Iný kraj, iný mrav! Hádzanári po zápase pijú v kabíne pivo

ŠPORT - Hádzaná | 29.1.2012, 09.46, Ján Král

Hádzanárska súťaž v Nemecku je jedna z najkvalitnejších na svete. Figurujú v nej top zahraniční hráči. Rodák z Trnavy Miloš Putera odvádza na poste brankára dobrú prácu u bundesligového nováčika HSV Hüttenburg. V rozhovore pre Trnavský hlas prezradil čerstvý tridsiatnik aj viaceré pikošky zo zákulisia ligy. Pridal aj pohľad na vystúpenie Slovenska na európskom šampionáte.

V tomto činžiaku na trnavskom Zátvore Miloš Putera vyrastal. Foto: Ján Král
 

reklama

Ako ste si zvykli na život v Nemecku?
- Najťažší bol pre mňa prvý rok. Nečakal som taký veľký kvalitatívny skok. Prišiel som z Karvinej, s ktorou sme hrali Ligu majstrov. Neovládal som však jazyk, zranil som sa a po zdravotných problémoch som nehrával. Po polroku som mal chuť odísť. Napokon sa ale veci rozbehli dobrým smerom. V krajine pôsobím, pretože je tam špičková hádzaná. Zápasy sledujú vypredané haly. Na niektoré zápasy príde toľko ľudí, čo u nás nenavštívi futbal... Mentalita Nemcov je však iná, mne úplne nevyhovuje.
Prečo?
- Sú chladní. Slováci majú lepšiu náturu. Vždy ma to ťahalo domov za známymi a rodinou. To mi najviac chýba. Keď v Nemecku začujem Slováka alebo Čecha, hneď mi vybehne úsmev na tvári. Domov sa snažím dostať vždy aspoň počas letnej alebo zimnej prestávky.
V lete zmeníte pôsobisko. Prejdete do kvalitnejšieho klubu z vyšších poschodí tabuľky HBW Balingen – Weilstetten. Aké má tím ambície?
- V bundeslige je medzi mužstvami do desiateho a od jedenásteho miesta obrovský skok. Družstvá ako Balingen alebo Lübbecke majú rozpočet okolo troch miliónov eur. Tímy z vyšších priečok okolo piatich miliónov. Kvalita i ambície sú niekde úplne na inom leveli. Hüttenburgu zatiaľ patrí sedemnásta priečka, hráme o záchranu. Prvý raz zažívam situáciu, keď som jediným profesionálom v tíme. Som zároveň najstarší hráč kolektívu. Balingen každý rok bez problémov zachráni ligu, a tam majú profesionálne zmluvy všetci. Vyznieva to možno smiešne, ale tieto mužstvá od desiateho miesta nižšie si stanovujú cieľ čo najskôr zachrániť ligu. Sem-tam sa niekto bije do pŕs, že chce skončiť vyššie, málokedy to však vyjde. Prvé tri mužstvá ligy sú veľmi kvalitné, ďalších šesť – sedem sa bije o zvyšné poradie. V kádroch pritom majú hráčov, ktorí získali titul majstrov sveta alebo Európy.
Na ktorý klub máte najkrajšie spomienky?
- Každé moje pôsobisko mi dalo niečo. Vždy však budem hovoriť o Trnave. Vyrástol som tu, som Trnavčan. ŠKP mi pomohlo, že som mohol ako 17-ročný hrať ligu. V Karvinej som získal dva české tituly a hral Ligu majstrov, bola tam skvelá partia. Nonstop sme vyhrávali. V Nemecku rád spomínam na Lübbecke, s ktorým sme sa dostali do final four pohára. V Hüttenburgu sú mladí chalani. Je to malé mestečko s desaťtisíc obyvateľmi. Na nemecké pomery akoby dedinka.
Klub vraj funguje na rodinnej báze.
- Áno. Zo začiatku mi niektoré veci prišli až úsmevné. Hráči, hoci sú amatéri, berú šport profesionálne. Po zápase si však sadnú v kabíne, otvoria pivko a rozoberá sa zápas. (Smeje sa.) V Nemecku to však takto bežnej funguje aj v profi kluboch. Raz - dvakrát do týždňa si mančaft sadne a vypije basu piva. A tréner pije pivo s nimi. Keď som to videl prvýkrát, tak som pozeral: Čožeee? Vo Wilhelmshaveneri dokonca tréner fajčil priamo v kabíne. Len som nechápavo pozeral a pýtal sa sám seba, kde to som? Keď si predstavím, že na Slovensku alebo v Čechách by som prišiel s pivom do kabíny, tréner by ma asi zabil. Tam je to však bežná vec.
Aký tlak je vyvíjaný na hádzanárov zo strany médií?
- V Nemecku je teraz hádzaná po futbale športom číslo dva. Vedie aj pred hokejom a basketbalom. Stanica DSF vysiela dva až tri zápasy týždenne. Nemecká verzia Eurosportu zase dáva zápasy z Ligy majstrov. Ďalšie stretnutia idú na internete. Keby som chcel všetky zápasy pozerať, priateľka by mi asi povedala stačí. Tlak je hlavne na hráčov z top klubov, už som však tiež zažil, že pri sérii zlých výsledkov sme museli čeliť nepríjemným otázkam.
Stretávate sa v Nemecku aj s inými Slovákmi?
- Vždy to vyšlo tak, že Slováci pôsobiaci v Nemecku žili ďaleko od môjho pôsobiska. Teraz sa mi darí pomerne často sa stretávať s reprezentačnou spojkou Danom Valom, ktorý pôsobí v neďalekom Wetzlare. S jeho tímom zároveň zvádzame veľké regionálne derby. S ostatnými Slovákmi podebatujeme vždy aspoň po zápase, v ktorom sa stretneme.
