Blog Šoková terapia: Trapasy naše každodenné

BLOG - Šoková terapia | 17.2.2011, 00.00, Tatiana Čuperková

Milujem svoju mamu. Napriek tomu si z nej veľmi rada uťahujem. Človek sa pozrie na jej dobrosrdečnú tvár a neodolá pokušeniu. Moja mama sa za každú cenu snaží byť dobrá, spravodlivá a slušná.

Som presvedčená o tom, že sa narodila do zlého storočia. Mala žiť v čase Ľudovíta XIV., prechádzať sa po Versailles a nechať sa hýčkať dvoranmi.

Nemala ešte ani dvadsať, keď išla na rande s mladým právnikom. Na začiatku sedemdesiatych rokov bola moja mama vážny kus. S účesom Giny Lollobrigidy, úsmevom Michele Merciere, postavou Sofie Loren a vystupovaním Catherine Denevue nezostal jediný mužský krk v strnulej polohe. Mamka chcela ohúriť chytrého nápadníka aj svojimi znalosťami, a tak si dávala veľký pozor na to, čo hovorí. A tak keď chcela umne rozvíjať tému v dialógu, namiesto slušného Najskôr hojno, potom nič, povedala to, čo jej prvé prišlo na jazyk: Najskôr hojno, potom hovno. Pre ňu trapas ako bič. Nuž, taká je moja zlatá maminka.

Je to už dávnejšie, ako som išla s mojím veľmi dobrým kamarátom na večeru. Kamarátom, ktorý vyzerá ako zosobnenie nádherného gréckeho boha. Za ktorým sa všetky ženy obzerajú. Počas spoločnej večere z neho vyliezlo, že nemá pri sebe hotovosť a pevne dúfa, že sa dá platiť aj kartou. Neriešila som to, aj keby som mala večeru zacvakať ja. Mali sme medzi sebou dohodu, že platíme na striedačku, a dodržiavame ju dodnes. Po večeri sa teda zdvihol, že ide zistiť situáciu. Pri stole som osamela. A to som nemala. Vždy, keď som v reštaurácii sama, vypisujem esemesky. To isté robím aj keď mám vypité, ale to je už iná téma...

Z dlhej chvíle som teda napísala kamarátke: „To je skvelé. Pozval ma na večeru a asi si ju budem musieť zaplatiť. Vypýtam si to od neho v naturáliách. Aspoň zistím, či to božské navonok je božské aj v činoch.“

O pár sekúnd neskôr sa vrátil k stolu so slovami: „Trúba, čo mi píšeš, veď som len pár metrov od teba.“ Vtedy som si s hrôzou uvedomila, že som správu poslala automaticky na posledné číslo v zozname. Jeho. Skoro som umrela od hanby a nepomohlo ani to, že som ho prosila, aby ju vymazal skôr, ako si ju prečíta. Trápne som sa cítila ešte niekoľko dní.

Len škoda, že nie až natoľko, aby som odkladala mobil vo chvíli, keď som pod vplyvom alkoholu a zdá sa mi zábavné otravovať ľudí mojimi sexuálnymi narážkami.