rodičia spokojní. Ozaj, viete o tom, že napríklad v Austrálii školákov vôbec neznámkujú? Prvoradé sú ich vedomosti, schopnosť samostatne pracovať. Ak je žiak bystrý, aj počas školského roka môže postúpiť do vyššej triedy.“
Kolegovia zlatí, dnes môžete mať okolo päťdesiatky – šesťdesiatky a iste už viete, akí ste boli za onoho času mizerní prognostici. Akýže tam postup do vyššieho ročníka na základe vynikajúcich výsledkov. Dnes je u nás čoraz početnejšia kategória ľudí, ktorá nieže raketovo postupuje z ročníka do ročníka na základnej škole, ale mnohí získajú za pár mesiacov plnohodnotný vysokoškolský diplom! V deväťdesiatych rokoch sa stali dokonca doktormi
práv za jediný semester aj niektorí premiéri.
reklama
Pálffyovci nevymreli
A teraz hup od žiakov a vysokoškolákov k penzistom. Autorka článku o úpravách príslušných sociálnych predpisov píše: „S valorizáciou dôchodkov sa síce ráta, ale ak sa nemýlim, termín sa už trikrát posunul. Zabudli páni ministri, že raz aj oni budú penzistami, alebo si myslia, že do volieb sa dostatočne nabalia tak, že im to vydrží až po hrob?“
Kolegyňa redaktorka, nielenže si to mysleli, ale aj sa aj nabalili! Zarábali vodcovia naši milení státisíce a majetok nahonobili za stámilióny. Nech im je nevšímavý slovenský pánboh milosrdný a nech na ich pozemky nikdy nepadá ľadovec, pretože to by znamenalo pohromu pre celé Slovensko. Za oných čias v 19. storočí sa viezol gróf Pálffy kočom z Bojníc do Presburgu na snem a chvastal sa, že celou cestou ide po svojich pozemkoch. Táto situácia sa už nikdy nezopakuje. Niežeby novodobí grófi museli zísť na hoci trojdňovej ceste zo svojich parciel, ibaže majú už celkom iné tituly.
Kto platí vrahov?
Bez urážky, nasleduje kapitola o naivite. V čase vyjdenia čísla, ktoré komentujeme, ešte nebolo smiešne žiadať lacnejšiu elektriku pre obce okolo atómových elektrární či zvýhodnené mlieko pre dediny blízko kravínov a nebodaj zníženie cien za vodu v období jarných zrážok. „Veď nám to sľúbil sám premiér Čalfa!“ No a vrchol slovenskej detinskosti bol apel na zločincov z leopoldovskej pevnosti, ktorí po Havlovej amnestii a masakre v Leopoldove ešte stále strašili kraj, aby si uvedomili, že „...žijú z našich daní.“
Humor inzerátov
Už som v minulosti naznačil, že staré inzeráty nesú väčší odkaz o dobe, v ktorej vznikli, ako všetky hlbokomyseľné komentáre. Stačí ich vhodne skrátiť, prípadne pridať slovíčko, a zrazu je tu nečakaný, ale vítaný efekt.
Predám valník Majakovského.
Šteniatka, otec neznámy.
Kanáriky, lacno, Vlk.
Nemeckú súpravu a slovník.
Prenajmem včelárovi záhradu a agát.
Ubytujem vysokú blondínu, musí mať strednú.