Myslíte, že Dano Valo skutočne skončí s reprezentáciou?
- To je otázka na neho. Má však manželku a dve deti. V reprezentácii pôsobí desať rokov, kalendár má taký nabitý, že telo dostáva zabrať. Nečudujem sa, že mu myšlienky už ubiehajú skôr k rodine. Celé voľno trávi v reprezentácii. Sám však povedal, nikdy nehovor nikdy. Možno, že o pol roka ho niekto prehovorí, a prehodnotí svoj postoj. Momentálne to však vyzerá, že končí.
Ako prežívate víťazstvá a prehry?
- Intenzívne. Víťazstvá oslavujem, prehry som si vždy bral dosť osobne. Samozrejme, nie je prehra ako prehra. Ak hráme s Kielom (líder bundesligy, pozn. red.), vieme, čo nás čaká. Keď prehráme o štyri - päť gólov, a súper je o dve triedy lepší, človek prehru nejako prekúsne. Ak však stratíme zápas, ako sme zažili na reprezentačnej úrovni teraz s Poliakmi, riadne to štve. Druhý polčas sme odpochodovali, bolo to bez nasadenia.
Veru, v dueli s Poľskom vás spoluhráči očividne nepodržali. Prehovorili ste im po stretnutí do duše?
- V reprezentácii nemám silné postavenie, vrátil som sa do nominácie po dlhšej dobe. Po stretnutí sme si však v šatni povedali všetci svoj názor. Čo konkrétne odznelo, ale zostane v kabíne. Bolo to plné emócií od všetkých, no myslím, že to bolo aj potrebné. Vyjasnili sme si veci a v poslednom dueli so Srbskom nám to pomohlo.
Niektorí hráči sa po dueli s Poľskom kriticky vyjadrili aj na margo trénera Zoltána Heistera. Aký máte názor vy?
- Mám zásadu, že trénera nikdy nekritizujem. Nemienim na tom nič meniť ani teraz. V reprezentácii som sa ocitol po dvojročnej odmlke. Ak však prehrá mužstvo o štrnásť gólov jeden polčas, tak je jedno, aký je tam tréner. Aj keby nás koučoval niekto, kto v živote nevidel hádzanú a iba sedel na lavičke, tak o štrnásť gólov za polčas s Poliakmi nemôžeme prehrať. Skrátka, nedá sa hovoriť, že by to bola všetko Heisterova vina, alebo vôbec jeho. Keď sa niekto nevráti do obrany, odovzdá loptu súperovi a je mu jedno, že dostaneme gól z trháku, na lavičke môže sedieť ktokoľvek. Tréner má svoje metódy. Načo to rozoberať? Hodnotiť by ho mali funkcionári, nemyslím si, že hráči by o tom mali rozprávať.
Na šampionáte ste odchytali druhý polčas proti Poliakom a na jednu sedmičku vás vyslal tréner proti Poliakom. Ako hodnotíte vystúpenia tímu na šampionáte ako priamy aktér výpravy?
- Do Belehradu sme cestovali s tým, že každý bod bude úspechom. Zároveň sme chceli odohrať vyrovnané zápasy a nechať na ihrisku všetko. S Dánmi sa nám to viac-menej podarilo, v závere sme riskovali, aby sme zachránili výsledok, napokon sme ale prehrali o päť gólov. S Poliakmi sme nehrali dobre už v prvom polčase. Nastúpili sme pod tlakom, každý si uvedomoval, že to je jediná schodná cesta zo skupiny. V druhom polčase to však bola katastrofa. Nik z hráčov mužstvo nepodržal. So Srbmi sme získali cenný bod. V polčase, ktorý skončil výsledkom 7:13, som sa však bál, či sa nezopakuje duel s Poliakmi. Našťastie, Rišo Štochl skvele chytal, Srbom sa prestalo dariť, neboli až takí namotivovaní. Vďaka aspoň za bod.
V Belehrade ste stihli aj návštevu v kaviarni tenisovej hviezdy Novaka Djokoviča.
- Zhodou okolností sú mojimi obľúbenými tenistmi Federer a práve Djokovič. Kaviareň leží hneď vedľa hotela. Novakov otec je veľmi sympatický pán. Celá výzdoba patrí sláve Novaka, v kaviarni bežia stále úryvky z jeho zápasov. Má tam aj svoju sochu. Pre športového fanúšika zaujímavá návšteva.
S priateľkou Katkou budete onedlho spolu už desať rokov. Neplánujete svadbu?
- Kým študovala, riešili sme to spoločným trávením zimných a letných prázdnin. Bolo to hektické. Vždy, keď som mohol, išiel som za ňou domov. Teraz už dva a pol roka žije so mnou v Nemecku. Fakt je to super, že tam nie som sám. Katka si ešte robí diaľkovo rigoróznu prácu. Ak to však bude mať za sebou, zrejme náš vzťah spečatíme aj papierovo.
Čo by ste robili, keby ste neboli hádzanárom?
- Vyštudoval som odbor colný deklarant. Neviem si však predstaviť, že by som sa tým raz živil. Viem, že niektorí spolužiaci sa zamestnali, no všetky zákony sa kvôli vstupu do Európskej únie tak pomenili, že by mi to asi dalo poriadne zabrať.

Vyvádzali s Horvatovičom
Bratrancom Miloša Puteru je známy futbalista Miroslav Horvatovič. Počas kariéry obliekal ligový dres Trenčína či trnavského Spartaka. Naposledy pôsobil v Križovanoch, pre zdravotné problémy s futbalom skončil. „Nie sme už tak často v kontakte, ako kedysi. Predsa len, nestíhame rodinné oslavy, ktoré boli niekedy tradíciou. Keď sa stretneme, pokecáme, sem–tam si vymeníme esemesky. Ako decká sme v jeho izbe s malou loptičkou odohrali veľa zápasov. Permanentne som prehrával, čo ma privádzalo k zúrivosti. Neskutočne sme búchali a občas niečo rozbili. Keď však prišli rodičia, tvárili sme sa, že sa nič nedeje, pritom sme boli obaja totálne spotení. Patrí to k detstvu,“ smeje sa pri spomínaní na spoločné zážitky Putera.

Jediný bod
Slovensko obsadilo na Majstrovstvách Európy v hádzanej v  Srbsku posledné, šestnáste miesto. Jediný bod získali po prehrách s  Dánskom 25:30 (12:15) a Poľskom 24:41 (13:17) za remízu so Srbskom 21:21. Vo všetkých dueloch sa dostali na plochu aj hráči Sporty Hlohovec Ľubomír Ďuriš a Peter Dudáš.

reklama

Kto je Miloš Putera?
Miloš Putera oslávil vo štvrtok 26. januára svoje tridsiate narodeniny. Hádzanársky vyrastal v Trnave, kde prešiel všetkými mládežníckymi kategóriami. Postupne ho viedli tréneri Matušek, Valenta, Teplanský, Lukačovič a Dubovský. Medzi seniormi Hargaš. „V jednom tíme sme hrali spoločne s Bystríkom Červeným, ktorý je teraz známy spevák. Škoda, že z našej generácie už teraz nikto nehrá aktívne,“ vraví Putera. Po finančnom páde hádzanej v meste sa ako 17-ročný presunul do ŠKP Bratislava, kde dostal príležitosť medzi mužmi. Do Trnavy sa vrátil, keď mužstvo postúpilo do HIL-ky. „Pôsobil tu vtedy hráči ako Šulc, Lužák, Mažárovci a ďalší. Bohužiaľ, po roku sa hádzaná v Trnave znova rozpadla a prišiel krach.“ Jeho kroky smerovali do Karvinej, odtiaľ už do Nemecka. Hrával za Wilhelmshavener, Schwerin, Lübbecke. Aktuálne oblieka dres nováčika súťaže Hüttenburgu. Od leta sa stane hráčom HBW Balingen – Weilstetten. „Teší ma, že v Trnave sa znova rozbieha hádzaná pod hlavičkou HBC. Do mesta sa chcem raz určite vrátiť, rád by som tu, ak bude možnosť, raz ukončil kariéru.“